Hoci má šesť miliónov obyvateľov, je takmer päťkrát menšia ako Slovensko. Jediná krajina na Blízkom východe, ktorá nemá púšť, ale hneď nad morom týčiace sa zasnežené kopce či dokonca lyžiarske stredisko. Krajina, kde moslimské mešity stoja vedľa kostolov. Na návštevu Libanonu som sa veľmi tešil, bol pre mňa azda najväčším lákadlom regiónu. Jeho historické pamiatky by mali byť podľa mňa zaradené medzi divy sveta. Bejrút, ležiaci medzi morom a horami, okúzli aj tých najskúsenejších cestovateľov. A miestna kuchyňa – cícerový humus, falafel, šavarmy či chutné šalátiky – si podľa mňa právom získala svet. Zaujímalo ma aj to, ako vyzerá a funguje krajina, ktorá je nábožensky rozdelená a ktorá si už prežila svoje.

Hlavná mešita a za ňou kostolná veža v centre Bejrútu. Foto: František Kekely, travelers.sk

Kresťanstvo a islam pod jednou strechou
Ešte pred niekoľkými desaťročiami bolo v krajine viac kresťanov než moslimov – tvorili až 55 % obyvateľstva. Dnes je v Libanone dominantnejší islam, ku ktorému sa hlási 60 % ľudí, ku kresťanstvu zvyšných 40 %. Takýto zvrat sa pripisuje najmä vyššej pôrodnosti v moslimských rodinách.

Tu sa však náboženské delenie nekončí. Polovica moslimov sa hlási k sunnitskému islamu, druhá k šiítskemu. Ide o dva základné typy delenia tohto náboženstva. Islam sa na tieto dva smery rozdelil po smrti proroka Mohameda, keď sa raní moslimovia nezhodli, kto ich bude ďalej viesť. Doposiaľ je situácia medzi sunnitmi a šiítmi vo svete napätá. Stačí sa pozrieť na vzťahy Saudskej Arábie (sunnitský islam) a Iránu (šiítsky islam). Obe krajiny neustále zápasia o sféru vplyvu na celom Blízkom východe a každá z nich sa snaží podporovať tých svojich – Saudi sunnitov, Iránci šiítov. Samozrejme, Libanon táto geopolitická hra neobchádza. Podobne nejednotné je aj kresťanstvo. Nájdeme tu viaceré kresťanské cirkvi, z čoho najpočetnejšie zastúpenie majú takzvaní maroniti, ktorých môžeme zaradiť medzi východné katolícke cirkvi. Zastúpenie v politike musia mať kresťania, sunniti i šiíti. V krajine tak platí pravidlo, že jej prezidentom je kresťan, premiérom sunnitský moslim a predsedom parlamentu šiít. Zaujímavosťou je, že aj najvyšším veliteľom libanonskej armády má byť vždy kresťan.

Pozrieť sa do mešity a zároveň do kostola je málokde také ľahké ako v Libanone. Foto: František Kekely, travelers.sk

Samostatnosť, Palestínčania a cudzie vojská
Keď si Briti a Francúzi delili po porážke Osmanov v 1. svetovej vojne Blízky východ, Libanon pripadol pod správu Francúzov. Oficiálne nezávislý sa od nich stal počas 2. svetovej vojny, keď sa ho za pomoci Britov a vojakov Slobodného Francúzska podarilo zbaviť francúzskej fašistickej vlády Vichy. Európske vojská tu síce ešte ostali, ale Libanon si už pomaly začínal písať svoj vlastný príbeh…

Krátko po 2. svetovej vojne mal Libanon nového suseda – v roku 1948 vznikol židovský štát Izrael. Do Libanonu tak postupne utekali pred Izraelom státisíce palestínskych utečencov, ktorí potom robili útoky na Izrael, čím pomohli Libanon zatiahnuť do izraelsko-arabských vojen. No problémy s Palestínčanmi v Libanone nemali len Izraelčania, ale napríklad aj miestni libanonskí kresťania. Začalo dochádzať k stretom a k útokom – raz bol napadnutý kresťanský autobus, inokedy palestínski robotníci. Rastúce napätie napokon neskôr vyvrcholilo občianskou náboženskou vojnou.

