Ako povedal jeden poľský autor Wojciech Górecki v knihe Planéta Kaukaz: „Kaukaz je sud s pušným prachom.“ Nikde by to človek lepšie nevidel ako práve tu. Pri rozpade Sovietskeho zväzu si začali azerbajdžanskí Arméni nárokovať na nezávislosť regiónu Náhorný Karabach a zjednotenie s Arménskom. Vypukol krvavý konflikt, ktorý trvá dodnes s rôznymi prestávkami. „V hlavnom meste Jerevan sa stávalo, že chlapov na ulici miestna arménska polícia lapala a posielala na neďaleký front,“ povie mi kamarátka, rodená Arménka, na hraniciach medzi Arménskom a Náhorným Karabachom. Práve Karabach je neuznaný štát OSN. Vykazuje síce prvky nezávislosti, ako je vlajka, hranice, štátna hymna, ale nikto neuznáva túto samozvanú krajinu okrem Arménska, ktoré mu garantuje suverenitu.

Stojím na pomyselnej bielej čiare oddeľujúcej krajiny a čakám na potvrdenie, ktoré ma oprávňuje vkročiť do Karabachu. Klasickú pečiatku do pasu nedostanete, len na víza, ktoré sú na separátnom papierovom liste. „Je to z toho dôvodu, aby vám nikto nerobil problémy pri vstupe na jeho územie.“ Tento krok zaviedli hlavne kvôli Azerbajdžanu. Stále sa totiž stáva, že keď vám Azerbajdžan príde na to, že ste boli na území, ktoré z ich pohľadu okupuje Arménsko, máte doživotný zákaz vstupu. „Centrálna vláda v Baku niekedy kontroluje žiadateľov o vízum cez internet, či niekedy nedali nejaký príspevok z Karabachu. Ak dali, nevpustia vás,“ dopovie kamarátka, ktorá sa stále viac a viac hnevá na Azerbajdžan. Vojak so starým kalašnikovom mi podáva opečiatkované víza neuznanej krajiny a kráčam na horúcu pôdu. Mojím cieľom je Stepanakert v strede Náhorného Karabachu.

Foto: Milan Bažík, www.travelistan.sk

Náš minivan si ukrajuje prvé kilometre po kvalitnom asfalte. Niekedy je zaujímavé, ako sa krajina zmení, keď prekročíte hranicu. Hory sa tu viac dvíhajú k oblohe a doliny sú hlbšie. Všetko tu pôsobí oveľa drsnejšie než v hociktorej inej časti Kaukazu. Čím viac sa však blížime k Stepanakertu, tým vidím viac rôznych vojenských prekážok. „Vidíš tamtie natiahnuté oceľové laná, ktoré pretínajú dolinu? To je proti vrtuľníkom azerbajdžanskej strany. Už neraz spravili výpad a ostreľovali miestne dediny,“ povie vodič, ktorý je rovnako presvedčený o svojej pravde ako hociktorý Armén. Neviem, čo som čakal od Stepanakertu, ale to, čo vidím cez sklo minivanu, rozhodne nie. Samotné Arménsko nie je veľmi bohaté a mestá tam vyzerajú niekedy viac ako ošarpane. Je vidno, že peniaze na opravu ciest či budov nie sú. Lenže tu v Stepanakerte je všetko nové a krásne. „Jerevan dotuje toto mesto, čím chce dokázať, že život je tu lepší a krajší ako niekde v Azerbajdžane,“ povie kamarátka, ktorá vidí moje otvorené a prekvapené ústa. Môj údiv sa však neskôr mení na ironické poznámky, keď vidím hlavné námestie a priľahlé budovy. Neviem, či tu majú funkciu hlavného architekta, ale z môjho pohľadu je námestie kus neohrabaného gýču zo sekcie podnikateľského baroka. Veľa bohatých Arménov počas vojny posielalo peniaze na opravu mesta. Cítili niečo ako povinnosť pomôcť svojim občanom. Niekto dal peniaze na zbrane či na jedlo a niekto na stavby. Alebo poskytol peniaze na námestie, kde sú lampy v tvare človeka a namiesto hlavy je žiarovka. Jedným slovom nádhera, ktorá lepšie vynikne, keď sa mesto ponorí do tmy. Neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Keď sa však pozriem napravo od námestia, vidím hotel, kde sa mieša toľko historických architektonických štýlov, že ma až oči bolia. Grécke korintské stĺpy sa miešajú s neoklasicizmom a sem-tam uvidíte niečo ako nádych románskeho slohu. Dôležitosť stavby má splniť drahý taliansky mramor, z ktorého je ten výtvor stvorený. Mám šťastie, že dnešnú noc budem spať inde než v skanzene gýču. Budem bývať v parlamente! Áno, dobre čítate, nepomýlil som sa.

