Hrdinský samuraj sa rúti oproti horde nepriateľov odhodlaný bojovať do posledného dychu. V rukách drží katanu, zakrivený obojručný meč, s ktorým vie dokonale narábať.

Takýto dojem môže mať z katany každý z nás. Filmy o samurajoch urobili z tejto zbrane ozajstnú legendu a celkom určite ide o najznámejší typ meča. Sláva však automaticky neznamená aj efektivitu a pravdou je, že keby sa stretol samuraj a šermiar s rapierom, obaja rovnakých kvalít, oveľa subtílnejší rapier by bol víťaznou zbraňou.

Stáročná tradícia
Poďme ale od začiatku. Tvar katany sa v podobe, v akej ho poznáme dnes, ustálil niekedy v 12. storočí. Kým dovtedy boli japonské meče rovné, čoraz častejšie využívanie jazdcov v bojoch spôsobilo, že sa zbrane zahli a umožnili tak lepšie sekanie. Jazdec na koni totiž potrebuje najmä ťať a k bodaniu sa príliš neuchyľuje. Zatiaľ čo v Európe kováči experimentovali a menili rozmery čepelí, tvary záštit či spôsoby kovania, Japonci boli mimoriadne konzervatívni. Ak by ste dnes vzali do rúk katanu z 13. storočia a tú modernú, veľa rozdielov by ste nezbadali. Áno, aj katany boli rôzne. Niektoré mali ťažisko približne v strede čepele a boli určené na veľmi silné a účinné seky. U ďalších bolo ťažisko posunuté smerom k hrotu, vďaka čomu sa aj mierny pohyb menil na nebezpečné seknutie, a zároveň takáto zbraň umožňovala vykrývať aj silné údery. V poslednej skupine by sme našli meče, ktoré mali väčšinu váhy v rukoväti. Dalo sa nimi veľmi rýchlo šermovať, ľahšia čepeľ ale uberala seknutiam pádnosť.

Foto: wikipedia

Rituály tamešigiri a seppuku
Rovnako ako u všetkých výrobkov, aj u katán platí, že skutočne kvalitné kusy vedeli vyrobiť iba majstri. O takýchto kováčoch sa v Japonsku hovorilo s obrovským rešpektom rovnako ako o mužoch, ktorí sa stali majiteľmi ich zbraní. Na každý takýto skvost ale pripadali stovky mečov, ktoré vyrábali začiatočníci z kovových odliatkov dovezených z Číny a Kórey. Kovanie katany v dielni majstra sprevádzali rôzne rituály. Jedným z nich bol tamešigiri, ktorý sa konal po dokončení zbrane. Kováč pri ňom požiadal skúseného šermiara, aby vyskúšal, ako meč seká. Testovacích materiálov bolo viacero, pretínali sa bambusové palice i tenké oceľové pláty, neraz však išlo aj o mŕtvoly či dokonca odsúdených kriminálnikov. Keď mladý bojovník dostal do rúk svoju prvú katanu, musel sa s ňou, samozrejme, naučiť narábať. Z tohto dôvodu si osvojoval bojové umenie kendžucu, ktorého znalosť bola pre samuraja otázkou života a smrti. Kendžucu spočívalo nielen vo fyzickej, ale aj duševnej príprave na boj. Muž si do hlavy musel vštepiť odvahu a fakt, že smrť v boji nebola potupou, ale útek pred nepriateľom áno. Práve zbabelosť bola neraz príčinou ďalšieho využitia katany. Ak chcel totiž muž zmyť svoju hanbu, mohol spáchať rituálnu samovraždu seppuku. Pri nej si dotyčný kľakol, zovrel v rukách svoj kratší meč wakizaši, vrazil si ho do brucha a ak mal dosť síl, potiahol ešte smerom nahor. Potom už všetko spočívalo na bedrách kaišakunina, jeho asistenta. Ten stál za samovrahom a jeho úlohou bolo katanou jedným sekom odťať kľačiacemu mužovi hlavu. Ak sa mu to nepodarilo, uvalil hanbu na seba i samurajovu rodinu.

Foto: wikipedia

Určená na sekanie
Ako ste si asi všimli, reč je najmä o sekaní, keďže naň bola katana určená. Využívali ju jazdci najmä pri prenasledovaní utekajúcich vojakov, u pešiakov prichádzala k slovu menej často. Pechota bojovala najprv lukmi typu yumi, kopijami zvanými jari a neskôr aj mušketami. Až keď došlo k boju na krátku vzdialenosť, tasili vojaci katany. V boji dvoch pešiakov je však bodanie účinnejšie než sekanie. Bodnutím sa dá dosiahnuť ďalej, presnejšie a silnejšie. Šermiar s už spomínaným rapierom bol schopný nájsť medzery v brnení ťažkoodenca a presne mierenými bodnutiami ho vážne zraniť či zabiť. Naproti tomu bola katana v boji proti obrneným mužom pomerne neúčinná. Navyše išlo o pomerne ťažkú zbraň, rapier bol v porovnaní s ňou oveľa ľahší, jeho ovládanie bolo rýchlejšie a vyžadovalo si menej vynaloženej energie.

Obmedzená výroba
Po reformách meidži v roku 1868 sa samuraji a ich katany stali postupne vecou minulosti. Meče už smeli na verejnosti nosiť iba bývalí vysokopostavení šľachtici, kovanie zbraní postupne upadalo do zabudnutia. Od 30. rokov 20. storočia sa síce u dôstojníkov začalo vyžadovať nosenie meča, už ale nešlo o katany. Tie sa znovu začali kuť až v roku 1953 a ich výroba pokračuje u majstrov kováčov dodnes. Japonská vláda ale povoľuje výrobu maximálne 24 kusov ročne na jedného remeselníka, aby sa zachovala kvalita katán. Možno aj preto cena ručne kovaných originálov začína niekde okolo tritisíc eur. Zdobené zberateľské kusy ale stoja aj mnohonásobne viac. Aj cena prispieva k tomu, že katana je najslávnejším typom meča a mýtmi a legendami opradenou zbraňou.

Masamune“: Masamune bol japonským stredovekým kováčom a v krajine vychádzajúceho slnka sa dodnes považuje za najlepšieho kováča všetkých čias. Aj preto sa na Majstrovstvách Japonska v kovaní mečov udeľuje víťazovi Masamuneho cena.

Mohlo by vás zaujať:

Malý meč Jima Bowieho
Indovia vedeli, ako zabíjať! Tento meč je najnebezpečnejšia zbraň
Meč s dušou samuraja – katana

Facebook Comments