Možno aj preto existuje v predstavách miliónov Indov reinkarnácia, aby človek dostal ďalšiu šancu chápať a vidieť Indiu. Opustime tradičné miesta akými je Dílli, Mumbai či Váranasi a pozrime sa o čosi južnejšie do sveta, kde stojí moderné Bangalore, tradičné Mysore a kde je krajina okorenená o niekoľko ďalších unikátov.

Bangalore – slávny skleník v záhrade Lal Bagh. Foto: Tomáš Kubuš

Vitajte v Silicon Valley Indie
Koloniálna minulosť Bangalore sa v záplave modernej Indie našťastie nestratila. Krásne sa však tieto nové a takmer zabudnuté svety dopĺňajú a prelínajú. Život sa koncentruje na hlavných uliciach Brigade Road a MG Road. Stretávajú sa a obe chrlia každú minútu niekoľko stoviek ľudí. Brigade Road je miestom, ktoré by mohlo byť v akejkoľvek európskej krajine. Moderné obchody, butiky, reštaurácie aj lacné podniky s jedlom a v bočných uličkách nájdete bary, kaviarne, štýlové predajne nábytku, elektroniky, domácich potrieb či supermarket. Pred nimi však narazíte na kontrasty. Chlapík sedí na zemi a predáva trs kokosových orechov, ďalší sa v špinavom oblečení prechádza sem a tam s kefou v ruke dúfajúc, že si niekto za pár rupií nechá očistiť topánky. Strážnik v uniforme neprestajne píska do píšťalky, pretože má pocit, že ľudia kráčajú inak ako by mali a do toho sa ulica zapchá autami, ktoré nervózne trúbia. Na ulici MG Road, ktorá nesie iniciálky „najväčšieho Inda“ Mahátmu Gándiho, stojí metro.

Bangalore je tretím najväčším mestom Indie s 12 miliónmi obyvateľov a keby tu nebolo metro, už by tu nefungovalo zrejme nič. Aj teraz sú tu na dennom poriadku hodinové zápchy. O pár minút sa odrazu ruch Brigade Road stratí a človek po vystúpení z metra stojí na obrovitánskom námestí, ktorému dominujú zaujímavé budovy. Vidhana Soudha je symbolom nielen celého Bangalore, ale celého štátu Karnataka. Práve Bangalore je totiž hlavným mestom tejto veľkej indickej oblasti a tu vo Vidhana Soudha sídli jej legislatíva. Na prvý pohľad sa zdá, že sa človek ocitol v tieni koloniálnych velikánov, ale opak je pravdou. Stavbu dokončili necelých 10 rokov po odchode Britov a tak je dnes indickou pýchou celého mesta. Dokázali to sami a nezdedili ju tak ako v Kalkate či Mumbaii. Všetko naokolo je a musí byť perfektne upravené. Trávnik hrá zeleňou, stará sa o neho niekoľko záhradníkov s hadicami v ruke, ženy zametajú prach a smeti ulice a ani šoféri na hlavnej ceste sa do seba tradične nezapletajú. Nad mugalskými kupolami sa vynímajú tri zlaté levy, symbol starobylej Ašókovej ríše a dnes aj národný emblém Indie. Sem tam niekto vojde dnu, no viac ľudí postáva vonku pri schodoch a akoby na niečo či niekoho čakali. Ak sa dočkajú, naskočia do zeleno-žltého tuktuku a čoskoro sa stratia v doprave. Zostane tu len nápis na budove „Práca vlády je prácou Boha“.

