Dodnes zostávajú nielen najväčšími momentami histórie letných olympijských hier, ale aj celého športu.

Jesse Owens proti nacistom
Olympijské hry 1936 si podmanil americký atlét Jesse Owens, ktorý získal štyri zlaté medaily, keď uspel v behu na 100 metrov, behu na 200 metrov, štafete na 4 x 100 metrov a v skoku do diaľky. Tento jeho výkon je sám o sebe mimoriadny, avšak jeho dôležitosť a symbolika vrastá vzhľadom na kontext, v akom k nemu došlo. Olympijské hry 1936 sa totiž konali v Berlíne a mali slúžiť ako propaganda nacistického Nemecka. Politika kancelára Adolfa Hitlera bola okrem iného založená na domnelej nadradenosti árijskej rasy. Afroameričan Owens ako najúspešnejší atlét celých hier tieto predsudky razom vyvrátil. Hitler v nadväznosti na to odmietol Owensovi podať ruku pri medailovej ceremónii. Po výzve Medzinárodného olympijského výboru, aby sa ku všetkým medailistom správal rovnako, sa už radšej ďalších odovzdávaní medailí nezúčastnil.

 

Melbournský krvavý kúpeľ
Keď proti sebe na olympijských hrách v Melbourne 1956 nastúpili vodní pólisti Sovietskeho zväzu a Maďarska, ubehlo od potlačenia maďarskej revolúcie sovietskymi vojskami len niekoľko týždňov. Vo vzájomnom zápase sa stretli v predposledný hrací deň finálovej skupiny, pričom oba tímy mali v tom čase šancu na zisk zlatej medaily. Sledovalo ho viac ako päťtisíc divákov a Maďarov kvôli spomínaným politickým udalostiam mohutne povzbudzovali aj austrálski fanúšikovia. Zápas bol od začiatku plný kopancov pod vodou či úderov do tváre. Všetko to vyvrcholilo v poslednej minúte, keď Maďari vyhrávali 4:0. Sovietsky hráč Valentin Prokopov udrel päsťou do tváre Ervina Zádora, ktorý mal pri vyliezaní z bazéna zakrvavenú celú tvár. To ešte viac rozvášnilo prítomných divákov a začali sa nebezpečne približovať k sovietskej striedačke. Organizátori okamžite privolali políciu, aby chránila sovietskych hráčov a pomohla im bezpečne odísť do šatne. Rozhodcovia museli zápas predčasne ukončiť a ako konečný výsledok bol v platnosti ponechaný stav 4:0. Olympijskými víťazmi sa po výhre v poslednom zápase nad Juhosláviou stali Maďari. Po skončení olympiády sa mnohí hráči domov už nevrátili a rozhodli sa emigrovať.

Skok do 21. storočia
Najskôr tomu nemohol nik uveriť. Americký skokan do diaľky Bob Beamon pri svojom prvom pokuse vo finále na olympiáde v Mexiku 1968 šokoval nielen seba samého, ale aj usporiadateľov. Skočil totiž tak ďaleko, že optické meradlo pohybujúce sa po koľajnici nebolo schopné jeho pokus zmerať. Bolo potrebné zohnať klasické pásmo, pričom organizátori následne Beamonov skok premeriavali dlhých dvadsať minút. Napokon ohlásili výsledok 8 metrov a 90 centimetrov – čo znamenalo, že dovtedy platný svetový rekord zlepšil až o 55 centimetrov. Diváci boli vo vytržení, no samotný Beamon si svoj výkon ešte neuvedomoval. Radovať sa začal až vtedy, keď mu dĺžku jeho skoku oznámili v amerických stopách. Oslavujúci Američan ešte absolvoval druhý pokus, no potom už v súťaži ďalej nepokračoval. O zlato už nemohol prísť. Médiá jeho výkon okamžite nazvali „Skokom do 21. storočia“, no paradoxne bol Beamonov rekord prekonaný ešte pred začiatkom nového storočia. Mike Powell ho totiž na majstrovstvách sveta 1991 zlepšil o ďalších päť centimetrov.


