14. júla 1798 rozzúrený dav dobyl neslávne známu kráľovskú väznicu Bastila a o niekoľko dní bola nenávidená stavba minulosťou. Hoci za jej múrmi bolo v tom čase len sedem odsúdencov, Bastila bola symbolom nenávidenej monarchie. V priebehu niekoľkých rokov bol ancien régime, starý poriadok, minulosťou. Kráľa Ľudovíta XVI. súdili za velezradu a dostal trest smrti. Jeho manželka Mária Antoinetta ho onedlho nasledovala. Začala „vláda teroru“, radikálnych jakobínov na čele s Maximilánom Robespierrom, počas ktorej prišli o život na popravisku tisíce rojalistov a kritikov režimu. Smrť všetkých vyššie menovaných vrátane Robespierra, ktorého poprava znamenala koniec vlády teroru, spájalo jedno zariadenie: gilotína.

Humánna poprava
Trest smrti nebol vo Francúzsku za vlády jakobínov žiadnou novinkou, vykonával sa odpradávna, aj keď nie v takom obrovskom meradle. Odsúdencov zväčša čakala šibenica, tých s modrejšou krvou stínal kat sekerou či mečom. Malo ísť o dôstojnejší koniec, ale keď dav dotyčného nemal rád, mohlo sa stať, že sa majster kat „pomýlil“ a zaťal napríklad len do polovice krku, čím spôsobil odsúdencovi obrovské utrpenie. Bežne sa stávalo, že od človeka odsúdeného na smrť dostal kat úplatok, aby vykonal svoju robotu čo najlepšie. Ľudský krk je však pomerne malým terčom a ak sa navyše obeť nervózne vrtí, aj skúsenejší kat mohol mať problém seknúť presne. Opomenúť netreba ani iné, podstatne dlhšie a krutejšie spôsoby popráv. Napríklad upaľovanie, ktoré bolo vyhradené pre „čarodejnice“.

Keď v roku 1789 získalo kontrolu nad Francúzskom Ústavodarné národné zhromaždenie, debatovalo okrem iného aj o tom, čo bude ďalej s trestom smrti. Našlo sa nemálo tých, ktorí volali po jeho zrušení, medzi nimi aj právnik Maximilián Robespierre, líder radikálnych jakobínov. Po búrlivých debatách napokon prišlo k dohode: trest smrti ostane zachovaný, ale bude „demokratickejší“. Bolo treba vynájsť čo najmenej bolestivú metódu popravovania, ktorú by bolo možné použiť na každého človeka bez ohľadu na jeho pôvod. V tom čase vystúpil s príhovorom parížsky lekár Joseph Ignace Guillotin. Obhajoval dovtedy neznáme mechanické zariadenie, ktoré by z popravy urobilo rutinu v každom kúte krajiny. Najmenej bolestivé bolo podľa neho stínanie hláv.

Foto: Wikipédia

Guillotin v tom bol nevinne
Až v roku 1791 ale dalo Ústavodarné národné zhromaždenie na Guillotinovu radu. V tom čase získaval zosadený Ľudovít XVI. čoraz väčšiu podporu francúzskej aristokracie i európskych monarchov a nový režim sa bál zahraničnej intervencie. V dusnej atmosfére získali kontrolu nad zhromaždením jakobíni, ktorí založili Výbor pre verejné blaho. Viedol ho Robespierre, ktorý v krajine nastolil diktatúru. Ten, kto nepreukazoval dostatočnú oddanosť revolučným myšlienkam, bol ľahko označený za kontrarevolucionára, a Robespierre, ktorý chcel kedysi trest smrti zrušiť, sa teraz horlivo zasadzoval za jeho čo najčastejšie aplikovanie proti „nepriateľom ľudu“.

V marci 1792 tak vznikol výbor na čele s doktorom Antoinom Louisom, ktorý mal vymyslieť nový spôsob vykonávania trestu smrti. Louis si zobral k srdcu Guillotinove myšlienky a na základe jeho myšlienok zostrojil mechanické zariadenie na sekanie hláv. Na radu kata Charlesa Henriho Sansona do zariadenia zakomponoval drevený golier, ktorý mal brániť pohybu odsúdenca. Golier teda zabezpečoval, že ťažká čepeľ dopadne na to správne miesto. A hoci Guillotin sa na vymýšľaní smrtiaceho zariadenia nijak nepodieľal, predsa dostalo pomenovanie práve po ňom.

Premiérová hlava
Prvá poprava sa konala 25. apríla 1792. Hlava zlodeja Nicolasa Jacquesa Pelletiera sa zapísala do dejín ako prvá, ktorá sa skotúľala pod gilotínu. Rozhodne ale nebola poslednou. Všetky popravy prebiehali prakticky rovnako. Odsúdencovi ostrihali vlasy nakrátko, aby mu odhalili krk. So zviazanými rukami ho vyviedli hore schodmi na pódium a položili ho na drevenú dosku. Na krk mu dali golier a kat následne uvoľnil lano, ktoré držalo čepeľ v hornej časti gilotíny. Hlava sa skotúľala do koša, ale srdce ešte párkrát udrelo, takže z krku párkrát vystrekla krv. Tomu, kto stál príliš blízko, sa neraz ušiel striekanec. Kat potom ukázal hlavu davu, čo malo potvrdiť vykonanie popravy. Divákom sa ale spočiatku takéto popravovanie nepáčilo, mnohí boli sklamaní, že vykonávanie trestu netrvalo dlhšie.

Foto: Wikipédia

Žije hlava po oddelení od tela?
Smrť síce mala nastať okamžite, ale viacerí doboví svedkovia hovorili o tom, ako sa ústa na hlave oddelenej od tela ešte kŕčovito hýbu, akoby chceli niečo povedať. Niekoľkí lekári sa snažili o vedeckejší prístup k veci a snažili sa zistiť, či je odsúdenec už naozaj po smrti. Jeden doktor napríklad hneď po dopadnutí čepele na krk schytil hlavu a skríkol odsúdencovo meno. Oči sa k nemu mali obrátiť a ešte niekoľko sekúnd na neho zízať. Vďaka modernej vede vieme, že prinajmenšom u zvierat je mozog ešte niekoľko sekúnd po dekapitácii aktívny, a tak je možné, že hlava naozaj počula svoje meno. Odhaduje sa, že gilotína vzala životy asi 17-tisícom Francúzov. V jeden deň sa počas 38 minút podarilo sťať až 24 nešťastníkov. V júli 1794 prenikla čepeľ aj Robespierrovým krkom a vláda teroru sa skončila. To ale neznamenalo aj koniec používania gilotíny. Pri verejných popravách sa používala aj za čias Napoleona Bonparta a aj v 20. storočí, keď už vykonávanie trestu smrti nebolo verejné. Dnes už je ale gilotína vo Francúzsku iba relikviou. Posledný človek, ktorému v roku 1977 vzala život, bol vrah Hamida Djandoubi.

 

Škótska panna“: Išlo o dávnu predchodkyňu gilotíny, ktorá sa v 16. až 18. storočí využívala v Edinburghu. Taktiež fungovala na princípe ťažkej čepele padajúcej z výšky, ale zďaleka nepripravila o život toľko osôb ako jej slávnejšia francúzska nasledovníčka.

 

 

 

Mohlo by vás zaujať:

Tomás de Torquemada: Krutý inkvizítor zmenil podobu dejín
Zbraň stratená vo víre dejín: Grécky oheň
13 historických faktov, ktoré znejú ako lož, ale v skutočnosti sú pravdou

Facebook Comments