Bangalore – miestny palác pripomína Anglicko. Foto: Tomáš Kubuš

Kulinárska mekka
V Bangalore si prídu na svoje milovníci jedla. Spoločne s Mumbaiom je Bangalore mekkou streetfoodu a takmer každá hodina z dňa sa točí okolo jedla. Indické jedlo je známe dnes všade po svete a mnohí voči nemu majú rôzne predsudky, najmä ak ide o pouličné stravovanie. Tu nájdete desiatky, stovky stánkov, kde si jedlo viete vychutnať. Stačí sa spýtať domácich alebo sledovať dav. Najdôležitejším nápojom ulice je čaj, ktorý tu volajú chai, no vyslovujú ho presne ako my. Varí sa tu silný čierny s mliekom a cukrom. Priniesli ho Briti a hoci sa ich koloniálna ríša rozpadla, čaj tu zostal. Ak neviete kam ísť, stačí sledovať ruch ulice. Tam, kde sa z ničoho nič zhŕkne skupinka ľudí, tam predávajú horúci čaj. Muži zosadli z bicyklov, zametači si na chvíľku odpočinuli, ženy kráčajúce do práce, študenti, taxikár aj dvaja tuktukári a ja. Nás všetkých spojí tento okamih a vôňa mliečneho čaju. V zime zahreje ruky, počas leta zase príjemné pôsobí na telo. Pije sa v čase, kedy ešte nevyšlo slnko a nekončí sa ani jeho západom. Čaj tu presahuje čas. „Musíš ochutnať masala dosu“ znie rada, ktorá je ako sa ukáže, nad zlato. V malom pouličnom podniku pripravujú len tri jedlá.

Chutná masala dosa. Foto: Tomáš Kubuš

Masala Dosa je jedným z nich a sú v nej skutoční majstri. Z fermentovanej ryže sa na rozpálenej platni vytvorí placka tenučká ako papier, naplní sa zmesou zemiakov a korenín a je to. K tomu na misku kokosové čatní či pikantný sambar. Príbory tu nemajú. Každý si pred jedlom umyje ruky v maličkom umývadle a môžeme sa do toho pustiť. „Jeme len pravou rukou, ľavú považujeme za nečistú“ vraví Dinesh. Všetci jedia svorne pravou rukou a po pár dňoch sa aj vy budete cítiť ako profesionáli. V susednom stánku predávajú Pani Puri. Sú to malé guľôčky, do ktorých sa palcom spraví diera, aby sa mohli naplniť zmesou cibuľky, korenín a korenistej vody. „Mnohí turisti sa tomuto jedlu vyhnú“ smeje sa predavač Akšar, ale túžba ochutnávať je väčšia než strach. Stačí pár krokov a opäť vás ovanie vôňa jedla.

Bangalore – ak vidíte rad ľudí, viete, že budete jesť dobe. Foto: Tomáš Kubuš

Uveríte, že Bangalore je skutočná food destinácia. Tu na rohu ošarpanej ulice sa vyprážajú v „storočnom“ oleji pakory či trojuholníkové samosy. Cez ulicu sedí Sikh s turbanom na hlave a vyrába obľúbenú sladkosť džalebí v divokej oranžovej farbe. Na prahu zeleného parku má Rikeš svoj stánok, kde ľudí teší streetfood jedlom Bhel Puri. V Európe ho veľmi nepoznáme, no tu sa na ňom zastavia takmer všetci. Niekoľko kýbľov plných omáčok, pár šikovných pohybov rúk a odrazu pred sebou držíte jedlo zhotovené z ryžových čipsov, cíceru, kúskov nasekanej zeleniny a čili. Všetko sa to poleje tamarindovou omáčkou, mätovým čatní, zasype sa ďalšou dávkou ryžových lupienkov a vy neviete kam sa skôr pozrieť. Mieša sa v ňom azda celá India. Všetky chute, vône, koreniny, všetko.