Gesto proti rasizmu
Americký šprintér Tommie Smith sa stal na olympiáde 1968 v Mexiku víťazom behu na 200 metrov, keď časom 19,83 s ako vôbec prvý prekonal 20-sekundovú bariéru. Bol to obdivuhodný športový výkon, avšak do histórie sa viac zapísal momentom, ku ktorému došlo na pódiu pri odovzdávaní medailí. Počas americkej hymny totiž Smith a taktiež bronzový John Carlos, obaja Afroameričania, zdvihli do vzduchu ruky zaťaté v päsť. Bolo to gesto symbolizujúce hnutie „Black Power“, ktorým chcela dvojica šprintérov poukázať na rasizmus, segregáciu a ťažké životné podmienky Afroameričanov. Na rukách mali čierne rukavice a boli bez topánok iba v ponožkách. K ich protestu sa pripojil aj druhý Austrálčan Peter Norman, ktorý mal pripnutý odznak Olympijského projektu za ľudské práva. Carlos popisoval, že sa v tej chvíli cítil ako v oku hurikánu, keďže mu doslova naháňalo hrôzu, ako päťdesiattisíc ľudí na tribúnach razom stíchlo. Ich pokojné gesto sa totiž nestretlo s pochopením. Už na štadióne ich mnohí ľudia vybučali a Medzinárodný olympijský výbor označil ich protest za porušenie olympijských princípov, keďže takýmto spôsobom dali najavo svoj politický názor. Najostrejšie voči nim vystúpil vtedajší prezident MOV Avery Brundage, inak tiež Američan. Hoci mu v roku 1936 neprekážalo nacistické hajlovanie, teraz požadoval vylúčenie Smitha a Carlosa z amerického olympijského tímu. Obaja dostali 48 hodín na to, aby sa zbalili a odišli domov. V nasledujúcich rokoch im spoločnosť strpčovala život prakticky na každom kroku. Vyhrážali sa im smrťou, nemohli sa zamestnať a perzekuovaní boli aj členovia ich rodín.


Trikrát opakovaný záver
Nie je to len jeden z najznámejších, ale zároveň aj zrejme najkontroverznejší moment celej olympijskej histórie. Basketbalisti Sovietskeho zväzu zdolali na olympiáde 1972 v Mníchove dovtedy neporazený tím USA tesne 51:50, pričom rozhodujúci kôš strelili v samom závere zápasu, ktorý sa musel trikrát opakovať. Sovieti viedli nad americkým družstvom zloženým z najlepších univerzitných hráčov takmer počas celého zápasu. Zmenilo sa to až v závere, keď sa USA dostalo do vedenia 50:49. Do konca vtedy zostávali už len tri sekundy a hráči ZSSR vhadzovali loptu spod vlastného koša. Prišli však o ňu a tak Američania začali s oslavami. Tie však zakrátko ukončil generálny sekretár FIBA Renato Jones, ktorý nechal posledné tri sekundy zopakovať preto, že sovietska lavička si vypýtala oddychový čas, hoci tak urobila technicky nesprávnym spôsobom. Vhadzovalo sa opäť a Sovieti opäť neuspeli. Američania začali už aj s fanúšikmi z tribúny nanovo oslavovať olympijské zlato, ale Jones ich aj po druhýkrát zastavil. Dôvodom bolo, že na svetelnej tabuli nebol správne nastavený zostávajúci čas troch sekúnd. Na tretí pokus už hráči ZSSR rozohrali loptu podľa svojich predstáv, keď dlhú prihrávku cez celé ihrisko zachytil Alexander Belov, ktorý sa prebil cez dvoch súperových obrancov a zmenil skóre na 51:50. Američania, ktorí do tohto momentu na olympiáde nikdy neprehrali a ťahali sériu 63 víťazstiev po sebe, boli šokovaní a odmietli prijať strieborné medaily. Výsledok sa snažili ešte zmeniť podaním protestu, o ktorom však direktoriát ešte v noci rozhodol, že je neoprávnený. Sovieti sa stali olympijskými víťazmi, kým Američania mohli len cítiť zlosť z verdiktov rozhodcov a delegáta.

