Po prílete do Abidžanu som sa nevyhol problémom s vízami. Takmer by ma deportovali do Európy, ale za úplatok 100 eur sa mi podarilo získať tranzitné vízum. Po výmene eur za africké franky na letisku ma čakal taxikár a zaviezol ma do lacného hotela Tourist. Môj príchod v Abidžane som ohlásil miestnemu sprievodcovi Mamadou, ktorý zabezpečil odvoz z hotela k nemu a potrebné formality jeho malej cestovnej agentúry. Mamadou pripomína výzorom skôr Polynézana ako Afričana. Červeným terénnym pick-upom značky Nissan zdolávame bahennými cestami 300 kilometrov vyše 8 hodín. Asfaltových ciest je v krajine málo a spájajú len juh so severom medzi veľkými mestami. Počas jazdy sa občerstvíme sendvičmi a minerálkou a niekoľkokrát nás zastavia policajné hliadky. Možno veria, že si privyrobia drobným úplatkom. Veď plat policajta v Afrike je len 150 eur. Z okna auta sledujem krajinu i ľudí a domy okolitých miest a dedín. Také skromné drevené domy s plechovou strechou a hlinené s trstinovou strechou. Nesmierna horúčava panuje na zeleninových plantážach, kde skupina dospelých a detí zbiera úrodu. Na cestách vládne chaos, prednosť má ten, kto má silnejší klaksón a rýchlejšie auto. Najpopulárnejší dopravný prostriedok je motocykel. Počasie v októbri a novembri sa považuje za obdobie dažďov, ale to platí najmä v strede a na severe územia a my cestujeme rozbitými cestami na juhozápad, kde sú zrážky ojedinelé.

Využijem chvíľu, keď nás zastaví policajná hliadka a fotografujem z mosta rieku a tínedžera, ako si umýva motorku. Pokračujeme v ceste aj konverzácii. Miesto, kde cestu prelína poľná cesta, mi vysvetľuje Mamadou, že sú chvíle, keď prebehne cez cestu veľký slon. Táto správa ma poteší, no vtom ma upozorní: „Slon vie byť pre človeka nebezpečný, ťažko odhadnúť situáciu. Bezpečnejšie je sa mu vyhnúť. Má takú silu, že hravo prevráti aj auto.“ Po vyčerpávajúcej ceste sa blížime k cieľu. S úsmevom na tvári mi oznamuje „Vitaj v Sassandre“.

Bežná cesta na juhozápad krajiny. Foto: Miroslav Vojtek

Sassandra – zabudnutý raj bez turistov
Musím sa priznať. Bol som sklamaný. Toto je mesto? Drevené a hlinené domy ako niekde v Bombaji, ale na kopcoch i moderné vily. Sklamalo ma veľa odpadkov pri cestách a vstup k morskému mólu cez znečistené trhovisko s opustenými člnmi. Toto je turistický raj? Vtedy som nevedel, že budeme pokračovať dobrú polhodinu do nášho kempu. Aj keď počet obyvateľov Sassandry je len 79-tisíc, na jej veľkej ploche sa nachádzajú palmové polia, množstvo kakaovníkov i kaučukové plantáže v okolí. Dopĺňame zásoby potravín v miestnom supermarkete a plne naloženým Nissanom pokračujeme k nášmu príbytku. Sme na mieste. Lokalita Pauly Rock so svojimi plážami v Guinejskom zálive s pár príbytkami a jedným kempingom urobila príjemnejší dojem ako mesto. Nestačím si zobrať batožinu a už mi pomáha mladý muž – Augustin. Je to pomocník kempu, ktorý bude variť, upratovať a starať sa o služby počas môjho pobytu. Po krátkom prípitku sa ubytujem v stane a po hygiene sa vyberám spoznať pláž a okolie tejto zabudnutej dediny. Vidím opustené domy, zrejme smutná spomienka občianskej vojny. Asi po polhodine dostanem návrh ísť na miestny trh a urobiť si obhliadku mesta Sassandra.

