Nemecko viedlo vojnu na dvoch frontoch a potrebovalo zbraň, ktorá by mu pomohla. Chemik Fritz Haber navrhol napriek odporu nielen svojej manželky Clary, ale aj mnohých armádnych predstaviteľov použitie plynu, ktorý by vojakov Dohody vyhnal zo zákopov. Jeho plán napokon Nemecko schválilo a Haber už len musel zvoliť, aký plyn sa použije. Vybral chlór, a to z viacerých dôvodov. V prvom rade bol 2,5-krát ťažší než vzduch, takže sa nielen držal pri zemi, ale dokázal aj klesať do jám, zákopov a bunkrov. Haber bral do úvahy aj fakt, že chlór sa pomerne rýchlo po použití rozptýli, takže nemeckí vojaci budú môcť bezpečne prevziať nepriateľské zákopy „vyčistené“ chlórom. Na druhej strane bol tento plyn farebný, a tak sa jeho použitie dalo pomerne jednoducho odhaliť.

Po plynovom útoku z roku 1917. Foto: wikipedia

Chlór v akcii
Horšie bolo, že vojaci Dohody nemali spočiatku pred plynom žiadnu obranu. A pred prvým útokom, ktorý sa odohral 22. apríla 1915 neďaleko Ypres, vlastne ani nevedeli, čo sa to k nim blíži. Nemci zhromaždili 5700 sudov chlóru a čakali na priaznivý vietor. Okolo piatej popoludní vyše 160 ton plynu vypustili na nič netušiacich nepriateľov. Chlór sa pomaly blížil k líniám obsadeným francúzskymi a alžírskymi vojakmi. Muži len s úžasom hľadeli na jeden až dva metre vysokú vlnu zelenkastej hmly. Preživší neskôr tvrdili, že cítili silný zápach, akoby išlo o zmes korenia a ananásu. Náhle začali kašľať a dusiť sa. V priebehu pár minút chlór zabil približne tisíc vojakov, ďalších štyritisíc ostalo ranených. Ďalšie tisíce v panike ušli a v línii vznikla sedem kilometrov široká trhlina, ktorú sa ale Nemcom nepodarilo strategicky využiť. Fritz Haber sa zrazu stal mužom, ktorého poznal každý Nemec. Propaganda využila úspešný útok na maximum. Clara Haberová, ktorá bola sama chemičkou, ale vedela, ako kruto chlór zabíja. S tým, že jej manžel sa podieľa na týchto skutkoch, nedokázala existovať. Na záhrade ich domu sa strelila do srdca a dodýchala v náručí svojho dvanásťročného syna. Haber v nasledujúci deň odišiel na východný front, aby sledoval prvé použitie chlóru proti Rusom.

Prichádza fosgén
Chlór bol síce prvým, ale ani zďaleka nie najnebezpečnejším plynom, ktorý sa na bojiskách prvej svetovej vojny objavil. Muži, ktorí útok chlórom prežili, sa v priemere po 60 dňoch mohli vrátiť na front. Preteky v chemickom zbrojení vyústili do objavenia fosgénu. Ten bol síce v menších koncentráciách menej nebezpečný než chlór, ale na druhej strane celkom príjemne voňal a nebolo ho vidieť. Vojaci ho teda vdychovali dlhšie a vo veľkom množstve. Fosgén sa pritom v tele neprejavil ihneď. Až po niekoľkých hodinách, keď zreagoval s tekutinami v pľúcach, sa premenil na oxid uhličitý a chlorovodík, z ktorého sa následne stala kyselina chlorovodíková. Jeden z lekárov opísal vojaka po útoku fosgénom takto: „Plytké dýchanie a dávenie, pulz 120, popolavá tvár. Za jednu hodinu mal 48 silných kŕčov. Z pľúc sme dostali vyše 1,5 litra žltej tekutiny.“ Z 91-tisíc mužov, ktorých počas vojny zabili plyny, sa až 85 percent obetí pripisuje práve fosgénu. Koncom roka 1915, keď sa tento plyn začal používať, už ale vojaci na západnom fronte disponovali pomerne dobre chrániacimi plynovými maskami. Zatiaľ čo pred chlórom sa spočiatku bránili len mokrými handrami priloženými na tvár (v ideálnom prípade na ne vojaci močili, pretože močovina reagovala s chlórom a chránila lepšie než obyčajná voda), fosgénu už odolávali v poriadnom vybavení.

Plynom zasiahnutí britskí vojaci z 55. divízie – 10.4. 1918. Foto: wikipedia

Horčicové pľuzgiere
Žiadna maska ale nevedela ochrániť pred najväčším postrachom bojísk: yperitom. Efektivita horčicového plynu nespočívala v jeho smrtiacej sile, ale v tom, že dokázal vyradiť mužov z boja na veľmi dlhý čas. Navyše kontaminoval pôdu, výstroj a vybavenie na niekoľko týždňov. Stačilo si sadnúť na kontaminovanú zem a vojaci končili v lazaretoch. Ako už z názvu vyplýva, yperit prvýkrát použili Nemci pri Ypres v júli 1917. Plyn bol takmer bez zápachu a pri kontakte s pokožkou sa najprv neobjavovali žiadne príznaky. Až po niekoľkých hodinách sa dostavilo prvé svrbenie, zápal očí a zvracanie. Následne vznikali veľké a bolestivé pľuzgiere a kým sa vojaci dostali do čistiacich staníc, väčšina z nich bola slepá. Neskôr dochádzalo k poleptaniu membrán v pľúcach, čo mužom spôsobovalo obrovské bolesti.

Zdravotná sestra Vera Brittainová si zapísala: „Veľké pľuzgiere horčicovej farby, oslepené oči, všetci lepkaví a natisnutí na seba, bojujúci o každý nádych, s hlasmi, ktoré neboli viac než šeptaním. Vraveli mi, že cítia, ako sa im zužuje krk a že sa čoskoro udusia.“ Otravné plyny boli počas prvej svetovej vojny efektívne vo vyvolávaní paniky medzi vojakmi a ešte zhoršili už tak mizernú kvalitu života v zákopoch. Zabíjali však menej než tvrdila propaganda. O životy pripravili 91-tisíc mužov, ďalších 1,2 milióna ostalo ranených. Patovú situáciu, ktorá roky na západnom fronte existovala, nedokázali prelomiť. A čo Fritz Haber, „otec“ chemickej vojny? Ten za výskum v oblasti nitrátov dostal v roku 1918 Nobelovu cenu za chémiu. A nezmazateľne sa zapísal aj do dejín druhej svetovej vojny. Aj jeho práca totiž prispela k vyvinutiu plynu, ktorý sa stal neslávne známym ako Cyklón B.

Austrálska pechota s malými resrirátormi pri Ypres v roku 1917. Foto: wikipedia

Agent Orange“: Jednu z najznámejších chemických zbraní používali Američania vo Vietname. Išlo o herbicíd, ktorý však neškodil len rastlinám. Jeho účinkom boli vystavené asi štyri milióny ľudí a približne štvrtina z nich mala vážne zdravotné problémy. Vo Vietname sa dodnes rodia postihnuté deti, ktorých hendikep je spôsobený práve pôsobením tejto chemikálie.


Mohlo by vás zaujať:

Nezastaviteľný vojak v službách Jej Veličenstva
1917: Dráma, ktorá vás okamžite pohltí
Technológie oživujúce minulosť uchovávajú staré časy po novom

Facebook Comments