Belur – na nádvorí chrámového komplexu. Foto: Tomáš Kubuš

Cez paláce k záhradám
Koloniálny duch Bangalore ešte stále žije v niektorých uliciach či miestach a ak sa ho chcete nadýchnuť, musíte sa ocitnúť pri Bangalorskom paláci. Neleží priamo v centre, ale každý tuktuk vás sem pohodlne za pár desiatok rupií (ak zapne taxameter) privezie. Ruch mesta sa skončí a objavia sa čisté a priestranné ulice, napokon stromy, trávnik a odrazu aj silueta paláca. Je väčší, než by si človek myslel a keby tu nebola indická horúčava, návštevník by si pokojne myslel, že je v Anglicku. Kamenná fasáda obrastená brečtanom, vežičky, cimburie a upravená záhrada skutočne nepôsobí indicky. Začali ho totiž stavať už v roku 1874 a to sa ešte Britom ani nesnívalo, že o necelých 70 rokov sa rozpadne ich ríša na trosky. Dnes je najobľúbenejším miestom pre mladé páry, ktoré chcú okázalú, drahú a luxusnú svadbu. Aj teraz sa tu jedna z nich pripravuje a tak tu pomocníci behajú kade tade. Zmestí sa sem pár stoviek ľudí, teda presne to, čo bohatí Indovia potrebujú, aby zvýraznili svoj status. Ak si človek odmyslí predsvadobný ruch, je tu príjemný pokoj a ticho, tak vzácne v mnohých indických mestách. Dokonalé na vyčistenie hlavy. Spomedzi všetkých bangalorských záhrad patrí medzi najobľúbenejšie Lal Bagh. V preklade jej meno síce znie „Červená záhrada“, ale veľa červenej farby tu nehľadajte, musíte sa uspokojiť s najväčšou zbierkou tropických rastlín v celej Indii. To by stačilo, nie? Ak aj nie, Lal Bagh má ešte v zálohe vlastné jazierko a ikonický, koloniálny skleník z konca 19.storočia, ktorý si vzal za vzor slávny Crystal Palace v Londýne. Každoročne skleník zakvitne a vtedy sa na neho príde pozrieť snáď celé Bangalore. Môžete tu stráviť celý deň, spraviť si piknik alebo len tak sledovať život. Lal Bagh je obľúbeným miestom aj pre mladé, indické páry, pretože v konzervatívnej krajine akou India stále je nie je úplne bežné, aby sa chlapec s dievčaťom vodili za ruku či sa nebodaj pobozkali na verejnosti. Tu sa môžu skryť medzi stáročnými stromami, nájsť svoj kúsok vlastného sveta bez cudzích očí. Svoju záhradu na tomto mieste mal už aj slávny panovník Tipu Sultan známy z príbehov, kedy bojoval proti Britom. Jeho letný palác, pár kilometrov od záhrady patrí medzi top pamiatky celého Bangalore. Cítiť v ňom Orient. Vykrojené okná, čierne stĺpy so „zlatými“ hlavicami, ťažké tíkové drevo a maľby rozliate po stenách. Po kultúrnom zážitku sa tuktuk ponorí hlbšie do mesta a zastaví až pri „arabskej“ ulici s mešitou. Rukou písaný nápis pred ošarpanými dverami hovorí o tom, že vo vnútri podávajú jedlo. Nie je to reštaurácia, ale obyčajný dom, kde býva Asma so svojou rodinou a každý deň varí domáce jedlo. Takto si privyrobí pár stoviek rupií denne. Teda ak má dobrý deň. „Turista tu ešte nejedol“ smeje sa a podáva na stôl tanier šošovicového dhálu s ryžou a škoricou. Miluje varenie, ale nemá peniaze, aby si otvorila vlastný podnik, preto varí doma. Má to však ešte väčšie čaro byť u nej doma, ako sedieť v reštaurácii.

Najete sa aj u ľudí priamo u nich doma. Foto: Tomáš Kubuš

Za stratenou ríšou Hoysala
Medzi najzaujímavejšie chrámové komplexy štátu Karnataka patrí Belur ležiaci neďaleko mestečka Hassan. Indické ráno medzi Bangalore a Hassanom je na prvý pohľad idylické. Mestá sa ešte nestihli zapchať dopravou a medzi nimi sa rozprestiera šíra, rovinatá krajina posiata poľnohospodárskymi políčkami, štíhlymi palmami, stromami a občasnými balvanmi, ktoré vyzerajú ako by ich sem niekto hodil priamo z neba. Ráno sa nad krajinou vznáša jemná, tenučká hmla zahaľujúca vrcholky stromov. Miestni roľníci už od východu slnka pracujú na svojich políčkach a tak niet prekvapením stretnúť na hlavnej ceste drevený voz ťahaný byvolmi či deti nesúce plné vrecia na svojich hlavách. Pracuje tu každý, nehľadí sa na vek. Belur by bol obyčajným miestom, kde sa zvíri prach len ak ním prejde auto, tuktuk či starý autobus, ale história to chcela inak.

Belur – starobylé chrámy ríše Hoysala. Foto: Tomáš Kubuš

Práve tu sa totiž rozkladala pre nás pomerne neznáma ríša Hoysala, ktorá od 10. do 14.storočia pohltila väčšinu južnej Indie. Chrám Chennakeshava ležiaci v Belure patrí k najdokonalejším spomienkam na stratenú ríšu. Nie je ťažké ho nájsť. Akoby každý kto prišiel do mesta smeroval práve tam. Ak uvidíte obchodíky so všemožným tovarom, viete, že ste čoskoro na mieste. Pri vchode sa koncentrujú predavači ovocia, kokosových orechov, pražených arašidov, banánov, ale aj čerstvo vytlačenej cukrovej trstiny. Obrovská, svetložltá veža zvaná gopura sa dvíha nad celým areálom a ticho kričí do diaľky, aby nezablúdil žiaden pútnik.