Foto: profimedia.sk

Mníchovský masaker
Športové zápolenie na olympijských hrách 1972 v Mníchove bolo zatienené udalosťou, ktorá do histórie vošla pod názvom Mníchovský masaker. Palestínska teroristická skupina Čierny september vtedy skoro ráno 5. septembra 1972 prenikla do olympijskej dediny a prepadla izraelský olympijský tím v ich apartmánoch. Dvaja členovia výpravy prišli o život počas tohto útoku, ďalších deviatich zobrali útočníci so sebou ako rukojemníkov. Ich plánom bolo dostať sa na mníchovské vojenské letisko a odtiaľ odletieť do niektorej arabskej krajiny. Bavorská polícia s ich požiadavkou súhlasila, pričom jej cieľom bolo na letisku proti teroristom rázne zakročiť. Pri tomto pokuse sa však narýchlo zostavená zásahová jednotka dopustila viacerých chýb a pokus o oslobodenie rukojemníkov sa skončil tragédiou. Všetci zahynuli. Zastrelení boli aj piati únoscovia, ďalší traja putovali do väzenia, pričom neskôr sa dostali na slobodu. Útok teroristov z Čierneho septembra mal byť reakciou na rozhodnutie Medzinárodného olympijského výboru, ktorý nepovolil účasť palestínskej výpravy na hrách. Počas vyjednávania s políciou zároveň požadovali prepustenie viac ako dvoch stoviek arabských väzňov zadržiavaných v Izraeli.

Foto: profimedia.sk

Perfektné skóre 10.00
Rumunská športová gymnastka Nadia Comaneciová mala iba štrnásť rokov, keď sa na olympiáde v Montreale 1976 nezmazateľne zapísala do histórie. V súťaži na bradlách totiž predviedla bezchybnú zostavu, ktorú rozhodcovia ocenili najvyššou možnou známkou 10.00. Na tento jej výkon nebola pripravená ani výsledková tabuľka, ktorá umožňovala zobraziť len tri číslice, pričom za prvou musela nasledovať bodka. Preto jej zasvietil výsledok 1.00. Comaneciová bola v prvej chvíli zmätená a to, že dosiahla perfektné skóre, pochopila až keď videla, ako sa ďalšie členky rumunského družstva radujú. Nebola to pritom jej jediná desiatka na hrách. Dokopy ich získala až sedem, čo okrem iného znamenalo, že si z individuálnych a tímových súťaži odniesla spolu tri zlaté medaily a po jednom striebre a bronze. V súčasnosti už nie je ani teoreticky možné zopakovať Comaneciovej výkon. Gymnastky totiž musia v roku konania olympijských hier dovŕšiť vek šestnásť rokov a zároveň po úprave bodovacieho systému sa už nedá dosiahnuť skóre 10.00.


Zo svetového rekordéra podvodník
Zoznam dopingových hriešnikov z behu na 100 metrov je naozaj dlhý. Počas svojej kariéry boli aspoň raz pozitívne testovaní takí špičkoví atléti ako Justin Gatlin, Tyson Gay, Asafa Powell, Carl Lewis či Tim Montgomery. Zrejme najznámejší dopingový prípad medzi najrýchlejšími šprintérmi sveta sa viaže k olympiáde 1988 v Soule. Pre Kanaďana Bena Johnsona pritom všetko spočiatku vyzeralo idylicky. Časom 9,79 s sa stal nielen olympijským víťazom, ale zároveň vytvoril aj nový svetový rekord. Médiami aj verejnosťou bol však ospevovaný dokopy iba tri dni. Zakrátko totiž vyšlo najavo, že mal pozitívny test na stanozolol, ktorý patrí medzi anabolické steroidy a je teda zakázanou látkou. Z národného hrdinu sa zrazu stal ten najhorší podvodník. Johnson musel vrátiť zlatú medailu, jeho nový svetový rekord bol anulovaný a z olympiády sa porúčal predčasne a s veľkou hanbou. Keď si odpykal dvojročný trest, pokúsil sa reštartovať svoju kariéru. V roku 1993 ho však opäť prichytili pri dopingu a dostal doživotný zákaz.

