Prohibícia ním aj naozaj bola. A mala katastrofálne následky.

Volanie po zákaze výroby a konzumácie alkoholu na území USA sa začalo ozývať už v prvej polovici 19. storočia a korene malo v náboženských hnutiach. V roku 1846 sa štát Maine stal prvým, ktorý uviedol do praxe prohibičný zákon, o dve dekády neskôr dokonca vznikla aj Prohibičná strana, ktorá existuje dodnes. Až koncom 19. storočia ale celé hnutie začalo získavať výraznejšiu podporu. Jeho členovia vnímali alkohol ako príčinu chudoby, pracovných úrazov, kriminality, korupcie a rozpadnutých rodín. A tak sa stalo, že v roku 1916 platila prohibícia už v 26 z vtedajších 48 amerických štátov. So vstupom USA do prvej svetovej vojny sa prohibícia začala spájať so šetrením obilnín. V roku 1919 sa napokon v Ústave USA objavil 18. dodatok, ktorý zakazoval výrobu, predaj, dopravu, vývoz a dovoz alkoholických nápojov. Ten začal platiť v januári 1920.

Foto: wikipedia

Dopyt po omšovom víne
Zákon samozrejme neurobil z Američanov abstinentov. Zmýšľanie mnohých z nich o desaťročia neskôr trefne vystihol Homer Simpson, keď povedal: „Alkohol je životný štýl. Alkohol je môj životný štýl. A mám v úmysle si ho udržať!“ A tak zrazu prudko stúpli predaje omšového vína. Aj alkohol na lekárske účely bol povolený a mnohí doktori si tento pojem vykladali naozaj voľne. Vlastníctvo a konzumácia alkoholu v podstate protizákonné neboli, a tak do hry vstúpili pašeráci a zločinci, ktorí dopyt uspokojovali nelegálnymi spôsobmi. Krčmy sa zmenili na tajné nalievárne, kde ľudia pili nielen pašovaný, ale aj doma vyrábaný alkohol. Gin sa bežne vyrábal vo vaniach a aj pivo sa varievalo doma.

Vynucovanie dodržiavania prohibičného zákona sa tak stalo mimoriadne náročné. Policajtov s nízkymi platmi bolo ľahké podplatiť, mnohokrát alkohol konzumovali aj samotní muži zákona. Oddelenie FBI, ktoré malo na starosti prohibíciu, tvorilo len asi tritisíc agentov. Tento počet, samozrejme, nemohol stačiť na to, aby strážil pred pašerákmi pobrežné vody a hranicu s Kanadou dlhou tisíce kilometrov. Nehovoriac o tom, že by mali agenti vyšetrovať domácu ilegálnu výrobu alkoholu.

Foto: wikipedia

Málo nepodplatiteľných
Podplatení boli neraz nielen policajti, ale aj sudcovia a politici. V Chicagu sa svojho času napríklad tvrdilo, že polovicu policajného zboru platia gangstri. V New Yorku zasa kvôli porušeniu prohibície zatkli približne sedemtisíc ľudí, ale len 17 z nich právoplatne odsúdili. V niekoľkých štátoch dokonca radovým policajtom zakázali zaoberať sa prípadmi spojenými s porušovaním prohibície z obáv, že by marili vyšetrovanie. Pár agentov sa však, naopak, preslávilo neústupčivým prenasledovaním tých, ktorí porušovali prohibíciu. Najslávnejším sa stal Eliot Ness a jeho skupinka „nepodplatiteľných“, o ktorej v roku 1987 nakrútili výborný film s hviezdnym obsadením. Nessova činnosť napokon pomohla k zatknutiu Al Caponeho, ktorý si (nielen) vďaka prohibícii vybudoval obrovskú moc. Práve prohibícia umožnila zločincom raketový vzostup. Kriminalita, ktorá bola dovtedy lokálnym fenoménom, zrazu začala naberať  organizovaný a celonárodný charakter. Do zločineckých syndikátov sa začali zapájať obchodníci i politici, štruktúra organizácií sa komplikovala a ich príjmy rástli. Na ilegálnej distribúcii alkoholu sa chceli priživiť mnohí, čo viedlo ku konkurenčným bojom. Ročne tak zomierali stovky gangstrov, ktorí mali v úmysle rýchlo zbohatnúť.

