Jáva v sebe dokázala spojiť živel dokonalej prírody, vznešenej histórie a totálnej exotiky. Vydajte sa na Jávu a odkrojte si z nej aj vy. Od Jakarty až po Bromo, kamkoľvek sa pohnete, čakajú na vás zážitky.
Koloniálne príbehy Jakarty
Indonézska Jakarta možno na prvý pohľad nie je tak lákavým miestom ako Bangkok, Kuala Lumpur či Singapur, ale akúsi zvláštnu príťažlivosť jej nemožno uprieť. Je to miesto, kde platí klišé o protikladoch, kde sú najbohatší ľudia vedľa tých, ktorí vlastnia len špinavé oblečenie na sebe a je to miesto s katastrofickými zápchami, ktoré sa ešte k tomu všetkému pomaličky potápa. Prečo je potom stále Jakarta lákavá? Odpoveď treba hľadať v jej histórii a koloniálnom šarme. Na mnohých miestach sa už vytratil a zostali len spomienky, no stará štvrť zvaná Kota Tua je dôkazom toho, že Jakarta má aj svoju krásnu dušu. Na mapách zo 17.storočia by sme žiadnu Jakartu nenašli, pretože by presne na jej mieste svietil nápis Batavia. Tak ju totiž v 1619 založili Holanďania ako hlavné mesto svojich zámorských dŕžav a obchodné centrum pre námornú spoločnosť Dutch East India Company. Holanďania vedeli, že vďaka koreniu, klinčekom a muškátovým orieškom tu môžu rozprávkovo zbohatnúť. Kráčajúc jakartskými ulicami sme k hlavnému námestiu čoraz bližšie. Autá, tuktuky, motorky, stovky motoriek, vozíky, chodci a všadeprítomný chaos do ktorého vstupuje aj vysoká, tropická vlhkosť. Odrazu sa pred očami objaví holandská radnica mesta. Stále sa volá Stadthuis a nebyť zožierajúcej vlhkosti, oči by chvíľku váhali či sa telo neocitlo v Holandsku alebo aspoň v Beneluxe. Tá podoba je dokonalá. Ani okolie nezaostáva a celé námestie Fatahillah zdobia historické budovy. Sme v náručí najturistickejšieho miesta hlavného mesta, no pocitovo to vôbec nie je poznať. Ulice ponárajúce sa hlbšie za námestie skončia v bývalom prístave Sunda Kelapa, kam prichádzali a odchádzali lode rozvoniavajúce korením. Dnes sú tu okrajové štvrte,ň slumy pozliepané silou vôle, ktorým by nikto netipoval tak vznešenú minulosť. V bývalej Radnici je dnes historické múzeum. Koho zaujíma príbeh holandskej Batavie, toto je pre neho pútnickým miestom, kde nájde staručké náhrobky, romantické rytiny, obrázky strateného sveta aj niekoľko drobností starého mesta. Všade naokolo sa udomácnili malé kaviarničky a príjemné podniky.
Jakarta – kaviareň Batavia má svoje koloniálne čaro. Foto: Tomáš Kubuš
Cestovanie v čase
Okraj námestia patrí múzeu, kde bývajú tradičné jávske bábky zvané Wayang. Ich tieňohra presiahla hranice Jávy a dodnes patrí predstavenie tohto divadla medzi unikátne zážitky. Zážitkom je aj návšteva kaviarničky zvanej Batavia. Ak má stará Jakarta ikonické miesto, tak je to presne táto kaviareň. Patrí medzi najstaršie budovy na okolí a svoje brány po prvý krát otvorila v 1837. „Je to turistické miesto, ale musíte ju vyskúšať“ povedal už šofér, ktorý nás viezol z letiska. Mal pravdu, každý ho tu pozná a stačí pár krokov a máte pocit, že cestujete v čase. Duch koloniálnej doby stále poletuje medzi stenami a masívnym, dreveným nábytkom nad ktorým sa vynímajú obrázky starého mesta. Za oknami vidno siluetu Radnice a na stole pristanú nápoje s vôňou zázvoru škorice, voňavých korenín a exotiky. Pred odchodom si ešte všimnite stenu ozdobenú desiatkami portrétov známych osobností, štátnikov či prezidentov, ktorí sa tu zastavili. Koloniálna Jakarta nie je obrovská, ono to bude aj tým, že už v 19.storočí sa začína pomaličky vyľudňovať. Malária tu bola každodenným bojom a tak ľudia hľadali iné centrá. Napokon sa Batavia stratila, jej žezlo prebrala rozpínajúca sa Jakarta, ktorá posledné roky zažila boom. Aj jej dni sú však spočítané, pretože len v roku 2019 padlo rozhodnutie, že sa hlavné mesto Indonézie z Jakarty presťahuje na ostrov Kalimantan, teda Borneo. Tu sa tak jedna kapitola uzavrie.
