Bude Taliban taký ako v roku 1996 až 2001? Odídu nakoniec spojenci a nechajú nás napospas Talibanu?

Aj ja som sedel pri čaji s afgánskym priateľom a viedol rozhovory o momentálnej situácii. „Mám 32 rokov a zažil som dve emigrácie, trikrát som zmenil svoj domov a pred rokom som začal podnikať.“ Posťažuje sa kamarát, ktorý ma sprevádza po Afganistane a vysvetľuje mi momentálnu situáciu. „Ak spojenci odídu, stanem sa nepohodlným pre nový režim, ktorý už deklaruje, že sa vysporiada so všetkými, čo spolupracovali s predchádzajúcou vládou.“ Povie smutne a hlasno si odpije zo svojho silného čierneho čaju. Sedíme v malej čajovni na známom kábulskom trhovisku a zvonka na nás dolieha orchester zvukov z ranného predaja. „Čo bude s nami? Veď Taliban už teraz deklaruje, že muži budú musieť mať dlhé brady, ženy nebudú chodiť do škôl a zábava bude zakázaná.“ Kto je však Taliban, ktorý ide zas meniť politickú mapu Afganistanu a prečo sa stal opäť populárny? Na to, aby sme to pochopili, si musíme vysvetliť krátke dejiny Afganistanu za posledných 40 rokov cez slová môjho kamaráta.

Foto: Martin Navrátil

Afganistan bol do roku 1979 klasickou stredoázijskou krajinou so svojimi problémami. Dnes to znie až neuveriteľne, ale v 60. a 70. rokoch sa Afganistan stal snom nejedného cestovateľa na ceste z Istanbulu do Indie.

Davy vtedajších cestovateľov mierili do Herátu alebo Kábulu a miesta boli považované za veľmi bezpečné. Všetko sa zmenilo, keď sem v roku 1979, resp. v roku 1980, vtrhli vojská Sovietskeho zväzu na podporu komunistickej strany, ktorá však nemala všeobecnú podporu. „Bola to naša veľká vlastenecká vojna. Po dlhom období sa krajina spojila ako jeden muž a bojovali sme proti Červenej armáde,“ prezrádza bývalý mudžahedín v meste Herát. Jeho biele fúzy a zošúverená koža na rukách napovedajú, že je už hlboko v dôchodkovom veku, ale jeho silný stisk ruky vás vyvedie z omylu.

Foto: Martin Navrátil

„Nás nikto nebude okupovať a prinášať cudzie myšlienky. Porazili sme Angličanov aj Sovietsky zväz,“ odsekol. Čím sa pre Američanov stal Vietnam, tým bol pre Sovietsky zväz Afganistan. Márne bolo bombardovanie afganských miest a dedín, kde zomreli asi dva milióny ľudí. Tento národ sa nedá poraziť. Najmodernejšiu armádu sveta porazili pastieri kôz s jednoduchými zbraňami, ktoré im cez pakistanské mestá dodávali nielen Američania, ale aj Pakistanci či Číňania.

Afgánsky ľud zvíťazil a v roku 1989, keď odišli posledné sovietske vojská, si ľudia mysleli, že po dlhých rokoch bojov príde vytúžená sloboda a mier. Omyl. Bývalí mudžahedíni a ich velitelia, ktorí pochádzali z rôznych klanov, obrátili zbrane proti sebe a začali bojovať. Paštuni, Uzbeci, Hazari, Tadžici, všetky tie národy, klany, etniká sa začali nenávidieť cez svojich veliteľov. Od roku 1989 až do roku 1996 bol Afganistan vo víre občianskej vojny, až kým neprišiel Taliban.

Foto: Martin Navrátil

Ten deklaroval, že nastane obdobie pokoja. Bývalí hrdinovia boli považovaní za zradcov a medové slová budúcich vládcov zneli upokojujúco. Nikto sa však nezaujímal, čo chce Taliban nastoliť. Po porážke mudžahedínov začali zavádzať zákony, ktoré vraj chceli nastoliť raj na zemi. Taliban sa odvolával na korán, ale väčšina moslimského sveta to považovala za niečo zvrátené. Ak muži nemali dlhé brady, ženy nemali burky a niekto počúval hudbu, bol okamžite poslaný do väzenia a čakal na trest. „Bolo to obdobie temna, keď sme sa báli spraviť hocičo, lebo tajná náboženská polícia kontrolovala najmenší detail. Správne sa modlíš? Nebol si na modlitbe kratšie? Správe si odriekal slová?“ Povie nahnevane kamarát a ďalej vysvetľuje pri druhej šálke čaju vtedajšiu situáciu. „Taliban spravil chybu, keď prijal do svojich radom známeho teroristu Usámu bin Ládina. Po útoku na dvojičky zvrhlo USA Taliban veľmi rýchlo. Dokonca sme sa tešili, že nastáva nové obdobie.“