V polovici cesty zastaneme pred bungalovmi La Terasse s najkrajším výhľadom na záliv a mesto. V blízkosti kvetinových sadov na strome nás pozoruje opica. Nie je veľká, vyzerá byť neškodná. Je to kočkodan (Cercopithecus lowei). Desaťminútová prestávka potešila a pokračujeme do mesta. Autom sme za chvíľu v prístave a prejdeme asfaltovou cestou až k starým budovám. Vystúpime z auta a pokračujeme chôdzou až k zálivu, kde zrúcaniny domov poznali časy koloniálnej veľmoci Francúzska. Po pravej strane je zrúcanina bývalého väzenia a oproti nej je súčasná väznica. Sprievodca ma upozorní, aby som ani omylom neodfotografoval väznicu, bol by z toho veľký problém. Nad väznicou je ruina koloniálneho domu bohatého guvernéra. Je v dezolátnom stave a zvnútra je dom obrastený lianami. Pod domom sa nachádza veľká jama. Mamadou rozpráva smutný príbeh. „Táto jama je dôkazom toho, ako sa zaobchádzalo s otrokmi. Slúžili generálovi a jeho rodine na práce ako služobníci i poľnohospodári.“ V strede jamy je priestor obložený kameňmi do oválu ako studňa. Nie je to studňa. Mamadou: „Tu boli otroci umiestnení, keď neplnili príkazy.“ Guvernér vždy očakával od svojich otrokov, že mu budú oddane slúžiť a neraz ich aj potrestal za nesplnenie povinností.

Obed so sprievodcom Mamadou. Foto: arch .Miroslav Vojtek

Trávnatým porastom až na vrchole je nádherný výhľad na breh piesočnatej pláže dediny Brodje. Exkurziu zakončíme na miestnom trhu. Nie je to obyčajný trh ovocia a zeleniny, ale rušné trhovisko pestrofarebných látok i odevov, tepaných nádob, kuchynského riadu i súčiastok do áut. Prekračujem pohodené trsy banánov a zvedavo nasledujem môjho sprievodcu k veľkým hrncom. Stávam sa svedkom o zjednávaní ceny, ktoré je jedným divadlom. Cítim sa ako prekvapený divák, ktorý netuší, ako to skončí. Predavačka po pätnástich minútach súhlasí s polovičnou cenou. Mamadou nakúpi v stánku ešte koreniny a veľký hrniec pripevní na strechu auta. Cestou z trhu sa zastavíme pri drevených stánkoch, kde ponúkajú tie najväčšie slimáky, veľké ako ľudská dlaň. Vraj je to delikatesa. Ešte kraby a zviera s kožušinou – hlodavca, ktorého vidím prvýkrát. Mamadou, čo je to za zviera? „Myslíš tohto? To je Hyrax. Potkan. Živí sa bylinami.“ Taký potkan je asi 40 centimetrov dlhý.

Sassandra – auto dopraví tovar aj pasažierov. Foto: Miroslav Vojtek

Potkan na večeru
Po príchode do kempu nás víta Augustin a berie nákupy do kuchyne na varenie. Kuchyňa je jednoduchá, obyčajná miestnosť s varičom, nožmi, hrncami, varechami a plynovou bombou i nádobami na odpad z potravín. Po výdatnej sprche v jednoduchom prevedení, vedro s teplou vodou, si pripadám ako v dobrodružnom filme. Píšem si poznámky do zošita a vyruší ma volanie na večeru. Prisadnem si k stolu. Zvedavo otvorím pokrievku a v nej biele mäso nakrájané na väčšie kusy. K nemu opečené banány a zeleninová príloha z paradajok, cibule a papriky. Opečené banány sú bežnou náhradou za zemiaky, len sú sladké, ale dostatok soli im zmení typickú chuť. Celkom dobré. Spomeniem si, že by som rád odfotil afrického potkana – Hyraxa a obrovské slimáky. Mamadou sa smeje: „Slimáky si zobral šofér Rudy domov a toho Hyraxa si teraz zjedol.“ Ja som zjedol potkana? Prekvapený som zapíjal večeru pivom a musím uznať, že chutil ako bravčové mäso.

