V prvom rade treba povedať, že pomenovanie „nindža“ je tak trochu nesprávne a začalo sa používať až v 20. storočí, keď sa zabijaci v čiernom stali neoddeliteľnou súčasťou nielen japonskej popkultúry. Oveľa správnejšie je označenie „šinobi“, v článku ale budeme používať obe pomenovania.

V akom období treba hľadať pôvod nindžov? To sa celkom presne nevie. V japonských príbehoch sa tvrdí, že prvý šinobi vzišiel z démona, ktorý bol napoly človekom a napoly vranou. Oveľa pravdepodobnejšie ale je, že táto skupina ľudí vznikla jednoducho na základe dopytu po špiónoch, záškodníkoch a atentátnikoch.

Padlý samuraj aj mních
Pôvod súboru schopností známeho ako nindžucu, ktoré ovládali nindžovia, možno vystopovať do Číny. Tá začiatkom 10. storočia upadla do chaosu a mnohí skúsení generáli utiekli za more do Japonska, kam priniesli nové metódy boja a vedenia vojny. O storočie neskôr dorazili do krajiny vychádzajúceho slnka aj čínski mnísi so svojimi bojovými umeniami a z tejto zmesi sa vyvinulo nindžucu. Formálnu podobu mu dali dvaja muži. Dajsuke Togakure bol samurajom, ktorý sa po prehratej bitke musel vzdať majetku a titulov. Namiesto toho, aby podľa zvyku spáchal rituálnu samovraždu seppuku, odišiel v roku 1162 do hôr na juhozápade ostrova Honšú. Tu sa stretol s čínskym bojovým mníchom Kainom Došim a spoločne vyvinuli novú teóriu záškodníckej vojny zvanú nindžucu.

Foto: pixabay.com / skefalacca

Katana a šurikeny
Okrem iného zahŕňala rôzne taktiky, stratégie a bojové umenia, ktoré mal správny šinobi ovládať. Nindža síce musel poznať celé nindžucu, ale pre konkrétne úlohy sa spomedzi záškodníkov vyberali špecialisti. Niekto mal väčší talent na prenikanie do strážených objektov, iný bol výnimočným bojovníkom, ďalší zasa expertom na jedy či výbušniny. Vhodnou kombináciou takýchto odborníkov vznikali skupiny, ktoré dokázali plniť aj tie najnáročnejšie úlohy. A čo tvorilo výstroj nindžu? Vďaka filmom máte zrejme pocit, že sa zakrádali v čiernych róbach, pravdou ale je, že oveľa častejšie volili odev bežných civilistov. Dôkazov o tom, že by nosili brnenia, je málo, cenou za ochranu by totiž bola zvýšená hlučnosť. Za zbrane si volili najmä katany, nože, luky, slávne vrhacie zbrane známe ako šurikeny či dokonca granáty. Výzbroj potom dopĺňali rôzne háky na lanách, skladacie či povrazové rebríky alebo špeciálne drevené topánky mizugumo, ktoré mali umožňovať chodiť po vode.

Nindžami boli aj ženy
Navzdory rozšírenému mýtu, že nindžovia bojovali proti samurajom a boli ich protivníkmi, bola realita celkom iná. Nindžom sa mohol stať ktokoľvek, ak na to mal telesné a psychické predpoklady. Záškodníkmi sa stávali bývalí samurajovia, ktorí si namiesto seppuku radšej zvolili vyhnanstvo, ale aj bežní ľudia, vojaci a neraz aj ženy. Tým sa hovorilo kunoiči. Najviac nindžov pochádzalo z radov roľníkov. Tí sa učili nielen bojovať, veď úloha maskovaných bojovníkov nespočívala v absolvovaní čestných súbojov. Medzi zručnosti, ktoré musel nadobudnúť každý šinobi (či kunoiči), patrili zakrádanie sa a splývanie s davom, ale aj príprava výbušnín či jedov a plánovanie atentátov. Muži sa napríklad vedeli dostať do nepriateľského opevnenia v prestrojení za sluhov, kunoiči sa zasa prezliekali za tanečnice či konkubíny. Veľmi efektívne fungovali ako špióni, neraz však ich úlohy spočívali aj v zakladaní požiarov či zabíjaní dôležitých osôb.

Foto: iStock

Bez škvŕn a cti
Samurajovia pomerne často využívali služby nindžov, a to najmä v prípadoch, keď nemohli zvíťaziť a zároveň dodržiavať svoj kódex cti známy ako bušidó. Na špinavú prácu si tak najímali nindžov. Tí špehovali, vraždili či šírili nepravdivé informácie za účelom zmätenia nepriateľa, všetko bez toho, aby bola poškvrnená samurajova česť. Nindžovia zažili svoju najslávnejšiu éru počas 14. až 16. storočia. Japonsko sa zmietalo v neustálych konfliktoch a žiaden šinobi nemal núdzu o prácu. Záškodníci hrali dôležitú úlohu v prebiehajúcom boji o moc medzi jednotlivými klanmi najmä v takzvanom období Sengoku. Mnohé skutky však neboli pripísané samotným nindžom, keďže ich doménou bola najmä práca v utajení. Výnimkou bol napríklad incident počas bitky pri Okehazame v roku 1560. Počas neho sa osem nindžov vkradlo do opevnenia klanu Imagawa, zabili tamojšieho veliteľa a dve stovky mužov a sídlo podpálili.

Koniec éry nindžov
Z boja klanov vyšiel ako najmocnejší magnát (daimjó) Oda Nobunaga, ktorý ale razom pochopil, že tak, ako mu nindžovia slúžili, sa môžu stať aj jeho skazou. A tak v rámci unifikácie Japonska vyrazil v októbri 1581 do boja proti provinciám Iga a Koga, kde mali nindžovia svoje najsilnejšie základne. Provincie síce dobyl a nindžov rozmetal, všetkých sa mu však zlikvidovať nepodarilo. Posledný veľký konflikt, v ktorom nindžovia zohrali úlohu, bolo Šimabarské povstanie v roku 1637. Počas neho šógun Iemicu Tokugawa najal nindžov, aby zlikvidovali posledných obrancov hradu Hara. Záškodníci vnikli do opevnenia niekoľko nocí po sebe a zistili, že tamojšie zásoby potravín sú mimoriadne malé. Podarilo sa im veľkú časť ukradnúť alebo zničiť, čím značne urýchlili pád hradu. Po povstaní nasledovalo v Japonsku pomerne pokojné obdobie, v ktorom zrazu nindžov nebolo príliš treba. Postupom času sa teda rekvalifikovali, vďaka znalosti nindžucu to nemali ťažké. Stali sa z nich nielen osobní strážcovia, ale napríklad aj lekári či výrobcovia ohňostrojov. V 20. storočí už žiaden šinobi neexistoval. Mýty o nich ale medzi ľuďmi pretrvali a premenili sa na komiksy, filmy, knihy a seriály. Prostredníctvom nich zrejme nindžov poznáte aj vy.

Oniwaban: Začiatkom 18. storočia nechal šógun Jošimune Tokugawa sformovať skupinu agentov, ktorá fungovala ako výzvedná aj tajná služba. Neexistujú síce písomné dôkazy, ale predpokladá sa, že členovia skupiny boli zároveň aj nindžovia.

Foto: wikipédia

Od autora ďalej ponúkame:

Jules Brunet: Skutočný posledný samuraj
Napoleonov najstatočnejší zo statočných
Ivar Bezkostný: Vikingský postrach Anglicka

Facebook Comments