Radnica v starej Jakarte. Foto: Tomáš Kubuš
Jakarta premiešaná s Čínou
Jakarta je vďaka svojim štvrtiam spleťou zaujímavých svetov. Medzi tie, ktoré by ste nemali vynechať patrí Glodok s nálepkou čínskej štvrte. Koloniálne budovy sa rozplynú, stratia sa a Jakarta si opäť nasadí masku bzučiaceho, znečisteného mesta, kde je dopravná zápcha dennou realitou. Niekedy je lepšie nasadnúť do tuktuku ako do auta, pretože ten sa vie aspoň trochu prepletať pomedzi odstavené dopravné prostriedky. Šofér sa smeje, vzápätí hlasno gestikuluje, trúbi, kýva hlavou a opäť sa smeje a prehodí slovko, dve. Glodok je rušná časť mesta a aj vizuálne si všimnete, že je iná ako štvrte, ktorými ste sa dosiaľ túlali. Číňania prichádzali na Jávu už od 17.storočia a neskôr sa ich príchody ešte znásobovali. 
Dnes teda vytvorili svoj typický Chinatown, kde nájdete Indonéziu premiešanú s Čínou. Trhoviská patria k najzaujímavejším v krajine a tak je to prvé miesto, kam sa ponoríme. Úzke uličky zaplnili ľudia, tovar a zásobovači tlačiaci veľké, naplnené vozíky z ktorých takmer vypadáva tovar. Dostať tu čerstvé krevety, dary mora, čerstvé ryby, ktoré vám očistia, pripravia aj zabalia na počkanie. Pulty praskajú pod exotickým ovocím, ale svoje miesto tu má aj sušené mäso, čínske čaje, čili papričky, domáce potreby, topánky, látky či amulety. Tváre ľudí majú čínske črty a ťažká vôňa zapálených tyčiniek z neďalekého chrámu len potvrdí, kde ste sa ocitli. V chráme odpočíva hŕstka ľudí. Ušli sem pred horúčavou, našli si tieň a na hodinku, možno viac si sem prišli zdriemnuť. Modlí sa len pár duší a keď sú hotoví, prinesú obetné dary na oltár, kde už stojí fľaška alkoholu, niekoľko mandariniek a košík s trvanlivým jedlom. K čínskym štvrtiam patrí neodmysliteľne aj dobré jedlé a môžete si byť istí, že ho nájdete aj tu. Nemusí byť zákonite čínske a medzi špeciality patrí polievka Bakso, ktorú si zamiloval aj Barack Obama v čase, kedy vyrastal v Jakarte. Jednoduchý podnik, obité steny, jeden pult a na výber len polievka Bakso. Presne to je záruka kvality, pretože ju robia roky a je to rodinná špecialita. Vývar, rezance, mäsové guľôčky, sušená či pražená šalotka a Bakso je na svete. Koho by nelákala polievka, toho nadchne tradičný, jakartský streetfood Kerak Telor. Poznali ju ešte aj Holanďania starej Batavie. Táto pikantná omeleta s ryžou a vajcom podfarbená kokosom bude skvelou bodkou na návštevou Jakarty.