Keď západ slnka, tak rozhodne ho treba zažiť v Afrike, kde nie je svetelný smog a jasná obloha plná hviezd. Nádherné farby žltočervenej oblohy a prechádzka pri skalnatom pobreží dotvárajú atmosféru dokonalej dovolenky. Je večer a pre mňa to bude prvá noc v stane pod africkou oblohou. Svetlo z lampy na stožiari priťahuje veľa hmyzu, lebo na môj stan útočia zo všetkých strán lietajúce chrobáky a nedá sa mi zaspať. Ráno si všimnem hmyz, ktorý ma oberal o spánok. Bol to nosorožtek (Oryctes rhinoceros), ktorý je podobný našim druhom len meria až 10 centimetrov. Po rannej hygiene pozdravím už dobre naladených priateľov pri stole. Džús? Minerálka? Káva? Čaj? Výber ako v hoteli. Oceňujem pohostinnosť a vychutnávam si vaječnú omeletu s nakrájanými paradajkami s bazalkou, ku ktorej je bageta. Dobre mi padne i káva a výhľad na piesočnatú pláž. Pýtam sa na dnešný program a Mamadou sa usmeje: „Dnes pôjdeme splavovať rieku. Nebojíš sa vody?“ Stroho mu odpoviem: „V poriadku. Je to ďaleko?“ Môj hostiteľ vybavil auto, na ktoré sme čakali polhodinu. Staršia modrá Toyota má problémy a prejdeme sotva 100 metrov. Auto roztláčame, no nedarí sa nám ho spojazdniť. Nervózny Mamadou si zapáli cigaretu a stroho odvrkne: „Toto je Afrika. Nič nefunguje, ako má.“ Volal ďalšiemu šoférovi a mali sme šťastie. Prišiel už známy červený Nissan s Rudym. Preložíme batožinu z Toyoty do Nissana a s dobrou náladou pokračujeme v ceste. Pohon 4×4 terénneho Nissanu zvláda rozbité prašné cesty popri kokosových plantážach na jednotku.

Trh v Sassandre. Foto: Miroslav Vojtek

Mangrovy – vzácne dedičstvo prírody na rieke Sassandra
Z okna auta sledujem deti hrajúce futbal, len ich futbalovú loptu nahradila guľa vyrobená z novinového papiera. Niekoľko opustených drevených stánkov, pár prasiat, sliepky a túlajúce psy hľadajú potravu v blízkosti odpadkov. Od prístavu už kráčame chôdzou asi 10 minút popri drevených domoch a dav detí po nás niečo vykrikuje a pridajú sa k nám. Väčšinou si takto spríjemňujú dlhé dni, inokedy pomáhajú rodičom s prácami v domácnosti. Nie každá rodina si môže dovoliť platiť štúdium. Stávajú sa negramotnými. Žiaľ, i taká je chudoba Afriky a rozvojových krajín.

