Mezopotámia
Za bujaré oslavy nového roka sa u nás považujú tie, ktoré sa začínajú už 30. decembra. Babylončania by sa nám ale vysmiali. Ich slávnosti s názvom Akitu, ktoré sa objavili okolo roku 2000 pred Kristom, trvali až 12 dní. Konali sa vždy počas prvého novu po jarnej rovnodennosti a boli spojené s náboženstvom a mytológiou. Sošky rôznych bohov sa vtedy nosili po celom meste a rôzne ceremónie mali symbolizovať víťazstvo bohov nad silami chaosu. Zároveň tu nachádzame počiatky novoročných predsavzatí. Ľudia vyslovovali božstvám rôzne sľuby a verili, že keď ich dodržia, bude sa im počas roka dariť.

Fascinujúcou súčasťou slávnosti Akitu bol aj rituál poníženia babylonského kráľa. Panovníka predviedli pred sochu boha Marduka, zbavili ho klenotov a donútili prisahať, že mesto povedie so cťou. Veľkňaz potom kráľa udrel a ťahal ho za uši dúfajúc, že panovník sa rozplače. Ak sa tak stalo, považovalo sa to za znak, že Marduk je spokojný a kráľ môže ďalej vládnuť.

Egypt
Egypt je od staroveku nerozlučne spätý s Nílom a aj príchod nového roka bol spojený s každoročnými záplavami, ktoré rieka prinášala. Rímsky spisovateľ Censorinus uviedol, že oslavy nového roka sa konali vtedy, keď bolo po 70 dňoch opäť možné pozorovať najjasnejšiu hviezdu oblohy Sírius. Tento fenomén nastával v polovici júla krátko predtým, než došlo k nílskym záplavám, ktoré zabezpečovali úrodnosť pôdy na nasledujúci rok. Slávnosti s názvom Wepet Renpet tak boli oslavou obnovy a omladenia.

Podobne ako dnes, aj vtedy si ľudia radi vypili a mali na to dobrú výhovorku. Za vlády kráľovnej Hatšepsut v 15. storočí pred Kristom sa konal „festival opitosti“. Bol spojený s mýtom o tom, ako chcela bohyňa vojny Sachmet zničiť celé ľudstvo, ale boh slnka Ra ju podvodom opil do bezvedomia, a tak jej plány zmaril. Aby si uctili záchranu civilizácie, oslavovali starovekí Egypťania hudbou, sexom, hlučnou zábavou a najmä pitím piva.

Perzia
Sviatok Nourúz sa dodnes slávi nielen v Iráne, ale aj v mnohých ďalších kútoch Stredného východu a Ázie. Hovorí sa mu aj „perzský nový rok“ a má korene hlboko v staroveku. Trvá 13 dní a podobne ako mezopotámsky Akitu, aj Nourúz sa spája s jarnou rovnodennosťou. Jeho pôvod treba zrejme spájať so zoroastrianizmom, a hoci sa písomné zmienky o tomto sviatku objavujú až v 2. storočí, predpokladá sa, že perzský nový rok oslavovali ľudia už v 6. storočí pred Kristom za vlády Achajmenovcov. Na rozdiel od mnohých iných dôležitých perzských sviatkov, Nourúz prežil aj dobyvačné vojny Alexandra Veľkého a vzostup islamu.

Králi počas Nourúzu usporadúvali opulentné hostiny, rozdávali dary a prijímali audiencie. Hostiny sa konali aj v rodinách bežných ľudí, ktorí si menili dary nielen v rámci príbuzenstva, ale i susedov. Súčasťou perzského nového roka bolo aj zapaľovanie vatier a maľovanie kraslíc, pričom tieto tradície sa zachovali dodnes. Nourúz v súčasnosti oslavuje asi 300 miliónov ľudí.

Foto: Adobe Stock

Čína
Čínsky nový rok je jedným z najstarších sviatkov, ktoré sa stále oslavujú. Vznikol pred asi tritisíc rokmi za vlády dynastie Šang ako oslava jarného sadenia úrody. Neskôr sa doň ale vplietli rôzne mýty a legendy. Napríklad tá o krvilačnej beštii menom Nian, ktorá sa každý rok kŕmila ľuďmi. Aby ju odohnali, zdobili si domy červenými látkami, pálili bambusové palice a vydávali čo najhlučnejšie zvuky. Z rituálu sa postupne stala tradícia, ktorá pretrvala dodnes.

Oslavy zväčša trvajú 15 dní a ich stredobodom sú jednotlivé domácnosti a rodiny. Ľudia upratujú v snahe zbaviť sa smoly a mnohí vyplácajú dlžoby, aby tak symbolicky uzavreli starý rok. Od vynájdenia pušného prachu v 9. storočí sú súčasťou čínskeho nového roka aj ohňostroje. Oslavy sa v rámci čínskeho lunárneho kalendára konajú koncom januára alebo začiatkom februára v závislosti od toho, kedy nastáva druhý nov po zimnom slnovrate.

Foto: Adobe Stock

Rím
Aj rímsky nový rok sa kedysi viazal na jarnú rovnodennosť, ale Rimania toľko manipulovali a ohýbali svoj solárny kalendár, až vznikol nerozlúštiteľný chaos. Až Gaius Iulius Caesar tento problém vyriešil po konzultácii so slávnymi astronómami a matematikmi. Uzákonil juliánsky kalendár a za začiatok nového roka stanovil 1. január. Najmä preto, že tým chcel uctiť Jana, boha všetkého začínajúceho, podľa ktorého dostal január meno.

Rimania slávili nový rok tým, že Janovi dávali dary a dúfali, že im do ďalšieho roka dopraje šťastie. Zároveň si medzi sebou príbuzní a rodina priali všetko dobré, navzájom si darovali med a figy a podľa Ovídia väčšina ľudí aspoň chvíľu počas sviatku pracovala, lebo záhaľčivosť sa vnímala ako zlé znamenie. A hoci v nasledujúcich storočiach sa niektorí európski panovníci snažili zmeniť dátum začiatku nového roka, darilo sa im to len dočasne. Pápež Gregor XIII. totiž zaviedol v roku 1582 gregoriánsky kalendár, v ktorom bol ako začiatok roka opäť jasne a definitívne stanovený 1. január. A tak je to v našich končinách dodnes.

Október 1582: Od 5. do  14. októbra sa vo väčšine katolíckych štátov v Európe nenarodil ani jediný človek. Nie preto, že by ženy postihla nejaká zvláštna diagnóza. Tieto dni jednoducho neexistovali . Pri prechode na gregoriánsky kalendár totiž bolo nevyhnutné preskočiť desať dní , aby jarná rovnodennosť opäť pripadla na 21. marca.


Mohlo by vás zaujať:

Kratochvíľa faraónov: Najstaršia hra má korene v Egypte
Najdôležitejšie obchodné trasy, ktoré menili svet
Odolali Rímu, porazil ich kríž

Facebook Comments