Foto: profimedia.sk

Al Capone a Lucky Luciano
Najslávnejším gangstrom tých čias bol už spomínaný Al Capone, ktorého v roku 1930 vyhlásili v Chicagu za verejného nepriateľa číslo jeden. Stal sa známym vďaka ostentatívnemu životnému štýlu, ale i zločinom vykonaným v jeho mene. Rozhodne mu nemožno uprieť šikovnosť. Dokázal totiž vybudovať zločineckú organizáciu s majetkom v hodnote asi 100 miliónov dolárov. Po zohľadnení inflácie by dnes išlo o asi 1,4 miliardy eur. Pašovanie alkoholu a prevádzkovanie herní a verejných domov mu teda prinášalo slušný zisk. Ako však zvykol vravieť, jediné, čo robil, bolo, že uspokojoval dopyt. A násilnosti ospravedlňoval eliminovaním konkurencie. Iróniou bolo, že ho v roku 1931 zatvorili do väzenia na 11 rokov nie za vraždy, ale za daňové podvody. Mafiáni, ktorí zbohatli najmä vďaka prohibícii, sa ale vyskytli aj v iných amerických mestách. Menovite napríklad v New Yorku, kde sa k moci dostali muži ako Frank Costello, Vito Genovese či slávny Salvatore „Lucky Luciano“ Luciana. Detroitu, „hlavnému mestu alkoholu“, kde bolo odhadom 15-tisíc ilegálnych nalievární, zasa vládli bratia Bernsteinovci. George Remus, „kráľ pašerákov“, ovládal Ohio. Jeho majetok sa odhadoval na 40 miliónov dolárov a je možné, že vďaka opulentnému životnému štýlu bol predlohou pre Fitzgeraldovo dielo Veľký Gatsby. Počas prohibície klesla konzumácia tvrdého alkoholu o asi polovicu a pitie piva či vína o približne tretinu. Menej úmrtí na cirhózu pečene ale do veľkej miery vyrovnal vyšší počet úmrtí zapríčinených pitím nekvalitného alkoholu.

Foto: profimedia.sk

Koniec suchej éry
V roku 1929 prokurátorka Mabel Walkerová Willebrandtová poznamenala „Alkohol sa dá kúpiť v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu, na vidieku, v malých mestách i veľkomestách“. Ukázalo sa, že prohibícia jednoducho nefunguje. Navyše zruinovala liehovarský priemysel, pripravila o prácu tisíce ľudí, dohľad nad jej dodržiavaním stál 300 miliónov dolárov a vláda prišla o 11 miliárd dolárov, ktoré mohla utŕžiť na daniach z predaja alkoholu. Korupcia, nevôľa Američanov a napokon aj Veľká hospodárska kríza spôsobili, že čas prohibície sa chýlil ku koncu. Ako v roku 1932 povedal prezident Roosevelt: „To, čo dnes Amerika potrebuje, je drink.“ 21. dodatok Ústavy tak napokon koncom roka 1933 prohibíciu zrušil a kontrola konzumácie alkoholu sa presunula z federálnej na štátnu úroveň. Posledným štátom, ktorý povolil pitie alkoholu, sa stal v roku 1966 Mississippi. Niektoré menšie regióny ale ostávajú „suché“ dodnes.

Foto: profimedia.sk

Lucky Luciano“: Zrejme najznámejší newyorský mafián spojený s prohibíciou sa napokon ocitol za mrežami až v roku 1936. Odsúdili ho na 30 až 50 rokov, v roku 1946 ho prepustili na slobodu vďaka tomu, že počas druhej svetovej vojny poskytol vláde kontakty na sicílsku mafiu. Invázia Spojencov na ostrove tak bola oveľa jednoduchšia.

Mohlo by vás zaujať:

Americká mafia
„Dapper Don“: Obávaný mafián dlho unikal spravodlivosti
Sú všetci mafiáni psychopati? Budete prekvapení

Facebook Comments