Keď v roku 1945 zaplnili Japonsko americkí vojaci, chceli si najmä užiť a zháňali ženy, ktoré boli za peniaze ochotné ponúknuť svoje telá. Prostitútky sa celkom zavádzajúco označovali ako gejše, a tak sa do predstáv Američanov (a neskôr aj Európanov) vpísali ako ženy, ktoré sa venujú najstaršiemu remeslu. Tieto predstavy ale neboli ďaleko od pravdy. Vojaci nemohli tušiť, že prostitútky s tvárami namaľovanými nabielo nemajú nič spoločné s ozajstnými gejšami, ktorých tradície boli staré niekoľko stoviek rokov.

Niekedy v 17. storočí sa vo feudálnom Japonsku objavili prvé gejše. Tancovali, spievali, hrali na hudobné nástroje, bavili mocných pánov konverzáciou, ale svoje telá na prenájom neponúkali. Od neskorších gejší sa líšili hlavne pohlavím, išlo totiž výsostne o mužov. Pracovali vo verejných domoch a kým zákazníci čakali na svoje kurtizány, „gejšovia“ im krátili čas.

Foto: wikipédia

Rastúca popularita
Okolo roku 1800 už boli gejšami prakticky výhradne ženy. Ani ony ale so zákazníkmi nespávali, veď by tak brali prácu profesionálkam a de facto svojím kolegyniam, ktoré pracovali v tých istých verejných domoch. Sex v pracovnej dobe tak bol pre gejše tabu.

Napriek tomu sa postupne stávali populárnejšími než luxusné prostitútky, ktoré sa v Japonsku nazývali oiran. V čase reforiem Meidži (1868 – 1912) už gejše nesmeli chýbať na žiadnej významnejšej udalosti. Obchodníci i vládni úradníci si nevedeli predstaviť, že by bez týchto umelkýň absolvovali rokovania. V 20. rokoch 20. storočia, keď bola popularita gejší na vrchole, sa tejto profesii venovalo až 80-tisíc žien.

Aj tie najmenej skúsené gejše vedeli spoločnosť doslova zhypnotizovať. Pohybovali sa s ohromnou eleganciou, mali komplikované účesy a dokonalé kimoná. Každým pohybom pri tanci naznačovali iný symbol, a tak si museli dávať veľký pozor na to, aby nenaznačili niečo, čím by mohli pobúriť svojich divákov.

Foto: iStock

Dlhoročný výcvik
Samozrejme, vyžadovalo si to dôsledný tréning a odhodlanie. Dá sa povedať, že byť gejšou bolo celoživotným poslaním. Dievčatá sa mohli začať učiť, ako byť gejšami, už vo veku šesť rokov, za čias reforiem Meidži sa ale tento vek značne posunul a do výcvikových stredísk zvaných „okiya“ prichádzali zväčša 14- až 15-ročné tínedžerky. Každé stredisko riadila „matka“ (okāsan), ktorá platila zverenkyni za oblečenie, jedlo, ubytovanie i samotný tréning. Gejša potom po ukončení výcviku roky tento dlh matke splácala. Neraz sa stávalo, že gejša ponúkla okāsan na vydraženie svoju poctivosť. Víťaz aukcie mohol mladú ženu pripraviť o panenstvo a peniaze si nechala okāsan.

Predajom panenstva sa mnohé gejše najviac priblížili prostitúcii. Po výcviku sa stávali vzdelanými ženami, ktoré vedeli spievať, tancovať, hrať na hudobné nástroje a konverzovať o najrôznejších, často komplikovaných témach. Rozhodne neboli odkázané na to, aby predávali svoje telá, aj keď k tomu občas dochádzalo. Gejša si mohla dovoliť nadviazať milenecký pomer s bohatým mužom, ale o tomto pomere sa všeobecne vedelo a mal vopred presne stanovené podmienky.

Foto: pixabay.com

Úpadok gejší
Po období reforiem Meidži začala popularita gejší klesať. Japonsko bolo pod čoraz sinejším vplyvom európskej a americkej kultúry a najmä v rokoch pred druhou svetovou vojnou sa Japoncom začal krátiť voľný čas. Dopyt po efektivite a produktivite bol taký vysoký, že bohatí a úspešní muži si nemohli dovoliť tráviť s gejšami veľa času. Mnohé podniky, kde gejše pracovali, zanikli, a po vojne už svoje brány neotvorili.

Výraznú rolu v úbytku gejší zohrali už spomínaní americkí vojaci. Síce nevedeli, o koho ide, ale vyhľadávali ich. Prostitútky zasa zháňali klientelu, a tak začali gejše napodobňovať svojím zovňajškom. Maľovali si tvár nabielo, nosili podobné odevy, neponúkali však tanec a konverzáciu, ale sex.

Dnes je gejší v Japonsku len asi tisíc, väčšina ich pracuje v luxusných reštauráciách v Kjóte. Už dávno nezohrávajú takú dôležitú rolu počas rôznych spoločenských stretnutí, mnohí bohatí ľudia však na ich prítomnosť počas podujatí nedajú dopustiť. Staré umenie a tradície tak vďaka gejšiam ostávajú živé.

Oiran: Tieto luxusné kurtizány mali kedysi v japonskej spoločnosti výsostné postavenie. Ovládali podobné zručnosti ako gejše, ponúkali však aj sex. Hoci ich popularita od konca 19. storočia postupne klesala, ich činnosť definitívne ukončil až zákaz prostitúcie v roku 1957.

Foto: iStock

Mohlo by vás zaujať:

Japonská kuchyňa: Ako v živote, tak i na tanieri
V úžasných horách krajiny samurajov
Meč s dušou samuraja – katana

Facebook Comments