Američania nebombardovali dediny a mestá. Nezahynuli dva milióny ľudí ako počas invázie ZSSR a mali aj akú-takú podporu. Urobili inú chybu, ktorá ich stála dôveru. Podporovali korupčnú vládu, ktorá sa o krajinu poriadne nestarala. Súdy nepracovali a vymožiteľnosť práva bola na dedinách takmer nulová. Rozhodovali skôr peniaze a vplyv. A práve na tomto sa Taliban znovu postavil na nohy. Od roku 2006 začal postupne zavádzať poriadok a spravodlivosť, ktorá v dedinskom prostredí fungovala.“

Foto: Martin Navrátil

Tieto riadky už píšem doma a situácia sa drasticky zmenila. Kamarát sa skrýva pred Talibanom a trikrát zmenil svoj úkryt. Kaderníctva sa zavreli, ženy na billboardoch sa premaľovali a dievčenské školy sa stali minulosťou. Áno, niekto bude hovoriť, že Taliban deklaruje, že je novým hnutím a nič také nerobí. Realita je však iná a len chce medovými motúzmi obalamutiť svetové spoločenstvo. A darí sa mu to. Nielen európski lídri, ale aj čínski alebo ruskí majú mierny diplomatický jazyk, ktorý dáva nezainteresovanému poslucháčovi nejakú nádej. Žiaľ, stretol som sa aj s novinármi, ktorí pracovali v teréne a nikto týmto rečiam neverí. „Taliban sa nezmenil. Je len lepšie zabalený do marketingového obalu.“ Povie jedna francúzska novinárka a potiahne si so svojej cigaretky. Vlastne som nestretol nikoho, kto sa v Afganistane pohyboval a veril by Talibanu.

Moje obavy dopĺňa môj kamarát, ktorý mi každý deň napíše správy, ktoré do tohto storočia nepatria. „Ženy nevychádzajú von, polovica obchodov je zavretých a náboženská polícia už tvrdo trestá. Taliban zrušil televízne a rozhlasové vysielanie. Ľudia sa majú namiesto Facebooku a Instagramu modliť.

Foto: Martin Navrátil

Viem veľmi dobre, že sa do tejto krajiny dlho nevrátim. Je to rovnaký pocit ako pred občianskou vojnou v Sýrii. Bodaj by som sa mýlil, ale tuším, že v tomto budem mať pravdu. Mnoho ľudí sa ma pýta, čo ma tak láka na tejto krajine, ktorá je na okraji spoločenského záujmu. Nikdy to neviem poriadne vysvetliť. Určite to nie je kvôli tomu, že je málo navštevovaná alebo ťažko dostupná, Možno je to preto, že som tu nadobudol veľké kamarátstva, že ma domáce obyvateľstvo naučilo veľmi veľa vecí a možno… Neviem. Ale určite súhlasím s výrokom jedného anglického veliteľa a cestovateľa, že ten, kto sem raz vstúpi, si túto krajinu proste zamiluje.


Martin Navrátil

– má 41 rokov
– je zakladateľom najväčšieho cestovateľského blogu Travelistan
– intenzívne objavuje svet už 22 rokov
– navštívil už viac ako 180 krajín
– špecializuje sa prevažne na málo známe miesta a  podieľa sa na príprave rôznych expedícií, napríklad prvý slovenský prechod cez Kongo
– venuje sa aj vojnovým oblastiam, ktoré pravidelne navštevuje
– jeho najbližšie cesty budú smerovať opäť do Iraku, Somálska a Konga
– spolupracuje s magazínom BREAK i médiami a prináša čitateľom unikátne témy

Mohlo by vás zaujať:

Drsný Badachšán: Svetlo štyroch živlov
Iránska duševná mozaika
Sýria. Kde sa stala chyba?

Facebook Comments