Foto: profimedia.sk

Do cieľa s otcovou pomocou
Britský bežec na 400 metrov Derek Redmond síce na olympiáde 1992 v Barcelone nezískal žiadnu medailu, avšak aj tak sa stal jednou z najväčších osobností týchto hier. A to vďaka momentu, ktorý sa odohral počas semifinálového behu. Redmondova kariéra bola spojená s množstvom zranení a jedno z nich ho postihlo aj počas barcelonskej olympiády. Zhruba v polovici trate ho náhle šklbnutie v zadnom stehennom svale na pravej nohe prinútilo zastaviť. Po chvíli sa však Redmond opäť postavil a skackajúc na ľavej nohe chcel aspoň nejako dôjsť do cieľa. Keď mu do cieľa zostávalo posledných sto metrov, na dráhe sa objavila ďalšia postava. Bol to jeho otec, ktorý sa rozhodol pomôcť svojmu synovi prekročiť cieľovú čiaru. Redmonda v tej chvíli premohli emócie a podopierajúc sa o otca prepukol v plač. Publikum ich do cieľa doprevádzalo potleskom v stoji. V oficiálnych výsledkoch síce musel byť Redmond za pomoc od inej osoby diskvalifikovaný, avšak táto skutočnosť už nič neubrala z výnimočnosti daného momentu.

Úhor Eric
„Nie je dôležité vyhrať, ale zúčastniť sa,“ znie známe coubertinovské heslo. Na olympijských hrách štartujú nielen najlepší športovci, ale aj takí, pre ktorých je úspechom dôjsť do cieľa. Aj oni sú však nositeľmi myšlienky o šanci pre všetkých a prekonávaní vlastných limitov. Najznámejšími z tých, ktorí si chceli splniť svoj životný sen o účasti na olympiáde, sú zrejme skokan na lyžiach Michael Edward, známy ako „Orol Eddie“, a jamajskí bobisti. Na letnej olympiáde v Sydney 2000 sa zas predstavil plavec z malej africkej krajiny, ktorý ešte rok predtým ani nevedel plávať a olympijský bazén videl po prvýkrát až priamo v dejisku hier. Eric Moussambani z Rovníkovej Guiney sa postavil na štart prvej rozplavby v disciplíne 100 metrov voľným spôsobom a dokonca v nej zvíťazil. Nie však preto, že by zaplával dobrý čas, ale preto, že jeho dvaja súperi z Nigeru a Tadžikistanu pokazili štart a boli diskvalifikovaní. Pri opakovanom štarte tak už bol v celom bazéne sám. Moussambani mal veľké problémy doplávať do cieľa, avšak napokon to úplne vysilený dokázal, aj vďaka mohutnej podpore publika. Jeho výsledný čas 1:52,72 bol dvakrát horší ako čas druhého najhoršieho pretekára. Pretekár, ktorý následne dostal prezývku „Úhor Eric“, však inšpiroval k účasti na olympiáde športovcov z iných malých a menej rozvinutých krajín.

Foto: profimedia.sk

Mohlo by vás zaujať:

Slovenský paraolympijský tím: Odhodlaní pobiť sa o veľký úspech
Ján Riapoš: Verím, že môžeme získať 11 medailí
Bláznivý Rémi sa nezaprie ani pri olympiáde

Facebook Comments