Mongolská ríša v časoch svojho najväčšieho územného rozmachu zaberala veľkú časť Eurázie. Rozprestierala sa od vôd Japonského mora až po východnú Európu a od Sibíri po indický subkontinent. Obrovskú rozlohu si obávaní stepní jazdci dokázali podmaniť vďaka vytrvalým a odolným koňom a najmä mongolskému luku. Pred touto ďalekonosnou a smrtiacou zbraňou sa triasli všetci nepriatelia Mongolov. Kočovný život je tvrdý a neodpúšťa. Práve on ale Mongolov priam predurčil na dosahovanie vojenských úspechov. Svoje životy trávili v sedle ako pastieri dobytka a lovci. Na ochranu stád a lovenie zveri preto potrebovali zbraň, ktorá by bola malá, presná a vyrobená z ľahko dostupných materiálov. Požiadavky spĺňal práve kompozitný luk.

Šľachy namiesto dreva
V našich končinách bola hojnosť dostatočne dlhých a rovných stromov. Preto si napríklad Angličania mohli dovoliť vyrábať svoje preslávené dlhé luky, ktoré mohli byť dokonca vyššie než samotní strelci. Stepní nomádi si taký luxus nemohli dovoliť. Stromov s dostatočne kvalitným drevom bolo v ich domovine málo, dlhý luk by im navyše pri jazde na koni zavadzal. A tak začali experimentovať s materiálmi, ktoré mali na dosah ruky a vytvárali kompozit. Jadro luku mohlo byť prakticky z akéhokoľvek dreva, najčastejšie však brezového. Na vnútornú stranu lučiska (brucho) prilepili glejom vrstvu rohoviny, ktorej mali vďaka stádam dobytka dostatok. Ani glej nebol problém vyrobiť, často ho získavali vyváraním plynových mechúrov rýb. Takýto glej sa vyznačoval nielen vysokou lepivosťou, ale aj značnou odolnosťou voči vlhkosti. Na vonkajšiu stranu lučiska (chrbát) putovali vysušené a spracované zvieracie šľachy. Nesmelo ich byť príliš málo, aby luk nebol slabý, ale ani príliš veľa, inak by sa len veľmi ťažko ohýbal. Posledným krokom bolo použitie varenej brezovej kôry, ktorá fungovala ako vonkajšia ochranná vrstva. Nasledoval najmenej rok schnutia, ktorého výsledkom bol obratný kompozitný luk malých rozmerov s veľkou silou.

Foto: profimedia.sk

Od detstva s lukom v ruke
Prvé kompozitné luky vznikali už tisícročia predtým, než sa začala formovať Mongolská ríša. Práve v rukách Mongolov sa ale tieto zbrane stali nástrojom, ktorý si dnes nerozlučne spájame so stepnými jazdcami. U Mongolov sa v jazde na koni a streľbe z luku trénovali už deti. Kto by nevedel v plnom cvale strieľať zo sedla jeden šíp za druhým, nemohol byť plnoprávnym členom komunity. Vyrastali tak celé generácie bojovníkov, ktorí dokázali za deň bez problémov prejsť aj sto kilometrov. Na streľbu z luku využívali (nielen) Mongoli takzvaný palcový prsteň. Zatiaľ čo „našich“ lukostrelcov by ste vídali skôr s rukavicou na ochranu troch prstov naťahujúcich tetivu, u stepných národov sa tetiva naťahovala palcom. Vďaka tomu bolo možné šíp pri naťahovaní ukazovákom pritláčať k telu luku, takže ostával na mieste aj pri plnom cvale. Anglickí lukostrelci nič také nepotrebovali, keďže strieľali zo stoja. Náťah palcom tiež zaručoval plynulejšie vypustenie šípu, strelec ale zároveň potreboval aj silnejšiu ochranu, než akú mu bola schopná poskytnúť kožená rukavica. Predsa len, tetiva sa zarezávala namiesto troch prstov len do jedného, a pri luku s náťahovou silou sto libier by spôsobovala bolesť aj najsrdnatejším chlapom. Preto sa k slovu dostávali palcové prstene. Zväčša ich vyrábali z rohoviny, ale boháči si ich mohli nechať pokojne spraviť aj zo striebra.

Foto: iStock

Smrtiaca smršť
Luk by bol bez šípu zbytočnou zbraňou. Mongoli využívali najčastejšie dva druhy šípov: ľahké a ťažké. Záležalo na tom, aký protivník proti nim stál. Ľahšie šípy mali podstatne dlhší dolet, a tak sa používali napríklad pri strete s vojskom, ktoré taktiež tvorili jazdní lukostrelci. Tiež sa nimi dali likvidovať slabo obrnení nepriatelia, na ktorých bolo zbytočné plytvať ťažšími šípmi. Keď ale Mongoli stáli proti profesionálnej armáde tvorenej vojakmi v kovových brneniach, siahli do tulcov pre ťažšie šípy. Mali síce kratší dolet, ale väčšiu energiu. A dlhé kovové hroty boli uspôsobené na to, aby prenikali cez brnenia.

Foto: profimedia.sk

Rozmach, pád a obnova tradícií
Mongolská ríša dosiahla svoj najväčší územný rozmach v druhej polovici 13. storočia za vlády Čingischánovho vnuka Chubilaja. Po jeho smrti v roku 1294 sa však rozpadla na štyri menšie štátne útvary, ktoré sa postupne stratili vo víre dejín. Postupom času upadala aj tradícia jazdeckej lukostreľby a pod vplyvom iných kultúr sa prakticky úplne vytratila. Až v prvej polovici 20. storočia, keď sa Mongolsko oslobodilo spod čínskej nadvlády, si miestni začali opäť nachádzať cestu k svojim koreňom a tradíciám. Ich zosobnením je už desaťročia festival Naadam, ktorý reprezentuje národné športové hry. Jeho súčasťou sú tri disciplíny: mongolské zápasenie, preteky na koňoch a, ako už asi tušíte, lukostreľba. Tá sa dnes v krajine teší obrovskej popularite, ale jedno je isté: z Mongolska už ríšu, ktorá by zaberala pätinu zemského povrchu, nespraví.

Dostrel mongolského luku: Dodnes sa vedú polemiky o tom, ako ďaleko dokázali Mongoli zo svojich lukov vystreliť. Hovorí sa o vzdialenosti viac ako 500 metrov, ale ako veľmi boli na takú diaľku presní, je otázne.


Mohlo by vás záujem:

Moderní lukostrelci: Držia tradíciu našich predkov
Neuveriteľné video mladej lukostrelkyne
Rýchle šípy

 

Facebook Comments