Gopura ozdobená stovkami bohov či hrdinov je zároveň vstupnou bránou na priestranné námestie. Kráčajú ním desiatky ľudí, všetci bosí a niektorí kňazi zahalení len v „uterákoch.  Za pilierom s posvätným strážcom Garudom stojí poklad v podobe chrámu Kesava z 12.storočia. Postavil ho kráľ Višnuvardhana a hoci sa z diaľky na prvý pohľad javí fádne, stačí podísť bližšie a človek padne na zadok. Každý centimeter chrámu nesie výzdobu. Sochy, tváre krásnych apsár, ich tancujúce telá, bohovia hinduistického panteónu, Hanuman, Garuda, Gáneš so sloňou hlavou, Krišna, Nandi aj mocný Šiva. Pre miestnych je kamenný chrám otvorenou knihou príbehov, eposov a zložitej mytológie. Profesor miestnej školy vysvetľuje svojim žiakom príbehy jednotlivých postáv. Rozpráva anglicky a decká sa anglicky aj pýtajú. Vedia, že tento jazyk im otvára svet a v tomto prípade svety zabudnuté a súčasné aj prepája. Ako náhle si však školáci všimnú dve postavy „bielych“ turistov, zabudnú na reliéfy a smejú sa, štuchajú do seba až to vyústi do spoločnej fotografie.

Belur – chrámový komplex Chennakeshava. Foto: Tomáš Kubuš


Pod obrovským nahým kolosom

To, že je India obrovskou mozaikou známych aj neznámych miest potvrdí mestečko s krkolomným menom Šravanabelagola. Patrí medzi najdôležitejšie pútnické miesta tajomných džinistov. O Indii si často myslíme, že tu žijú len hinduisti či moslimovia, ale pravda je niekde úplne inde. Džinisti so svojim prastarým náboženstvom a filozofiou tvoria síce len 5-miliónovú kvapku v indickom mori, ale pomerne dôležitú. Šravanabelagola leží na krásnom mieste medzi posvätnými pahorkami Čandragiri a Vindjagiri. Presne tam medzi nimi vyrástlo mestečko pretkané palmami a farebnými domami. Trhovisko žiari svojou exotickou ponukou, vietor na zemi rozfúkava smeti, voňajú tu kvety, obetné dary pripravené pre pútnikov chystajúcich sa do chrámu a na konci zaprášenej ulice čakajú rikšiaci na svoje obete. Mesto dostalo svoje meno od vodnej nádrže rozlievajúcej sa v jeho centre.

„Biele jazero Šravany“. Je obrovské, pripomína bazén, ktorý ak by bol na kúpanie, priniesol by radosť snáď všetkým deckám zo širokého okolia. Neďaleko neho sa pútnici vyzujú a vydajú sa na cestu na vrchol pahorku Vindjagiri. „Ide o jedno z najsvätejších miest, preto sa všetci z úcty vyzujú a pokračujú bosí“ vraví Mandi, strážnik topánok. Naozaj, nikto nemá na sebe nič, čo by pripomínalo obuv. Spoločne kráčame pomerne ostrým kamenným pahorkom nahor a človek sa pár krát zastaví, nielen aby si vychutnal nádhernú panorámu, ale aby sa aj vydýchal. Z hora je krásny pohľad. Mestečko ozdobené nádržou, protiľahlý pahorok s chrámom Čandragupta Basadi starým cez tisíc rokov a za hranicou Šravanabelagoly sa krajina vystrie do roviny posiatej palmami a balvanmi. To, čo sem všetkých prilákalo je chrámový komplex s obrovskou 17 metrovou sochou Gommatešvaru, ktorá predstavuje boha Bahubaliho. Jeho nahá socha dominuje celému priestoru a je vytvorená z jedného kusu kameňa. „Zrejme ide o najväčší monolit na svete“ pochvalne vraví jeden z návštevníkov. Sám je vyznávačom džinizmu a z hlasu cítiť ako je na to hrdý. Obrovskú sochu zhotovili už v 10.storočí a dnes patrí medzi „Divy Indie“. Niekoľko ľudí sedí na kamennej zemi, modlí sa, číta si z posvätných textov či odpočíva. Niektorí prinášajú obetné dary, iní sa zhovárajú s kňazom. Džinizmus je nesmierne zaujímavým náboženstvom. Aj v ňom sa bijú indické kontrasty. Jeho ortodoxní a konzervatívni vyznávači nezjedia nič čo rastie pod zemou, aby nezničili celistvosť pôdy, nestúpia do kaluže, aby neporušili hladinu vody, niektorí nosia rúšku cez ústa, aby nevdýchli mušku či iný neviditeľný hmyz a niektorí dokonca chodia nahí, zametajú pred sebou, aby nezahubili nič živé. V krajine, ktorá má vlastný vesmírny program, patrí k rýchlo rastúcim ekonomikám sveta a sníva o misii na Mars sú na opačnom protipóle nahí kňazi, ktorí počas dažďa nevychádzajú z domu. Vždy keď je v Šravanabelagole obrovský festival, zhŕkne sa tu niekoľko tisícok ľudí. Vtedy vezmú mlieko a obrovskú sochu ňou oblievajú, aby nad nimi bdela.

