Keď sa ultravytrvalec a nadšený maratónsky bežec z anglického Dorsetu Nick Butter pred piatimi rokmi dozvedel, že jeden z jeho najlepších priateľov Kevin Webber trpí rakovinou prostaty a lekári mu dávajú len dva roky života, rozhodol sa, že pre neho peniaze na liečbu vybehá originálnym spôsobom. Zabehne maratón (42 195 metrov) v každej krajine sveta a zisk z bláznivej akcie venuje nadácii, ktorá sa venuje liečbe práve tohto typu rakoviny. Butter je už v cieli. Svoj výkon, ktorý sa dostal až do Guinnessovej knihy rekordov, dokončil a po sérií prednášok dokonca o ňom len prednedávnom napísal aj knihu.

Ešte väčšou výhrou ako splnený cieľ je však určite zdravotný stav jeho kamaráta. Webber je stále nažive. „Dávali mi dva roky, no už je to takmer päť a stále som tu,“ tešil sa na sociálnych sieťach Kevin, ktorý sa dokonca vrátil k ultrabehom.

Maratón každý tretí deň
Butterov plán znel síce šialene, veď mnohí lekári stále tvrdia, že nie je zdravé ročne bežať viac než 3 až 4 maratóny, no Angličan ich absolvoval 196. V 196 krajinách sveta hneď po dvojročnej príprave, počas ktorej si musel všetko starostlivo naplánovať a zároveň sa držať vo forme.

Kondičku mal vždy. Už v čase, keď sa mu v hlave rodil nápad, mal nabehaných 40-tisíc kilometrov a za sebou 100 ultramaratónov, no aj tak išlo o výkon za hranicou normálnosti. Butter sa na trať vydal v januári 2018 v kanadskom Toronte, končil o rok neskôr v novembri v gréckych Aténach, kde s ním posledné kilometre bežal aj Kevin Webber.

Nick, ktorý dovtedy robil bankára, behal maratón zhruba každý tretí deň, pričom za 674 dní ubehol spolu 8256 kilometrov. Za ten čas urobil 140 interview, 220-krát letel lietadlom, cestoval 45 vlakmi a vybavil si 90 víz. Na polynézskom ostrove Samoa prežil aj malý infarkt, v nigérijskom Lagose ho prepadli, v Ománe ho chceli zneužiť na pašovanie tovaru do susedného Jemenu, v Bangladéši bežal s pokazeným žalúdkom, v Namíbii sa schovával pred gepardom, v Tunisku pred divokými psami, v Stredoafrickej republike ho zrazilo auto, no ani na chvíľu vraj neuvažoval o rezignácii. „Psychicky ťažké to bolo aj v Polynézii. Bol som práve na kopci, prišlo mi zle a nemal som vedľa seba ani sprievodcu, ktorého som si v každej krajine zaobstaral. Tentoraz to bol Sani, mal ísť popri mne na bicykli, ale keďže na ňom 20 rokov nesedel, tak nevládal. Tak som si, keď sa ozvalo srdce, len sadol na kraj cesty a čakal, čo sa bude diať. Našťastie, postupne to prešlo a Sani ma aj s vodou dostihol. O dva dni som bežal znovu. Na Novom Zélande,“ spomína v knihe Butter.

Foto: arch Nick Butter

Žaby aj veľryby
A na vyváženie ťažkých chvíľ pridal aj pár pozitívnych momentov. „Beh pomedzi kambodžské chrámy bol úžasný. Rovnako tak veľryby na pobreží Južnej Afriky či mohutné kvákanie žiab v libérijskom pralese. A slovinský prezident (Borut Pahor – pozn. red.) je tiež bežec. Keď som bežal v Slovinsku, pozval ma na obed,“ spomína Butter.

Jeho nadácia aj čosi vyše roka po dobehnutí stále funguje a pomáha ľuďom postihnutým rakovinou. To si Butter cení dodnes. Jeho kniha Running the world (Bežím svetom) je na trhu už dva mesiace, zatiaľ je však dostupná len v angličtine.

Mimochodom, na Slovensku bežal Butter v septembri 2018, konkrétne v okolí Bratislavy. Bol to jeho v poradí 77. maratón a na druhý deň sa presunul do Budapešti. „Chcel som v živote dokázať niečo veľké a som rád, že sa mi to podarilo,“ vraví Nick a ponúka radu aj amatérskym bežcom. „Neležte v posteli, začnite bežať aj vy. Najlepšie vo dvojici, vtedy je to najväčšia zábava. Jasné, vstávanie z postele hneď zrána je ťažké, no keď tam budete ležať dlho, bude vás to potom mrzieť. Ten stratený čas,“ uzatvára nadšený britský ultramaratónec.

Mohlo by vás zaujať:

Maratón za 2 hodiny a stovka za 9 sekúnd. Je to vôbec možné?
Vyše 250-kilometrový ultramaratón v saharskom pekle
TOP 10 maratónov sveta: Najstarší sa beží v Bostone, najväčší je v New Yorku

Facebook Comments