Náhorný Karabach má svoj vlastný parlament a ten okupuje spoločnú budovu s hotelom. Neviem, či sa dá niekde toto zažiť, ale zdá sa mi to jemne bizarné. Ráno sledujem miestnych poslancov, ako jedia so mnou na raňajkách, a popritom sa pripravujú na rokovanie. Keby som vedel po arménsky, určite sa dozviem niečo zaujímavé. Napriek tomu sa púšťam do rozhovoru s jedným poslancom, ktorý vie dobre po anglicky a rusky. „V súčasnosti trvá medzi oboma stranami prímerie a na územiach Náhorného Karabachu pod arménskou kontrolou funguje Náhorná karabašská republika. Od Azerbajdžanu de facto nezávislá, ale de iure nás nikto neuznáva. Napriek tomu, že som Armén a považujem sa za obyvateľa Karabachu, politickú samostatnosť asi nezískame nikdy. Je to nereálne, lebo toto je hra mocných,“ povie mi mladý politik, s ktorým sedím pri káve. Usrkne si z čiernej tekutiny a pokračuje: „Problémom boli nakreslené hranice ešte za čias Stalina, ktoré vôbec neodzrkadľovali historický vývin. Prakticky doteraz všetky krajiny bývalého ZSSR bojujú s týmto nechceným dedičstvom. Krásnym príkladom je nielen Kaukaz, ale aj známejší Uzbekistan. Mestá ako Samarkand dlhodobo patrilo Tadžikom, ale Stalin sa rozhodol, že ho dá Uzbekom. Genialita Stalina spočívala v tom, že myslel niekoľko desaťročí dopredu. Tušil, že keby sa niektorá krajina odtrhla, jej hranice budú podľa posledných úprav a vzniknú tak pletky a vojny,“ prezentuje politik svoj názor a pokračuje v malej prednáške o celom konflikte, „čiže Náhorný Karabach, ktorý dlhodobo patril Arménsku a žilo tu vždy viac Arménov, mal pripadnúť v roku 1991 Azerbajdžanu. S tým nesúhlasili nielen Arméni žijúci v Arménsku, ale aj v Náhornom Karabachu a vznikla dlhá vojna. Podľa medzinárodného práva má nárok na Náhorný Karabach Azerbajdžan, lebo bol prijatý úzus o vytvorených hraniciach počas ZSSR a to už vieme, že tie boli nakreslené necitlivo a bez historickej pamäti.“ Politik mi nakoniec odporučí, aby som sa išiel pozrieť do mesta Šuši, ktoré leží neďaleko. „To mesto patrilo pred rokom 1991 medzi najkultúrnejšie mestá na celom Kaukaze. Stretávali sa tam nielen umelci, básnici, ale aj spisovatelia a slobodne diskutovali o všetkom. Nikomu neprekážalo vierovyznanie alebo odkiaľ si. Všetkých spájala kultúra. Až do momentu, kým neprišla vojna.“ Podá mi ruku a ukáže smer, kde mesto Šuši leží.