Sravanabelagola – k posvätnej soche treba vyšliapať na kopec. Foto: Tomáš Kubuš

Indický bazár plný farieb
Mesto Mysore, alebo ak chceme Majsúr, patrí po Bangalore k najznámejším mestám celého štátu Karnataka. Obe mestá delí od seba len niekoľko hodín cesty autom, autobusom alebo dokonca vlakom. Okrem palácov a koloniálnych perál chodia do Mysore ľudia obdivovať nádherné bazárové uličky. Kým Bangalore je akési upravené a priveľmi moderné, tu je cítiť závan pravej a nefalšovanej Indie. Miestny bazár pripomína mravenisko už z diaľky. Ľudia neustále miznú a objavujú sa medzi ošarpanými oblúkmi z ktorých pomaličky, ale isto opadáva farba. Staré nápisy si pamätajú ešte Britov a maľby na stenách ostávajú len zo zvyku. Kto sa už raz v živote ocitol uprostred indického trhoviska, ten vie ako ho dokáže dokonale pohltiť. Tie farby, podnety, vône, zápachy, ľudia, tváre, to naša tržnica doma nemá šancu namiešať. Tu cítite ako žijete, pretože každú sekundu sa naokolo niečo deje. Predavač zmrzliny z vozíka si razí cestu a kto si ju kúpi tomu ju zabalí do novín. Za ním predáva žena vo farebnom sárí strapaté metly a ďalšia tabak na cigarety. Predavači kvetov obsadili podstatnú časť hlavnej ulice a vďaka ním si mnohí pomyslia, že sa ocitli na najkrajšom indickom trhovisku. Explózia žltej, červenej, ružovej farby a napokon sa do toho primieša jazmín. Muži sedia na svojich miestach a jeden po druhom trhajú okvetné lístky a vyrábajú z nich obetné dary, vence, ktoré sa dajú v chráme sochám okolo krku a iné ozdobné predmety.

Mysore – farby trhoviska. Foto: Tomáš Kubuš

Málokedy tu v Indii dostanete kvet so stonkou ako u nás. Tu najčastejšie patria bohom či bohyniam. Muž posiaty vráskami sa prehrabuje vrecami plnými jazmínových kvetov. Naberie ich do dlaní, privonia a vysype nazad, opakuje to niekoľko krát, až kým sa jemne pousmeje, niečo si zašomre a vyberie z vrecka na košeli pár desiatok rupií. Akoby sa tu kvetom rozumel každý. Najväčšiu záplavu farieb ukrývajú predavači mydiel, kozmetiky či farebných práškov. Tými sa pokryje celá India počas sviatku Holí. Ženy sediace na zemi predávajú otlčené banány, mango, papáju, moslimský muž s bielou štrikovanou čiapočkou na hlave zase betel, ktorý balí do čerstvých zelených listov. „Vložíš si to do úst, pomaličky žuješ a necháš, aby sa ti začala z betelu púšťať šťava“ radí. Po chvíľke má každý muž krvavočervené ústa a neustále na chodník vypľúva zlovestné sliny. O pár rokov im zo zubov zostane len torzo. Pred trhoviskom stoja plne naložené vozíky ovocia, zeleniny, ale aj kokosových orechov. Pred očami sa odohrá aj pravé indické klišé, kedy sa odrazu z ničoho nič vynorí krava a prechádza sa uličkami tržnice. Nemôžu ju vyhnať a vlastne ani nechcú. Radšej jej ukážu pár zvyškov, tá sa naje a kráča ďalej. Veď čo ak to bol niekto z rodiny či bohyňa?