Dusený jackfruit a kráľovské paláce
Ranná Yogyakarta v centrálnej Jáve sa pomaličky prebúdza k životu a najlepšie to cítiť v malých pouličných vývarovniach, kam sa mnohí zastavili na svoje raňajky. Stačí kráčať ulicou a rôzne príjemné aj zvláštne vône sa dostávajú do nosa a hlad kričí o záchranu. Sympatická pani so šatkou na vlasoch sedí okolo svojich hrncov a šikovnými pohybmi naberá raz z jednej strany, raz z druhej až sa na tanieri objaví malé, farebné, umelecké dielo. Obľúbeným raňajkovým jedlom Yogyakarty je Gudeg, dusený jackfruit s ryžou, čili, vajcom a akýmsi želé. Znie to zaujímavo a chuť je nečakaná, ale nebude to zrejme náš každodenný raňajkový rituál. Yogyakarta sa ukáže ako mimoriadne príjemné miesto. Má v sebe patinu histórie, fascinujúce trhovisko, ale najmä tú neskutočnú atmosféru pohody, kedy si len vykračujete mestom a cítite, že ste na správnom mieste. Na konci prašnej plochy, kde hrajú školáci futbal sa dvíhajú kamenné steny sultánovho paláca Kraton. Palác postavili ešte v 18.storočí a v roku 1815 sa tu dokonca s britskou armádou zastavil Sir Thomas Raffles, ktorý o 4 roky neskôr pristane v Singapure, získa ho pre britskú korunu a stane sa nesmrteľným. Prázdne nádvoria zdobia okázalé budovy, no sú akosi bez života. Architektonicky krásne, ale bez duše.
Yogyakarta – gudeg je typickým streetfoodom mesta Foto: Tomáš Kubuš
Zaujímavosťou však je, že aj napriek tomu, že Indonézia je republika, funkcia yogyakarstkého sultána ešte existuje a dnes sedí na sultánskom tróne Hamengkubuwono X. Jeho funkcia je však len obradná, no tradícia sultanátu tak stále žije. Krajším miestom než palác je Taman Sari, tak zvaný Vodný palác ukrytý v labyrinte starého mesta. Chodilo sa sem oddychovať, skrývať či meditovať a aj priestory tomu zodpovedajú. Vodné jazierko obklopujú palácové steny, veža a niekoľko miestností. Kým sultánov palác dušu nemá, tu nechýba. Yogyakarta má zaujímavé pamiatky, no večer vás vtiahne do svojho víru na hlavnej triede Jalan Malioboro. Obchodíky, trhoviská, streetfood, autá, konské drožky, turisti, domáci, vône Ázie, exotika. Chcete kráčať, ochutnávať, skúšať a každú sekundu na vás útočí nový postreh, nový detail. V tom spočíva krása Yogyakarty.
Yogyakarta – vodný palác Taman Seri. Foto: Tomáš Kubuš
Dokonalý Prambanan
Poloha Yogyakarty je predurčená na to, aby ste tu strávili niekoľko dní. Nie len pre mesto samotné, ale aj pre to, že neďaleko od neho ležia fantastické chrámové komplexy Prambanan a Borobudur akoby vystrihnuté z iného sveta. Do starobylého Prambananu je to len hodinka cesty a to, že sa blížite spoznáte aj bez toho, aby ste museli vyberať mapu. Z krajiny sa dvihnú obrovské kamenné veže staré viac než tisíc rokov. Stoja vedľa seba ako vysoká hradba. V čase, keď ich v 9.storočí postavili, tešil sa hinduizmus veľkej popularite a práve toto náboženstvo do jeho chrámov zhmotnilo svoje predstavy. Šikovní stavitelia navrhli Prambanan tak, že je dnes jeden z najväčších chrámových komplexov celej juhovýchodnej Ázie. Kráčame cestičkami okolo ktorej sú porozhadzované kamenné ruiny niekdajšieho komplexu. Všetky oči sú uprené na chrám v jeho srdci. Najvyššia z veží siaha do 47-metrovej výšky a keď sa na ňu pozriete zbližša, všimnete si reliéfy, obrázky vytesané do kameňa a príbehy. Každú zo svetových strán obsadila ďalšia z veží a spolu vytvárajú magické dielo. Je tu o mnoho menej turistov ako som čakal. Priestor ovláda symetria a hoci je každý z chrámov zasvätený inému božstvu, všetko spolu ladí. Naľavo je chrám postavený pre Garudu, ďalší patrí Šivovu, iný uctieva Višnua a svoje miesto tu má aj Brahma. Dnu do chrámu vedie séria kamenných schodov. Každý chrám má odlišný interiér, pretože mu dominuje socha, ktorá predstavuje hinduistické božstvo. Prítmie, ťažká vôňa tyčiniek a masívne sochy sľubujú neznámu exotiku. Prambanan má vo svojom okolí aj ďalšie chrámové komplexy a pri nich už budete takmer sami. Je fascinujúce, že aj v dnešnej dobe sa len tak sami môžete túlať komplexom Candi Sewu a mať pocit objaviteľa z 19.storočia. Candi Sewu pripomína v niektorých momentoch Angkor Wat. Na rozdiel od Prambananu je Candi Sewu budhistickým komplexom a je ešte o storočie starší. Vysoké veže, ticho, napadané kamene nahádzané na kope, pokoj a v prachu len vaše kroky. Niekedy sa oplatí vybočiť z hlavnej cesty, nemyslíte?