Medzitým sa ešte v arabskom svete začalo hovoriť o zjednotenom arabskom štáte. Sýria a Egypt vytvorili spoločný štát – Zjednotenú arabskú republiku – a ďalším, kto by sa mohol pridať, mal byť práve Libanon. To sa nepáčilo miestnym kresťanom, ktorí sa cítili ohrození, a tak aplikovali takzvanú Eisenhowerovu doktrínu, ktorú mali s USA a ktorou zavolali na istý čas do krajiny americké vojská. Libanon sa do spoločného arabského štátu teda nepridal a napokon tento sen niektorých Arabov padol. Na žiadosť libanonskej vlády vstúpili v 70. rokoch do krajiny i sýrske vojská, aby upokojili spomínané napätie, ktoré tu postupne rástlo s príchodom palestínskych utečencov. Krátko nato si susedný Izrael povedal „dosť“ útokom Palestínčanov zo susedného Libanonu, a tak izraelské vojská vpadli do Libanonu, kde obsadili kus jeho územia. Vojna ktorá sa začala v susedstve, tak napokon pohltila Libanon úplne. Izrael bol teda v nepriateľstve s Palestínčanmi i so Sýriou, s ktorou zároveň bojoval o Golanské výšiny a ktorá mala jednotky i v Libanone. Miestni kresťania zas mali napäté vzťahy s Palestínčanmi i s moslimami celkovo. Vznikol konflikt, pričom na jednej strane boli Židia a kresťania, na druhej strane moslimovia (teda i Palestínčania a Sýrčania). Avšak sunnitskí a šiítski moslimovia ani vtedy nedržali úplne spolu a dochádzalo ku konfliktom aj medzi nimi.

Bejrút je skutočne nádherný. Prístav, ktorý pred pár týždňami vybuchol a zobral so sebou kus mesta. Foto: František Kekely, travelers.sk

Náboženský masaker. Sabra a Šatila
V období 80. rokov sa krajina doslova rozdelila a došlo k viacerým udalostiam, ktoré sa do dejín Libanonu zapísali veľmi čiernym, krvavým písmom. Azda najznámejšou z nich je náboženský masaker v palestínskych utečeneckých táboroch Sabra a Šatila na okraji Bejrútu. Prezidenta Libanonu – kresťana – vtedy zavraždili, a tak kresťania pripravili odvetu a napadli spomínané tábory Palestínčanov. Masaker údajne trval až desiatky hodín. Presné počty obetí nie sú známe, ale hovorí sa o čísle do 2000, vrátane žien a detí. Paradoxom je, že túto časť Bejrútu vtedy ovládali izraelské jednotky, ktoré sa na prebiehajúci masaker pozerali. Sabra a Šatila si toho zažili viac, vrátane bombardovania izraelským letectvom, ktoré si taktiež vyžiadalo stovky obetí. A masaker so stovkami mŕtvych sa tu odohral aj medzi sunnitskými a šiítskymi moslimami.

Libanon bol v tom čase choré a krvavé miesto. Upokojenie vzťahov a oficiálny mier prišiel až v roku 1989. No izraelské i sýrske vojská tu ostali ešte viac ako 10 rokov.

Libanon má množstvo historických pamiatok. Foto: František Kekely, travelers.sk

Atentát na premiéra
Nasledujúce obdobie sa nieslo v snahe vrátiť sa k bežnému životu, ale zároveň bolo v znamení konfliktu, ozbrojených stretov medzi izraelskými jednotkami a Hizballáhom – šiítskym zoskupením, ktoré má podporu z Iránu a v krajine je i normálnou politickou stranou, hoci viaceré krajiny sveta ju považujú za teroristickú organizáciu. Izrael napokon v roku 2000 Libanon opúšťa. S Hizballáhom sa na hraniciach „príležitostne“ obstreľuje dodnes.

V krajine ešte ostali Sýrčania a sýrske vojská, ktoré najmä pre protesty miestnych kresťanov taktiež avizovali odchod. Definitívne opustenie Libanonu im však trvalo roky.