Sme tu. „Toto je rieka Sassandra, volá sa rovnako ako mesto, kde sa vlieva do mora,“ ukazuje na veľkú vodnatú plochu rieky. Už sa blížime k dreveným člnom, ktoré už niečo zažili. Deravé člny a natrafíme na vhodný čln pre našu expedíciu. Moje obavy sa strácajú, keď nás odprevádzajú k člnu deti i domorodci a ja si fotografujem tie veselé tváre. Rudy odráža čln od brehu a pádluje a my s Mamadou vyvažujeme čln, aby sme sa neprevrátili. Hladina rieky je pokojná, no podarilo sa nám nabrať vodu i do vnútra člnu. Plavíme sa pomaly k prvým mangrovým porastom. Prelietavajú vtáky, ktoré našli svoj domov v tejto zeleni uprostred rieky. Tiahnuce sa mangrovy i stromy na takmer kilometrovej ploche s bohatou biodiverzitou. Mangrovy poskytujú živiny, najmä rybám a drobným živočíchom. Sme na jedinečnom mieste, pretože na tomto území na rieke Sassandra sú tri druhy mangrovou na jednom mieste. Nikde na svete, len tu. Pozorujem žlté kvety na porastoch a v tom sa vystrašeným hlasom ozve Mamadou: „Pozor!“ Nechápavo na neho pozriem. „Tam na strome.“ „Kde? Čo tam je?“ Mamadou ticho odpovedá: „Čierna mamba.“ Had je taký poprepletaný medzi konármi, niekedy je umením ho zazrieť. Kryje sa a čaká na svoju obeť. Má rád sladké ovocie, podobne ako jeho obeť, drobný vták kolibrík. Niekedy usmrtí i drobné opice, ktoré našli svoje domovy na stromoch. Rozumiem jeho obavám. Je to druhý najjedovatejší had na svete. Mamba zabije dobytok, ale i ľudí, a preto je potrebné do 20 minút podať sérum po uštipnutí. Opatrne fotografujem z člna a popod mangrovy sa úzkymi chodbičkami plavíme k brehu.

Strom kaučukovník. Foto: Miroslav Vojtek

Odstavujeme čln a preskúmame terén cez zarastenú plochu porastov až k obrovskému stromu. Je to syrovník, po francúzsky fromager (Ceiba pentandra), dozvedám  sa. Z hrubého stromu a jeho kôry sa vyrábajú drevené nádoby na syr. Sú vývozným artiklom do Francúzska. Opatrne sa vraciame k člnu a pod kríkmi stromu na brehu rieky sa pohybuje záhadný tvor. Pripomína miešanca ryby a mloka. Nemá veľmi vyvinuté plutvy a oči má na hlave umiestnené na vrchu. Žije výrazne v riekach a volá sa lezec obojživelný (Periopthalmus Barbarus). Sledujem jeho pohyb a ten mu umožňujú prsné plutvy, ktorými sa pohybuje po súši i vo vode. Vyhľadáva úkryty medzi koreňmi a pri jeho dĺžke 15 centimetrov sa živí niťovkami, drobným hmyzom, malými rybkami i drobnými krabmi. Má ostré zuby a dlhé ústa, no tento drobný živočích žije na našej planéte už viac ako 30 miliónov rokov. Dožíva sa 5 až 8 rokov. Nasadáme na čln a náš 90-minútový program zakončíme návratom na pevninu s výhľadom na mesto a jej budovy i nemocnicu. Konečne pevnina. Po výdatnom obede vo vývarovni priamo na ulici pokračujeme v ceste do Národného parku Gaoulou. Zastavíme pred mostom zo železobetónu postavenom nad riekou. Most Weygand. Bol zrekonštruovaný v r. 1947 dostal meno po generálovi Weygandovi. Park Gaoulou patrí k najkrajším v okolí a na ploche 7,5 hektára žijú v jeho okolí opice, vzácne motýle i hmyz. V rieke pod mostom žije i skupina hrochov, ale to vôbec neprekáža domorodcom, ktorí sa prepravujú na člnoch. Ak máte šťastie, môžete v nej vidieť i lamantíny. Cez most sa prepravujú ľudia i automobily, no mňa zaujali tri ženy v pestrofarebných odevoch a poprosím o možnosť ich odfotografovať. Najprv neúspešne, no môj sprievodca zachraňuje komunikáciou situáciu a fotografujem. Poďakujem a nasadáme do auta. Ďalší deň sa nebránim spoznať bežný život rybárskej dediny.