Prambanan – panoráma starobylých chrámov. Foto: pixabay.com / denysabri
Najväčší budhistický komplex sveta
Yogyakarta vo svojom blízkom okolí neskrýva len Prambanan, ale aj budhistický komplex Borobudur. Kým Prambanan poznačila mystika tajomného hinduizmu, Borobudur zdobia sochy Budhov a budhistických reliéfov. Perličkou je aj to, že Borobudur je najväčším, budhistických chrámovým komplexom sveta! Čakali by ste ho v moslimskej Indonézii? Aj on má v sebe nádych monumentality a keď k nemu kráčate, približuje sa a rastie do výšky. Borobudur nevydá všetky tajomstvá tak ľahko ako Prambanan. Z diaľky totiž pripomína stupňovitú stavbu na ktorej základoch by aj Džosér pokojne postavil pyramídu. Každé poschodie, každá terasa, ktorú tu pred tisíc rokmi postavili skrýva prekvapenie a iný druh výzdoby. Čím vyššie idete a viac schodov zdoláte, tým krajší je Borobodur okolo vás. Prvé terasy sú jednoduché, neskôr pribudnú reliéfy, vyššie celé reliéfne steny tak ako v Angkore a pod vrcholom stavby sa objavia sochy sediacich Budhov. Chceli by ste ich všetky spočítať? Tak to, aby ste už začali, pretože ich je na celej stavbe presne 504. Najväčšia krása Borobuduru stojí na vrchole kamennej pyramídy.
Borobudur – terasa pokrytá zvonmi. Foto: Tomáš Kubuš
Práve tu nájdete ikonické kamenné zvony, ktoré sa stali spoločne so sopkou Bromo akýmsi nepísaným symbolom ostrovnej Jávy. Pohľad na ne je fascinujúci, plný otázok bez odpovedí a nadšenia. Ako ich mohli postaviť? Hľadíte bez slova pred seba, premýšľate a myšlienky vám utekajú k okolitým kopcom, k horám, ktoré miesto obklopujú. Akoby nestačila dokonalosť stavby, musí tu byť aj dokonalosť prírody. Pod kopcami sa krčia dedinky, neďaleko od nich ryžové políčka, husté koruny stromov a v diaľke vidno aj sopky. Jáva je malým rajom na zemi.
Vlakom cez Jávu až pod Bromo
Vlak do mestečka Probolinggo odchádza z yogyakartskej stanice Lempuyang presne o siedmej. Je tu ruch, presne tak ako sa patrí, hoci na indické nástupištia sa Jáva ani zďaleka nechytá. Ak si vezmete lístok do trete triedy, pripravte sa na to, že sa ocitnete v stiesnených priestoroch a so svojimi spolucestujúcimi sa musíte dohodnúť na to, ako sa poskladáte, aby ste tu mohli existovať. Bližšie k domácim to naozaj už nejde. Cestovať vlakom po Jáve má svoje čaro. Nestresujete sa na zapchatých cestách a za oknom vlaku sledujete pahorky, ryžové políčka, malé dedinky, mestečká, život a akýsi príjemný pokoj. Po 9 hodinách sa vlak zastaví v malej stanici v Probolinggu. Má azda najhoršiu povesť z celej Jávy a ak vás niekde oklamú alebo obtiahnu o peniaze, tak je to tu. Je totiž východzím bodom k návšteve sopky Bromo a tak sa tu premelie veľké množstvo turistov. Do malej dedinky Cemoro Lavang je to ešte posledná hodina džípom. Cesta neustále stúpa nahor, kľukatí sa a krajina sa otvára do krásnych výhľadov, ktoré sa čoskoro strácajú v šere prichádzajúcej tmy. Cemoro Lavang tvorí niekoľko ulíc, desiatky domov, rodinných penziónov a občas sa tu objaví aj obchod či miesto, kde sa viete najesť. Tma ho dokonale pohltila a tak zahalila všetku krásu, ktorá sa na dosah dedinky nachádza. Je to tak lepšie, človek musí počkať pár hodín, aby ocenil na akom fantastickom mieste sa ocitol. Výrazne sa ochladí a kým v Yogyakarte bolo 30 stupňov, tu je o polovicu menej. „Pridáte sa na zajtrajší výlet džípmi?“ je azda najčastejšia otázka s akou sa stretnete. Takmer každý tu žije z turizmu. Za výlet si pýtajú desiatky dolárov, no ak viete, že sa to všetko dá spraviť aj svojpomocne, odmietnete. „Ak chcete ísť sami vyštartujte okolo tretej“ znie ešte posledná rada a je čas, tešiť sa na ráno.