Foto: Milan Bažík, www.travelistan.sk

Dám si teda poradiť a nasadám do starej Lady sovietskej výroby. Auto má najlepšie časy za sebou, vodič prehodí rýchlosť, starý motor lenivo štekne a pohneme sa do mesta. Tu na Kaukaze sa všetci veľmi radi rozprávajú. Je jedno, akým dopravným prostriedkom cestujete. Vždy sa niekto pristaví, zistí, odkiaľ ste a dá vám niekoľko zvedavých otázok. Aj môj vodič si kráti cestu otázkami a sem-tam zafilozofuje. Keď sa dostaneme k téme, prečo idem pozrieť mesto Šuši, aj on pridá svoj názor a pohľad. „To mesto bolo voľakedy krásne. V miestnych čajovniach sa diskutovalo a v divadlách sa hrali mnohé hry. A potom prišla tá prekliata vojna, ktorá nás vrátila neviem kam.“ Vodič má vyše 50 rokov. Má deti, ktoré poslal do Jerevanu a živí sa tým, že robí taxikára a občas niečo predá na trhu. O vojne nechce veľmi veľa hovoriť. Asi preto, že niečo zažil. „Bitka o Šuši bola veľmi tvrdá. My Arméni sme nebojovali len proti Azerbajdžancom, ale aj proti Čečenom,  ktorí prišli na pomoc Azerbajdžanu. Samotný Šamil Basájev tu získaval svoje bojové zručnosti, ktoré neskôr uplatnil v boji proti Rusom.“

A ako vyzerá mesto? Ako mesto duchov. Viac než polovica mesta dýcha prázdnotou, nejeden panelový dom je rozstrieľaný a miestami stále prechádzate cez sutiny rozpadnutého domu. Je to niečo medzi ukrajinským Pripiaťom a kazašským Kurčatovom, kde mesto dýcha z posledných síl. Vchádzam do jednej bytovky, ktorá bola postavená v 80. rokoch. Dvere sa ledva držia pántov, linoleum sa odlepuje už niekoľko rokov a pod nohami mi škrípe riadová súprava bývalých majiteľov. Ak by ste chceli natáčať film o apokalypse, nehľadajte kulisy a príďte sem. Bude vám smutno rovnako ako mne. Na ďalší deň ideme na vidiek pozrieť si miesta, ktoré sú späté s arménskou históriou. Namiesto toho, aby som obdivoval historické pamiatky, vidím jeden vojenský zákop za druhým. Ak nevidím zákopy, o moju pozornosť začne súperiť rozstrieľaná vojenská technika či spálená budova. A keď zastavíme pri pevnosti, skôr vidím rozstrieľané múry. Jeden smutný príbeh za druhým. V Náhornom Karabachu som bol vyše týždňa a počúval som príbehy miestnych ľudí. Tí boli sklamaní a nahnevaní na tých za obzorom, kde sa rozprestiera Azerbajdžan. Vraj oni môžu za všetko to trápenie. A vtedy som si povedal, že sa pôjdem pozrieť na druhú stranu do ešte menej navštevovanej oblasti, ako je Náhorný Karabach.