Mysore – so svätými mužmi. Foto: Tomáš Kubuš

Mesto palácov
Na okraji starého centra mesta s niekoľkými schátranými aj zrekonštruovanými koloniálnymi budovami sa za križovatkou nachádza monumentálna stavba paláca. Stal sa symbolom celého Mysore. Cestou k nemu sa nedá nevšimnúť niekoľko cukrárni. Hovorí sa, že ľudia tu v Mysore milujú sladké a dokonca vytvorili aj vlastnú, špeciálnu cukrovinku, ktorá je preslávená v celej Indii. Volá sa Mysore Pak a vyrába sa z ghee, múky, cukru a kardamónu. Podáva sa v nakrájaných štvorčekoch a keď majiteľ cukrárne vidí ako si cudzinci pýtajú miestnu špecialitu, usmeje sa a teší sa z toho. Aj táto sladkosť pochádza pôvodne z paláca kam smerujeme. Už len drobnosť. Len prejsť cez cestu, no to je niekedy väčším problémom ako si človek vie predstaviť. Ošarpané autobusy pamätajúce koloniálnu éru, nové i staré autá, rikše, motorikše, bicykle, motorky a zopár kráv. Tí všetci sa stretávajú v jednom okamihu a medzi nich sa prepletajú zástupy ľudí. Mysorský palác Ambavillas je ikonou nielen mesta, ale aj celej Karnataky. Okrem neho stojí v Mysore šesť ďalších palácov a tak ho miestni volajú „Palácové mesto“. Už pred stáročiami na tomto mieste stála panovnícka rezidencia, pretože práve odtiaľto vládli miestni králi. Dnešný palác pred pár rokmi oslávil svoju storočnicu, no tradícia modrej krvi pokračuje, pretože dodnes je stále oficiálnou rezidenciou Wadijarskej dynastie na čele ktorej je 27.maharadža Yaduveer Krišnadatta Chamaradža. Mysore už dávno nie je kráľovstvo, ale staré zvyky tu blednú len veľmi ťažko. Do paláca sa vstupuje hlavnou bránou za ktorou je perfektne upravená záhrada a obrovský pozemok. Na jednej strane stojí hinduistický chrám, neďaleko miestnosti pre služobníctvo, búdky pre strážnikov či iné funkčné stavby. Palác sám o sebe pripomína zosobnenú rozprávku. Akoby na jeho počiatku stála nerozhodnosť, ktorá do jedného osudia vzala hinduistický, mugalský, radžputský či gotický štýl, no panovník sa nevedel rozhodnúť, tak ich premiešali všetky a vytvorili niečo unikátne. Telo šedej, sivej a tmavej farby sa dopĺňa s bordovými kupolami. Teraz človek chápe, že stojí v tieni jednej z najnavštevovanejších pamiatok celej Indie. Toto totiž inde neuvidí. Interiér žiari luxusom, no najkrajší je palác po západe slnka. Mysore prikryje tma, na trávnik sa rozložia stoličky a celý palác sa rozžiari tisíckami svetielok. „Ako vianočný stromček“ s nadšením zvolá vedľa sediaci chlapík. Má pravdu. Telom prechádzajú zimomriavky a do reality ma vrátia len štípance od všadeprítomných komárov.

INDIA
Oficiálny názov: Indická republika
Poloha: Ázia
Rozloha: 3 287 263 km²
Počet obyvateľov: 1 350 000 000 (2019)
Hlavné mesto: Dillí (anglicky Delhi)
Jazyk: hindčina, angličtina
Mena: indická rupia (INR)

Od autora ďalej ponúkame:

Severná Kórea: Neznámy svet nad 38. rovnobežkou
Francúzska Polynézia a hľadanie exotického raja
Malajzia a jej niekoľko svetov

Facebook Comments