Holanďania stavajú Jakartu ako Amsterdam. Foto: Tomáš Kubuš
Kráčať tmou
O pol štvrtej Probolinggo ešte spí, ale kde tu už počuť brzdy džípov a natriasajúce sa autá ukrývajúce sa v tme. Len občas sa objaví svetlo a všetko naokolo je ponorené v posledných zábleskoch noci. Väčšina ľudí už z dedinky vyrazila, pretože sa takmer všetci chystajú na vyhliadku King Kong, no ak nechcete pozorovať prírodné divadlo v dave ľudí, vyhnite sa jej. Namiesto toho môžete po svojich bez džípov šliapať nad dedinu, na menej známe miesta, odkiaľ budete mať východ slnka a panorámu Broma ako na dlani. Cestička v tme sa kľukatí, stráca sa a zase objavuje a sem tam okolo prefrčí motorkár s ponukou odvozu za pár dolárov. Nebolo by to ono. Stačia necelé štyri kilometre za Cemoro Lawang a nájdeme si svoje vlastné miesto na menej známej vyhliadke. Nechce sa mi veriť, že sme tu sami a až neskôr sa pripoja iba dvaja ľudia. To je tá sila davu, všetci sa tlačia na jednej najznámejšej a ostatné sú prázdne. Šero sa pomaličky stráca a pred očami sa konečne vyrysuje prvý krát pohľad na azda najznámejšiu panorámu Jávy. Najvyššou sopkou v diaľke je Semeru, ktorá je zároveň s 3676 mnm najvyššou horou ostrova. Pod ňou sa krčí svetoznáme Bromo z ktorého stúpa jemný, biely dym a vedľa neho stojí ikonická sopka Batok so svojim typickým rebrovaním. Vyzerá ako krásna samarkandská kupola Timurovej hrobky Gur Emir. Slnko vychádza z ľavej strany tejto scény a tak všetky sopky krásne osvetľuje mäkkým svetlom. Farby sa menia snáď každých pár minút a tak je pohľad na Bromo aj Batok stále trošku odlišný. Cemoro Lawang stojí na samotnom konci ostrého zrázu a najkrajší pohľad na neho je vtedy, keď sa do jeho ulíc dostane hustá hmla až sa v nej stratí. Naozaj je to najfascinujúcejšie divadlo celej Jávy. Je to unikátne miesto. Krásny výhľad, dokonalý zážitok a človek si ani nespomenie na to, že spal len pár hodín. Energia prírody ho nabije a z tela sa vyplavia endorfíny. Dlho tu sedíme, slnko zohrieva krajinu a modrá obloha zvýrazní obrysy sopiek. Dokonca sa nad Semeru objaví aj obláčik dymu, akoby nás chcela pozdraviť. Na sopečné, lávové pole pomaličky, ale isto začínajú prichádzať džípy, aby ľudia pokorili Bromo. Teraz tam bude plno, no počkajte hodinku, dve a budete mať okolo seba zase len hŕstku ľudí.