Drévin – zabudnutá dedina na konci sveta
Do pick-upu nasadáme traja vrátane šoféra Rudyho. Cesta ubehla rýchlo, len 35 minút od Pauly Rock a sme v ospalej dedine na pobreží Guinejského zálivu. Rybárska dedina Drévin je miesto vyhľadávané nadšencami surfovania, ale i lokalita bohatá na rybolov pre obživu. Mamadou spoznal svojich priateľov pri prvom dome a domáci nám ponúkajú svoj alkohol na privítanie. Palmové víno. Tento kvasený nápoj z výťažku palmy som už mal možnosť ochutnať v Togu. Neodmietnem pohostinný africký ľud a s pozdravom „akwaba“ (vitaj), si vychutnávam nápoj. Gestom ruky naznačujem, aby sme ukončili návštevu a cestou k pobrežiu vidíme v mori už tri člny s rybármi. Mamadou ukazuje na člny vzdialené na mori. „Tam tie dva člny sú z Libérie, v našom mori je dosť rybárov aj z Ghany.“ V dedine Drévin i v okolí žije kmeň Neyo pôvodom z Ghany. Presídlili sa práve tu kvôli rybolovu. Blížime sa k skupine ľudí, ktorá očakáva rybársky čln a pokrikuje i kýva rukami nad hlavou. Netrpezlivo čakajú na bohatú zmes rýb. Neváhajú a poniektorí sa ponúknu a spoločne s rybármi vyťahujú čln z mora. Rybári sa hlasno dohovárajú o ceny s kupujúcimi a tí si odnášajú ryby. V blízkosti desiatich metrov už čistia ryby. Na tom by nebolo nič zvláštne, len ma prekvapilo, že i malé deti im pomáhajú pri čistení rýb. Mamadou mi na danú situáciu odpovedá stručne. „Veľkým problémom spoločnosti je, že deti často pracujú i v nízkom veku. Nie je to legálne, ale je to v tichosti tolerované.“ Niekedy až smutný pohľad, ale práve teraz vznikajú zaujímavé fotografie. Môj výstup na obrovskú skalu mi dovolí krajší výhľad na scenériu mora a trojicu mladých surferov. Surfovanie v divokom mori môže byť nebezpečné najmä pre začiatočníka. Po hodinovom zážitku mierime autom do nášho kempu. Dni ubiehajú rýchlo a vidieť miesta, kde rastie najkvalitnejšie kakao, som neodmietol.

Dedina Drévin – raj pre surferov. Foto: Miroslav Vojtek

Najväčší exportér kakaa na svete
Cestou strmým terénom odbočujeme s naloženou batožinou po prašnej ceste a zastavujeme neplánovane. Môj sprievodca vybehol ako prvý k porastom nie príliš veľkých stromov. Sú to plantáže kakaovníkov. Kakao zarodí dvakrát do roka. Všímam si i drobné lístky, malé kakaové plody rôznych farieb a žlté plody, ktoré už dozreli. Kakaovníku sa darí v blízkosti kávových plantáží a je ich tu dosť. Mamadou odtrhne plod kakaovníka a buchne ním o strom. Plod sa roztvorí a ukazuje mi semená kakaa, ktoré majú bielo-žlto-zelenkastú farbu. Ochutnám a má chuť skôr ovocia, no netreba ho rozhrýzť. Šťava zo semien sa používa na výrobu nápoja. Oproti plantážam má príbytok starček a posedáva pred domom so svojou manželkou. Volajú nás do dvora. Na koloch sú pripevnené rohože a na nich už vysušené semená kakaa. Starček vysvetľuje v miestnom jazyku, no Mamadou mi prekladá, že tieto semená časom na slnku sušením zhnednú. Vtedy už nemajú chuť ovocia.