Dňa 14. februára 2005 bol pri bejrútskom prístave spáchaný bombový atentát na libanonského premiéra Rafíka Harírího. Okrem neho zahynulo ďalších 22 ľudí, vrátane členov jeho ochranky. Udalosť naštartovala takzvanú cédrovú revolúciu. Hlavným podozrivým bola práve Sýria. Snažila sa ovplyvňovať chod krajiny i Hizballáh, ktorý sa pokúšal získať moc. Krajinu ovládli protesty a Sýria konečne opustila Libanon, do ktorého pred štvrťstoročím poslala vojakov upokojiť situáciu.

Prednedávnom zasadol v Holandsku súd, ktorý mal rozhodnúť o tom, kto stojí za atentátom na libanonského premiéra R. Harírího. „Súd sa domnieva, že Sýria a Hizballáh mohli mať motívy na eliminovanie Harírího a jeho možných spojencov, no neexistujú žiadne dôkazy, že by bolo vedenie Hizballáhu akokoľvek zapojené do tejto vraždy a ani priame dôkazy o zapojení Sýrie,“ vysvetlil rozhodnutie súdu sudca David Re.

Rimania tu postavili najväčší chrám na svete. Prenášali 2000 ton vážiace kusy kameňa. Foto: František Kekely, travelers.sk

Aktuálne dianie
Na istý čas prebrala takmer všetku pozornosť v regióne Sýria, ktorá sa už roky trápi občianskou vojnou. Libanon aj tentokrát, ako v prípade z Izraela utekajúcich Palestínčanov či počas vojny Iraku, poslúžil ako
vhodné a blízke útočisko pre mnohých utečencov. Do krajiny ich zo Sýrie prišlo až 1,5 milióna. Podotýkam, že ide o krajinu, ktorá je takmer 5-krát menšia ako Slovensko! Zvládnuť takýto nápor na takú malú krajinu nebolo jednoduché.

Najväčšia vina za súčasnú, priam katastrofálnu situáciu sa pripisuje miestnym politikom, ktorí sú obviňovaní z obrovskej korupcie a zadlženosti krajiny do takej miery, že nemá šancu zvládať aktuálne problémy. Podľa odborníkov je východisko z tejto situácie momentálne nemožné. Vláda sa ešte minulý rok snažila získať peniaze prostredníctvom nových zavedených daní – napríklad aj pomocou dane za používanie četovacích služieb, akou je napríklad aplikácia WhatsApp. Samozrejme, vyvolalo to vlnu veľkých protivládnych protestov.

Dnes je situácia v Libanone ešte horšia v dôsledku tohtoročnej celosvetovej pandémie COVID-19, ktorá opäť naberá na sile. Ďalším dôvodom je nedávny masívny výbuch v bejrútskom prístave, v ktorom i napriek varovaniam bolo dlhodobo uskladnené veľké množstvo dusičnanu amónneho. Jeho výbuch zabil takmer 180 ľudí, tisíce zranil, zničil kus mesta a o strechu nad hlavou pripravil v Bejrúte 300-tisíc ľudí. Libanončania sú doslova nahnevaní. Politikom bežne venujú hashtagy ako #postavte_šibenice. Moderátor miestnej televízie Ramez Al-Qadii dokonca napísal: „Buď zabijú oni nás, alebo zabijeme my ich.“

Pobrežie Bejrútu a Skalná brána. Foto: František Kekely, travelers.sk

Pokoj na Blízkom východe
To bol príbeh Libanonu a Bejrútu. Krajiny, ktorá si ma získala a odporúčam ju každému vidieť. Na takú malú krajinu je toho až neuveriteľne priveľa. Teraz asi nikto nevie presne povedať, ako bude na tom tento ťažko skúšaný štátik o pár mesiacov, o rok či o niekoľko rokov. Myslím si, že už si toho odtrpel dosť a zaslúži si konečne chvíľu pokoja. Aj keď pokoj v tomto regióne je akoby veľmi ťažko dosiahnuteľným artiklom.

Mohlo by vás cestovateľsky zaujať:

Brazília: Krajina prírodnej rozmanitosti
Juhoafrická republika: Celý svet v jednej krajine
Thajsko: Krajina krásnych pláží, pamiatok a úsmevov

Facebook Comments