Dôvodov, príčin a výhovoriek na vedenie mimoriadne konfliktnej zahraničnej politiky je viac než dosť.

Druhá svetová vojna v Európe bola už minulosťou, kým v Ázii sa naďalej bojovalo. Japonsku definitívne zlomili väz dve atómové bomby, ktoré v auguste 1945 vybuchli nad Hirošimou a Nagasaki. Bolo ich použitie morálne a nevyhnutné? Niekto tvrdí, že áno, veď prípadné vylodenie amerických vojsk na japonskej pevnine by si postupom času vyžiadalo viac životov, než ich zmarili jadrové zbrane. Na druhej strane existujú názory, že Japonsko by do konca roku 1945 aj tak kapitulovalo a bombardovanie Hirošimy a Nagasaki bolo nielen krutým trestom, ale aj testom toho, čo urobí s mestom atómová bomba. Výhovorky a dôvody uvádzané zo strany vládnych predstaviteľov USA sa v tomto prípade použili na ukončenie konfliktu. Oveľa častejšie tomu ale bolo naopak: vyhovárať sa bolo treba na rozpútanie či vstup do vojny.

Tonkinský incident
Inak tomu nebolo ani v prípade konfliktu vo Vietname. Američania sa do neho zapájali už pred rokom 1965, ale potrebovali zámienku, aby mohli využiť celú svoju vojenskú moc. A keď sa dlho neponúkali žiadne skutočné dôvody, musel sa nejaký vymyslieť.

Tonkinský incident z augusta 1964 sa dnes považuje za ukážkový príklad takzvanej „false flag“ operácie. Takej, ktorá sa síce nestala, ale mohla by sa stať. Udalosť spočívala v dvoch „útokoch“ severovietnamských člnov na americký torpédoborec USS Maddox. Ten prvý sa 2. augusta naozaj stal, k podobným zrážkam ale dochádzalo pomerne často a zvykli sa riešiť diplomatickou cestou. 4. augusta došlo k druhému útoku. Počas prudkej búrky vraj USS Maddox bojoval so severovietnamskými člnmi, čo Američania brali ako provokáciu a dôvod na vstup do vojny. Prezident Johnson vo svojom prejave pred celým národom napadnutie torpédoborca ostro odsúdil a bolo jasné, že USA sa do konfliktu zapoja oveľa intenzívnejšie než veľká časť verejnosti chcela.

Začiatkom 21. storočia však boli odtajnené správy z obdobia Tonkinského incidentu, ktoré boli plné hlásení o tom, že k žiadnemu útoku nedošlo. Na hladine sa neobjavili trosky zasiahnutých útočných člnov, Severný Vietnam poprel, že by jeho muži útočili na USS Maddox. Zo správy vyplynulo aj to, že prezident Johnson v čase svojho prejavu vedel o neexistencii útoku a napriek tomu vedome klamal celému národu.

Foto: wikimedia.org

Husajnove jadrové zbrane
Pri dôvodoch rozpútania vojny v Iraku napadnú človeku ako prvé slová „zbrane hromadného ničenia“. Saddám Husajn, ktorý nimi mal disponovať, vraj navyše podporoval teroristov, ktorí 11. septembra 2001 zaútočili na budovu WTC v New Yorku. Diktátora bolo jednoznačne treba zosadiť.

Zbrane hromadného ničenia sa ale v Iraku nikdy nenašli. Takisto sa nepodarilo preukázať spojenie medzi aktérmi najhoršieho teroristického útoku v dejinách a Husajnom. Faktom je, že 15 z 19 únoscov lietadiel pochádzalo zo Saudskej Arábie, ktorá je tradičným spojencom USA.

Foto: wikimedia.org

Víťazi v USA
S Afganistanom to bolo podobné. Hlavným spúšťačom vojny bol v tomto prípade pád Dvojičiek a následný lov na členov al-Káidy. Afganské hnutie Taliban odmietlo vydať strojcu útokov z 11. septembra Usamu bin Ládina a požadovalo dôkazy o jeho vine. Prezident George W. Bush odmietol vyjednávať s „teroristami“ a už v októbri 2001 sa začala dosiaľ najdlhšia americká vojna.

O necelých 20 rokov neskôr sa ukázalo, že invázia do Afganistanu nebola najlepší nápad. Len Američanov stála v prepočte asi dva bilióny eur a zomrelo v nej okolo štvrť milióna ľudí. Približne 70-tisíc z nich tvorili civilisti. Vojna, ktorá nemala cieľ, skončila, a víťazom sa okrem Talibanu stal aj americký vojensko-priemyselný komplex. Päť najväčších amerických vojenských dodávateľov – Boeing, Raytheon, Lockheed Martin, General Dynamics a Northrop Grumman – zaznamenalo veľmi slušné zisky. Ostatne ako v akejkoľvek inej vojne, do ktorej sa v posledných desaťročiach zapojili Američania.

Foto: wikimedia.org

Vojenský hegemón
Zahraničná politika USA, samozrejme, nie je len o ziskoch zbrojárskych firiem. Do hry vstupuje obrovské množstvo faktorov. Jedným z nich je pozícia vojenského hegemóna. 40 percent celosvetových investícií do zbrojenia pochádza práve z vreciek amerických daňových poplatníkov. V prípade Číny, ktorá je druhá v poradí, je to 13 percent.

Keď má štát k dispozícii stovky moderných lietadiel, inteligentných bômb a rakiet s dlhým doletom, celý svet vyzerá ako strelnica. A keď sa niekde vyskytne „problém“, je zrazu ťažké ho neriešiť. Len naozaj silný prezident vie takému pokušeniu odolať, a aj to len za predpokladu, že nemá militantne zmýšľajúcich poradcov.

S vedením konfliktnej zahraničnej politiky súvisí aj fakt, že USA dnes nemajú vážneho súpera. Studená vojna ich zanechala v pozoruhodne bezpečnom postavení, ktoré sa síce mení, ale len pomaly. Žiaden štát si dnes nedovolí zaútočiť na Spojené štáty, a keďže vláde domácom území nič nehrozí, môže si dovoliť bojovať v zahraničí.

Netreba zabúdať ani na to, že hoci vojnu inému štátu oficiálne vyhlasuje Kongres, od konca druhej svetovej vojny si túto právomoc čoraz častejšie uzurpuje prezident. Systém bŕzd a protiváh, ktorým sa USA tak často pýšia, v tomto prípade akosi prestáva fungovať. A pokiaľ sa voči vojnám nezvrtne verejná mienka, nedá sa predpokladať, že by sa zahraničná politika Spojených štátov radikálne zmenila.

Foto: wikimedia.org

Vojensko-priemyselný komplex“: Tento pojem označuje prepojenie politikov, zbrojárskych firiem a armády a v súčasnosti sa používa najmä v kontexte Spojených štátov amerických. Ako príklad sa dá uviesť podporovanie prezidentského kandidáta zbrojárskou spoločnosťou, pričom ak dotyčný vyhrá, dohodí firme zákazky. Napríklad aj tým, že vyhlási vojnu inému štátu.

Mohlo by  vás zaujať:

Neviditeľné lietadlá útočia aj cez pol zemegule
Neviditeľné lode: Budúcnosť námorníctva?
Bitka v Hürtgenskom lese: Najdlhšie peklo americkej pechoty

Facebook Comments