Foto: Adobe Stock

Nachčivan je autonómnou krajinou Azerbajdžanu. Ide o oblasť, ktorá susedí s Iránom, Arménskom a Tureckom. Ja si vyberám pozemnú hranicu s Iránom, ktorá bude určite dobrodružnejšia ako samotný prelet. Iránsky colník mi len opečiatkuje červený pas s dvojkrížom, zaželá všetko dobré a už kráčam po hraničnom moste. Za mnou sa nachádza iránska vlajka a pred sebou mám polmesiac na vlajke Azerbajdžanu, ktorá sa silno trepoce. Prvý vojak mi kontroluje víza, druhý pas a až potom som pustený do modernej klimatizovanej miestnosti. Napriek tomu, že som sám, sedím tu bez pohnutia 30 minút a nikto sa o nič nestará. Nakoniec začujem silné zvolanie a pristupujem k okienku, kde začne vypočúvanie. „Boli ste niekedy v Arménsku? V Náhornom Karabachu? Aký je váš vzťah k danej krajine?“ Rýchla  adencia otázok je zapisovaná na papier a po tejto slovnej streľbe si sadám opäť sám na plastovú stoličku. Po 10 minútach ma volá ten istý hlas a oznamuje mi, že previerka dopadla veľmi dobre a ja môžem vstúpiť do Nachčivanu. Vtedy sa na mňa prvýkrát usmeje a zaželá mi peknú cestu do najkrajšieho kúta Azerbajdžanu. Systém ma vypľul na hraničné parkovisko, kde bol len jeden jediný taxík. Žiadna verejná doprava, len jeden taxík, od ktorého som čakal, že bude pekne predražený. „Päť manatov do mesta,“ povie taxikár s veľkým bruchom a dvoma zlatými zubami „Len päť manatov?“ poviem prekvapene, že za takú malú sumu ma zoberie taxikár vyše 40 kilometrov do hlavného mesta autonómneho regiónu Nachčivan. Neverím a ťukám do mobilu číslicu na znak toho, či sme sa pochopili. „Neboj, keď poviem päť, znamená to päť,“ odvetí taxikár a na znak dohody si dá pravú ruku na srdce. „Vieš, my sme rovní ľudia a nechceme sa na nikom priživovať,“ vraví mi sprisahanecky. Zároveň ale dodá: „Ak by si však bol na strane Arménska, tak kamaráti nebudeme.“ Ja sa pri týchto slovách tvárim, že neviem, čo je to  Arménsko a na všetky jeho hromy- blesky, ktoré vrhá na vzdialenú nepriateľskú krajinu, len pritakávam bez odpovede. Keď sme prišli do hlavného mesta, pochopil som, prečo bol Stepanakert výstavný. Lebo Nachčivan je ešte viac. Aj tu sa prejavuje súťaživosť. V Stepanakerte postavili vysokú budovu? Tak to teda nie, my si postavíme ešte vyššiu. Prípadne majú v Arménsku väčšiu vlajku? Od zajtra my budeme mať dvakrát väčšiu. Na cestovaní je super aj to, že si viem veci porovnať. Ak však porovnám hlavné mestá Náhorného Karabachu a Nachčivanu, musím uznať, že Nachčivan je krajší a pôsobí na mňa útulnejšie.

Nie je tu to silné podnikateľské baroko, všetko má jednotnú líniu. Budete sa tu skrátka cítiť lepšie. Z  jednej veci som však veľmi prekvapený. Všetko je tu lacnejšie ako v Azerbajdžane, a to aj napriek tomu, že táto autonómna oblasť si nevie tak dobre na seba zarobiť. Všetko je dotované. Od potravín až po leteckú dopravu. Osobne milujem kaviár a chcem ho vyskúšať aj tu. Za konzervu kaviáru z belugy platím 2 eurá. V Rusku by som za to dal aj 100 eur a tu len pár drobných. Dávam si čierne ikry na maslový chlieb. Takú chuť by som vám doprial. Úplná lahôdka. Čo vás ale asi najviac dostane, je to, že tu budete takmer jediný cudzinec. Ak hľadáte najmenej navštevovanú oblasť Kaukazu, práve ste ju našli. Aj Čečensko je oproti tomuto Las Vegas. Vďaka tomu vás tu ľudia zastavujú a pýtajú sa na účel cesty. „Nie ste biznismen? Ako sa vám páči naša krajina? Ste na Instagrame? Môžeme vás pozvať na čaj alebo na večeru?“ Týchto otázok dostanete veľmi veľa v maličkom hlavnom meste, ktoré mi bolo dopriate navštíviť.

V roku 2017 som mohol cestovať len do hlavného mesta Nachčivanu, nikde inde sa nedalo. Dôvod? Napätie na hraniciach s Arménskom. Je to už taká rutina, na ktorú si každý zvykne. Taký je Kaukaz, ktorý je tým povestným sudom s pušným prachom.

Mohlo by vás zaujať:

Čo zostalo z kaukazskej Copacabany?
Libanon: Krajina, ktorá nemá pokoj
Mozaika južnej Indie: Tisíc tvárí jednej krajiny

Facebook Comments