Potom ich presypú do vriec a zanesú kupcovi. Ten už obchoduje priamo s exportérom kakaa. Kakaové semená sa drvia na prášok, ktoré my poznáme ako kakaovú hmotu. Tú používajú na výrobu čokolády a švajčiarska potravinová spoločnosť Nestlé ju vykupuje z Pobrežia Slonoviny viac ako 60 rokov. Pobrežie Slonoviny ročne exportuje 1,5 milióna ton kakaa do sveta a je na prvom mieste. Čokoláda znižuje krvný tlak, je vhodná pre srdce a je výrazným antioxidantom pre náš metabolizmus. Poslednou zastávkou sú kaučukovníkové plantáže, druhý exportný artikel krajiny. Všímam si stromy, na ktorých sú umiestnené plastové nádoby, do ktorých tečie tekutina a tá za niekoľko hodín stvrdne. Nemáme veľa času, keď chceme prísť do Abidžanu včas. Cestou do veľkomesta si všímam rušné trhoviská, ale na diaľnici pred Abidžanom sú už obrovské kolóny áut a pomedzi nich predavači riskujú svoje životy. Ak chcú prežiť, musia predať svoj tovar. Poďakujem za sprievodcovské služby a výlety a Mamadou mi objedná taxík až do hotela. Chvíľu blúdime, až nájdeme správnu adresu. Posledná noc. Ráno ma zobudí búrka a dážď. Cítim sklamanie. Našťastie, prestane a po 2 hodinách vyjde slnko. S rešpektom sa s batožinou túlam ulicami a stopujem taxík. Zastavilo červené taxi a taxikár sa nestihne spýtať kam, len radostne skríknem: „Do zoo.“

Za zvieratami do miestnej zoo
Môj plán navštíviť zoologickú záhradu možno nebol najlepší nápad, ale byť v Pobreží Slonoviny a nevidieť slony? To by mi nikto neuveril. Sme pred vchodom a veľký nápis ZOO ABIDJAN nad bránou s pomaľovanými kresbami zvierat sa nedal prehliadnuť ani z diaľky. Vstupné bolo len 500 frankov (necelé euro). Na veľkej ploche sa nachádzajú pavilóny opíc, vrátane paviánov, ale i výbehy pre levy, svoje miesto tu má aj byvol či krokodíly, zebry, dokonca i ťava, ktorá žije len na severe Afriky. Najväčšiemu záujmu neunikol slon. Slon je symbolom štátu Pobrežia Slonoviny a je ohrozeným druhom, preto sa jeho populácia odhaduje v malom množstve. Najmä kvôli pytliactvu. Dnes je zakázané vyvážať predmety so slonovinou a obchodovať s ňou. Najväčším záujemcom o slonovinu bola Čína. Sledujem slona ako si vykračuje a obdivujem ho pomerne z blízkej vzdialenosti.

Abidžan – zoo vstup. Foto: Miroslav Vojtek

Po hodine odchádzam a v neďalekej štvrti sa dohadujem s predavačmi, ktorí pečú mäso priamo vonku. Hustý dym z mäsa až páli moje oči. Mám na výber kuracie alebo baranie mäso. Vyberám kuracie, no keď vidím, že mäso trhá rukami a aj ryžu naberá rukou do plastového obalu, som šokovaný. Ale hlad je hlad. Našiel som miesto, sadnem si a zjem svoj obed, no po chvíli ma preruší nečakaný hosť. Ponúknem ho s mäsom a on je veľmi zvedavý. Vie plynule po anglicky. Podľa mňa je asi Nigérijčan alebo Libérijčan. Pýta odo mňa peniaze, ale môj reflex opatrnosti sa prejaví a zoberiem batožinu a utekám. Rozbehne sa za mnou, ale som rýchlejší. Nasadám do prvého taxíka a poprosím šoféra o odvoz na letisko. Som zachránený. Práve som ušiel podvodníkovi. Po anglicky sa im hovorí „Scammer“. Treba byť vždy pripravený na nástrahy, ktoré prináša individuálne cestovanie. Hodina taxíkom na letisko prešla pomerne rýchlo. Lúčim sa s Abidžanom, lúčim sa s Afrikou.

