V 19. storočí prechádzalo Japonsko takzvaným obdobím Sakoku. Snažilo sa izolovať od okolitého sveta a so zahraničím, ktoré chcelo kedysi prostredníctvom kresťanstva a misionárov zasahovať do vnútorných záležitostí krajiny vychádzajúceho slnka, obchodovalo len minimálne. S politikou izolacionizmu ale súvisela aj vojenská zaostalosť v porovnaní s inými štátmi.

Keď sa v roku 1853 objavil pri brehoch Japonska americký veliteľ Matthew Perry s flotilou moderných lodí, Japonci mu nemohli vzdorovať. Mal jasné a tvrdé požiadavky, ktoré sa týkali najmä otvorenia prístavov pre americké obchodné lode. Odovzdal žiadosť s tým, že sa o rok vráti. Skutočne tak urobil, prišiel s bojovými loďami a výsledkom bola zmluva z Kanagawy, ktorá prakticky znamenala japonské podvolenie sa zámorskej veľmoci. Obyvateľstvo ostalo v šoku a postupne sa rozdelilo na dve časti. Jedna chcela modernizovať krajinu, aby už k podobnej potupe nedošlo, druhá lipla na tradíciách. Prvú zastupoval cisár Meidži a muži, ktorí chceli tlačiť Japonsko západným smerom. Tradicionalistov tvorili predstavitelia šógunátu Tokugawa, a teda aj vojenskej diktatúry zosobnenej v samurajoch, ktorí vládli krajine od roku 1192. V roku 1868 tak vypukol konflikt známy ako vojna Bošin.

Foto: Adobe Stock

Francúzi a šogún
Jules Brunet v Japonsku už bol. Narodil sa 2. januára 1838 vo Francúzsku a celý svoj život zasvätil vojenčine. Špecializoval sa na delostrelectvo a skutočný boj prvýkrát zažil, keď Francúzsko intervenovalo v Mexiku v roku 1862. Za službu dostal Rad čestnej légie, najvyššie vojenské vyznamenanie, aké sa v krajine galského kohúta udeľuje.

V roku 1867 požiadal šógun Jošinobu Francúzov o pomoc pri modernizácii armády. Napoleon III. odpovedal kladne a Jules Brunet putoval na východ ako odborník na delostrelectvo spolu s ďalšími vojenskými expertmi. Podobne ako vo filme, aj v skutočnosti učili vojakov, ako používať moderné zbrane a taktiku. Nanešťastie pre Francúzov však po roku v Japonsku vypukla občianska vojna a šógunát Tokugawa začal bojovať s cisárskou vládou. V januári 1868 sprevádzali Brunet a jeden z jeho kolegov šóguna a jeho mužov pri pochode na Kjóto, kde sídlil cisár. Nechceli však bojovať. Niesli panovníkovi výzvu, aby odvolal svoje nariadenie, ktoré odoberalo predstaviteľom šógunátu a samurajom tituly a majetky. Lenže k mestu sa nikdy nedostali. Došlo k prestrelke a vypukla bitka pri Toba-Fušimi. 15-tisíc šógunových mužov stálo proti piatim tisíckam cisárskych, ale chýbala im podstatná vec: vybavenie.

Meče, kopije a luky stáli proti delám, puškám a Gatlingovým guľometom. Nešlo síce o masaker, ale po štyroch dňoch slávili cisárski vojaci slušné víťazstvo. Mnohí feudálni páni prešli zo strany šógunátu k modernistom, Brunet však nie. Podarilo sa mu z bitky vyviaznuť živému a ušiel, aby žil so samurajmi.

Brunet nikam neodchádza
Iné štáty vrátane Francúzska sa zaviazali k neutralite. Cisár Meidži nariadil zahraničným vojenským poradcom návrat do vlasti, keďže pomáhali jeho nepriateľom. Väčšina poslúchla, Brunet však nie. Napoleonovi III. poslal list, z ktorého vyplýva, že ho neviedli nezištné pohnútky. Chcel jednoducho vycvičiť vojská šógunátu, pomôcť im k víťazstvu a tým ustanoviť v Japonsku vládu, ktorá by bola priateľsky naklonená Francúzsku. Mohlo však ísť len o zámienku a v skutočnosti považoval za povinnosť pomôcť samurajom. Šógunátu sa však nedarilo. Mesto Edo (dnešné Tokio), ktoré bolo jeho sídlom, odovzdal Jošinobu do rúk cisára a odmietal bojovať. Ostávali však vojaci a ich velitelia, ktorí sa nevzdávali. Na ich čele stál admirál Enomoto, ktorý na severe krajiny vytvoril koalíciu feudálnych pánov odmietajúcich sa podvoliť cisárovi. Brunet ostával s admirálom. Ale hoci bojovali odvážne a kládli odpor, modernej výzbroji cisárskeho vojska sa nemohli rovnať. V novembri 1868 boli takmer definitívne porazení. Brunet a Enomoto ušli na ostrov Hokkaidó, kde sa zhromaždili aj posledné dôležité osobnosti šógunátu. Ustanovili republiku Ezo, ktorá pokračovala v boji proti cisárstvu.

Foto: Adobe Stock

Návrat domov
Brunet si očividne zvolil zlú stranu, ale o kapitulácii neuvažoval. Posledná bitka vojny Bošin sa odohrala v prístave Hakodate a trvala dlhých šesť mesiacov. Tri tisícky mužov spolu s Brunetom odolávali vyše dvojnásobnej presile, ale márne. Francúzovi hrozil v prípade, že by padol do rúk nepriateľa, trest smrti. V čase rútiacej sa obrany však okolo Hokkaida prechádzala francúzska loď Coëtlogon, ktorá Bruneta evakuovala z Japonska. Odišiel do Vietnamu, ktorý vtedy ovládali Francúzi, a odtiaľ do svojej domoviny. Cisárska vláda požadovala, aby bol Brunet potrestaný za pomoc šógunátu, ale Francúzi nekonali. Na strane „posledného samuraja“ bola totiž verejná mienka a jeho príbeh sa stal známym nielen doma, ale i v zahraničí. Dokonca ho ani nevyhodili z armády a zúčastnil sa aj ďalších konfliktov. Aj jeho druh,  admirál Enomoto, obstál dobre. Meidži mu odpustil a v rámci cisárskeho námorníctva Enomoto zastával vysokú funkciu. Svoj vplyv následne využil, aby dosiahol pre Bruneta nielen odpustenie od japonskej vlády, ale dokonca aj udelenie viacerých vyznamenaní. Brunet sa medzitým vo francúzskej armáde vypracoval naozaj vysoko. Stal sa z neho divízny generál a šéf štábu ministerstva obrany. V armáde pôsobil až do svojej smrti v roku 1911.

Foto: Adobe Stock

Reformy Meidži: Označujú obdobie počas vojny Bošin a po nej, keď sa v Japonsku obnovila cisárska moc a panovník začal zavádzať reformy. Vznikli tak napríklad parlament, jednotná mena či ústava, otvorila sa burza v Tokiu. Reformy Meidži tak v podstate spravili z Japonska moderný štát po vzore západných krajín.


Mohlo by vás zaujať:

Meč s dušou samuraja – katana
Poučenie samurajského majstra
Ghost of Tsushima: Keď samurajská česť ide bokom

Facebook Comments