Na okraji činnej sopky
Na lávové pole v tesnej blízkostí sopiek vedie niekoľko ciest a môžete sa dole pohodlne odviesť alebo pohľadať „konskú cestičku“, ktorou chodia domáci. Nie je úplne ľahké trafiť sa na ňu a aj keď ňou spočiatku kráčate, máte pochybnosti. Ako náhle sa však začne cestička plná prachu ponárať hlbšie do krajiny, viete, že ste správne. Zhora z vyhliadok vyzerala panoráma Broma aj Batoku akosi pompéznejšie, vznešene, ako najkrajšia scenéria Jávy a keď ste priamo pod sopkami, tak všetko príde akési obyčajné. To je samozrejme len prvý pohľad a stačí podísť bližšie a zase vás ich príbeh vtiahne do seba. Bromo je najznámejšou sopkou Jávy a so svojimi 2329 metrami takmer konkuruje nášmu Gerlachovskému štítu. Tým, že kráčame vo vysokých nadmorských výškach, ho tak na mieste človek nevníma. Batok tu stojí takmer bez povšimnutia a všetky kroky návštevníkov vedú práve na vrchol Broma. To, že je Bromo činná sopka dokazuje neustálym bielym dymom, ktorý z nej vyjde, no vzápätí sa stratí a rozplynie. Za posledných 20 rokov už Bromo vybuchlo niekoľko krát. Najviac dal o sebe vedieť v roku 2011, kedy sa z neho valil hustý dym a na Bali sa muselo rušiť niekoľko desiatok letov. Ak niečo hrozí, úrady uzatvoria oblasť, ale sopka je stále sopka a v tom je to čaro. Za malým, chrámovým komplexom Pura Luhur Poten sa začne prašná cestička poberať k sopke až sa napokon zastaví pod ostrými schodmi, ktoré treba zdolať. Väčšina džípov sa už stratila a Bromo je tak vzácne poloprázdne. Hore je to ako v prírodnom raji. Oči padajú do hlbočizného kráteru s bielym dymom a vzduchom cítiť závan pekelnej síry. Presne kvôli týmto pohľadom sa sem oplatilo šliapať. Vietor sa pohráva s dymom a nevieme sa vynadívať na okolité sopky. Batok aj Semeru ticho stoja vedľa, všetko sledujú a kto vie, ktorá sa najbližšie prebudí.
JÁVA – zíde sa vedieť
________________
Na cestu do Indonézie budete potrebovať platný cestovný pas. Indonézia má pre nás 30-dňový bezvízový styk a tak po príchode dostanete len pečiatku.
Ak chcete cestovať na Jávu, najlepšou voľbou je cesta do Jakarty, odkiaľ sa môžete pozrieť k mnohým zaujímavým miestam. Zaujímavou alternatívou je aj letisko Yogyakarta v centrálnej Jáve neďaleko najslávnejších chrámových komplexoch.
V Indonézii sa platí indonézskou rupiou a ak si vymeníte cca 65 euro, budete milionármi a dostanete za ne niečo cez milióny rupií. Za euro dostanete v priemere okolo 15 000 rupií.
Po Jáve sa najlepšie cestuje vlakmi. Budete prekvapení akú hustú železničnú sieť ostrov má. Lístky si pohodlne kúpite aj online a buďte na stanici aspoň hodinu pred odchodom vlaku, aby ste si ich mohli vytlačiť na jednom z prístrojov.
Jáva je na naše pomery stále lacnou ázijskou destináciou a slušný hotel tu nájdete bez problémov aj za 15-20 euro na noc, na ulici sa najete za 1-2 eurá a ani taxiky či vlaky nestoja veľa. Najväčšie výdavky budete mať na vstupnom, kedy si neváhajú zapýtať poriadne sumy.
Prambanan ani Borobudur neuponáhľajte. V blízkosti oboch komplexov sa nachádzajú aj ďalšie, „neznáme“ chrámy, kde budete často sami a je škoda ich obísť a vynechať.
Pozrite si na Jáve tradičné bábkové predstavenie, ktoré nájdete napríklad v Yogyakarte. Hlavnú úlohu budú hrať typické bábky vyrábané z byvolej kože a ich tieňohra. Dodnes táto tradícia žije a aj pri Prambanane nájdete dielničky, kde sa výrobou bábok živia.
Ochutnávajte streetfood, ktorý je na Jáve skvelý. Je to gastronomický ostrov a medzi skvelé jedlá patrí šalát Gado Gado z arašidovou omáčkou, kurací satay na drevenom uhlí alebo aj Kerak Telor v starej Jakarte.
Ak nechcete platiť 50 – 70 dolárov za výlet k Bromo, odmietnite a choďte po vlastnej osi. Z dedinky Cemoro Lawang všetko viete obísť po vlastných. Okruh s vyhliadkou a sopkou s návratom do dedinky má cca 20 kilometrov.
Z Jávy môžete nasadnúť v mestečku Baynuwangi na trajekt a za necelú hodinku ste na Bali a môžete sa ponoriť do ďalšieho dobrodružstva.
Bromo – maličký chrám pod sopkou. Foto: Tomáš Kubuš
Od autora ďalej ponúkame:
Mozaika južnej Indie: Tisíc tvárí jednej krajiny
Singapur a streetfood s Michelinom
Francúzska Polynézia a hľadanie exotického raja