Republika Pobrežia Slonoviny
Poloha: Afrika
Rozloha: 322 462 km2
Počet obyvateľov: 21 952 093 (2012)
Hlavné mesto: Yamoussoukro
Jazyk: francúzština
Mena: západoafrický frank (CFA)

RADY NA CESTU

Kedy cestovať: Pobrežie Slonoviny má tri ročné obdobia. Od novembra do marca je teplé a suché počasie, najvhodnejšie na cestovanie. Od konca marca do mája sú horúčavy a od júna do októbra je obdobie dažďov. Bezpečnosť v krajine je pomerne dobrá, len na severe sa nachádzajú povstalecké vojská a je potrebné sa vyhýbať veľkým trhoviskám. Večer sa neodporúča cudzincovi túlať sa ulicami z dôvodu rizika lúpeže. Voda sa môže piť len balená, nie z vodovodu.

Doprava na miesto: Na cestovanie je dôležité mať vízum, ktoré vybavujú ambasády vo Viedni a v Berlíne. Je potrebná registrácia na www.snedai.com/e-visa/ a vybavenie žiadosti o víza s vyplnením formulára a zaplatením poplatku 73 eur. Potom je potrebné počkať na číslo víz a víza si vybaviť na
ambasáde Pobrežia Slonoviny alebo osobne. Letecky je možné letieť s Air France, ale aj lacnejším Tunis Air z Viedne alebo prestupom z Bruselu s Brussels Airlines.

Doprava na mieste: Okrem taxislužby je možné prenajať si automobil i so šoférom. Na dlhšie vzdialenosti slúži bush taxi, ktoré berie pasažierov pri cestách. Dobrým variantom bývajú poznávacie výlety domácich cestovných kancelárií, kde je doprava zabezpečená autobusmi i mikrobusmi. Je možná i letecká vnútroštátna doprava, ale ceny leteniek Abidžan – Man alebo Abidžan – Korhogo sa pohybujú približne okolo 300 eur.

Kam vyraziť:

Yamoussoukro – Bazilika Panny Márie, postavená podľa vzoru Vatikánu, v okolí je veľký bazén s krokodílmi.

Abidžan – mesto známe pre nočný život s diskotékami, ale je i miestom pre oddych na plážach, nachádza sa tu množstvo atrakcií ako Kostol sv. Pavla v časti Plateau, Národný park Banco, kde sú opice i krokodíly a mnoho výletov v okolí vrátane Národného parku Assagny, kde môžete vidieť i slony.

Man – oblasť s bohatou zeleňou a výhľadom na najväčší vrch Mont Tonkoui, vodopády Man, známi sú tu aj akrobatickí tanečníci Wobé .

Grand Bassam – starobylé koloniálne mesto s plážami, neďaleko je stredisko Assinié .

Korhogo – kmeňový tanec s maskami zvierat Poro, umelecká výroba keramiky i maľovanie afrických kresieb na textil, vhodné ako suvenír.

Národný park Comoé – najznámejší park krajiny, kde sa najčastejšie vyskytuje divoká zver i slony.

Sassandra – oblasť na juhozápade krajiny, známa pre pestovanie kakaa, kávy i kaučuku. Ideálne miesto na relax s peknými plážami s minimálnym počtom turistov, odporúčam pláž v Pauly Rock, ale i v neďalekom San Pedre, kde je čarovná pláž Monogaga, ktorá tyrkysovým sfarbením pripomína Karibik

Strava: Na ulici nájdete množstvo reštaurácií i vývarovní s bohatou ponukou jedál. Jednoduchý obed na ulici, napríklad pečienka s bagetou a minerálnou vodou, stojí 2 eurá, v reštaurácii pečené kura s ryžou a čili omáčkou pre 2 osoby vyjde 7 eur. Káva v kaviarni v meste stojí 2 – 3 eurá. Jedlo v McDonald´s od 3 do 8 eur.

Mohlo by vás na čiernom kontinente ešte  zaujať:

Afrika, prečo je tento kontinent plný problémov?
Kde sa mieša Afrika s Arábiou
Juhoafrická republika: Celý svet v jednej krajine

Facebook Comments