Stredoafrická republika je jednou z najchudobnejších krajín sveta. Všadeprítomná bieda a mizerná infraštruktúra sú nielen výsledkom občianskej vojny, ktorá tu prebieha už od roku 2012. Moslimovia proti kresťanom tu bojujú za vznešené ciele: slobodu vyznania a lepšie životné podmienky. Aspoň naoko. Podobne ako v iných afrických konfliktoch, aj tu ide hlavne o moc a bohatstvo. A toho má Stredoafrická republika skutočne hojne, lenže pod zemou. Niet divu, že každá zo strán chce kontrolovať diamantové bane.

Nepredstavujte si žiadne vyspelé komplexy, kde ťažia stroje a ľudia vykonávajú len špecializovanú prácu. V týchto baniach sa drie ručne s lopatami a krompáčmi, o budúcnosť tu prichádzajú aj násťročné deti, len aby nakŕmili rodiny. O pojme „hodinová mzda“ tu môžu len snívať, dostávajú peniaze len za to, čo nájdu. A občas ani to nie, ak ich do roboty naženie milícia s kalašnikovmi.

Jeden diamant nestačí
Surové diamanty predávajú baníci za pár desiatok dolárov, len výnimočne nájdu kus hodný stovky a viac. Veľká časť peňazí putuje do vreciek ozbrojencov, ktorí cez drahokamy financujú vojnové besnenie. Zbrane, munícia a granáty sa nezaplatia len tak, krvavé diamanty sú vhodným prostriedkom na výmenu. Čaká ich dlhá cesta, kým skončia na burze, zväčša v Antverpách, a za ten čas poriadne naberú na cene. Možno sa pýtate, prečo iné krajiny neuvalia na export diamantov zo Stredoafrickej republiky sankcie. Nuž, tie už existujú a s drahokamami z vojnových zón by sa už nemalo dať obchodovať. Problémom je, že hranice väčšiny afrických štátov sú poriadne deravé. A tak sa diamanty prepašujú do krajiny, na ktorú nie je uvalené embargo a odtiaľ veselo putujú do Európy. Zaujímavý je napríklad prípad Konga, ktoré susedí so Stredoafrickou republikou. To svojho času nemalo žiadny diamantový priemysel, ale patrilo medzi popredných vývozcov diamantov. Asi sa dovtípite, odkiaľ pochádzali.

Srdečné pozdravy zo Sierra Leone
Stredoafrická republika však nie je jedinou krajinou, kde vojnu financovali krvavé diamanty. V Sierra Leone sa skončila občianska vojna v roku 2002. Jednotný revolučný front, ktorý bojoval proti vláde, bol spočiatku populárny. Sľuboval to, čo bolo kedysi v Afrike vzácnosťou: podiel z predaja diamantov mal ísť bežným ľuďom a do rozvoja krajiny. Mnohí sľubom naleteli, ale po vypuknutí konfliktu tiekli peniaze z krvavých diamantov len do vrecka Jednotného revolučného frontu. Aby si zaistil kontrolu nad baňami, neváhal sa Front uchyľovať k tým najbrutálnejším činom. Bežne vyhladzoval dediny v okolí baní a ak potreboval ľudí na nútené práce, terorizoval dedinčanov dovtedy, kým sa nepodvolili. Stovky ľudí žijú dodnes s odseknutými rukami a mnohonásobne viac ich bolo svedkami toho, ako im „revolucionári“ mučili, znásilňovali a vraždili príbuzných. Front zarábal vďaka drahokamom v 90. rokoch v priemere 120 miliónov dolárov ročne. Dnes je situácia pokojnejšia, ale nie ideálna. Dediny sa už nevyhladzujú, ale dochádza k nútenému vysťahovaniu ich obyvateľov za účelom rozširovania baní. Deje sa tak pod oficiálnou vlajkou, do ktorej silno vejú peniaze majiteľov baní.

Chamtivosť nikdy nezomiera
Celkom prvým štátom, kde sa odhalil biznis s krvavými diamantmi, bola Angola. Občianska vojna tu trvala už od roku 1975, kedy krajina získala nezávislosť. Oficiálnu vládu podporoval ZSSR, rebelov USA. Obe strany financovali svoje aktivity prostredníctvom drahokamov, ale až keď sa skončila studená vojna a finančná podpora veľmocí sa zastavila, rozbehol sa biznis vo veľkom. Istý čas rebeli kontrolovali až dve tretiny angolského diamantového priemyslu a odhaduje sa, že v 90. rokoch zarobili asi štyri miliardy dolárov. V konečnom dôsledku im to však nepomohlo a v roku 2002 sa konflikt skončil víťazstvom oficiálnej vlády. Jeho výsledkom bolo pol milióna mŕtvych, približne rovnaké množstvo utečencov a desiatky tisíc osôb, ktoré skončili s jednou nohou. Šliapli totiž na mínu, jednu z mnohých, ktoré miestnych mrzačia a zabíjajú dodnes. Časť z nich sa kúpila za peniaze z krvavých diamantov.

Foto: Adobe Stock

Vyhliadka na ťažbu
Občianska vojna v Demokratickej republike Kongo trvala v dvoch fázach od roku 1996 do roku 2003. V druhom najväčšom štáte Afriky zomreli za ten čas milióny ľudí, ďalšie milióny ušli do susedných krajín alebo sa ocitli bez strechy nad hlavou. Z tamojšieho obrovského nerastného bohatstva ťažili počas konfliktu aj susedné štáty. Rwanda a Uganda nemali žiadny diamantový priemysel, a predsa v tom čase exportovali drahokamy za milióny dolárov. Peniaze z krvavých diamantov však putovali aj do vreciek bojujúcich strán, ktoré fungovali v samotnej DRK.

Povolenie predávať
V snahe zabrániť tomu, aby sa krvavé diamanty dostávali na trh, spustila OSN v roku 2003 takzvaný Kimberleyský systém certifikácie. Štáty, ktoré chcú oficiálne obchodovať s diamantami na medzinárodných burzách, musia byť jeho členmi. Do hry tu však opäť vstupujú deravé hranice afrických krajín. Stačí prepašovať drahokamy do krajiny, ktorá je členom Kimberleyského systému a problém je vyriešený. A je tu ešte jeden faktor: na krvavých diamantoch totiž zarábajú okrem iných aj tí najchudobnejší. Muži a chlapci, ktorí by inak nevedeli zabezpečiť obživu pre rodiny, dokážu predajom drahokamov zarobiť aspoň niečo. Lenže keby dopyt po diamantoch z ich domoviny zrazu ustal, uvrhlo by ich to do ešte väčšej chudoby. A tak vzniká začarovaný kruh.

Foto: Adobe Stock

Konfliktné minerály: Zisk z ich predaja tiež putuje na financovanie vojnovej činnosti. V súčasnosti je najznámejším príkladom koltan, prezývaný „šedé zlato“. Z tejto rudy sa získavajú prvky dôležité okrem iného aj pri výrobe smartfónov. Predpokladá sa, že 80 % svetových zásob koltanu sa nachádza v Demokratickej republike Kongo a aj jeho ťažba financovala tamojšiu občiansku vojnu.

Mohlo by vás zaujať:

Rekordný modrý diamant zamáva trhom s drahými kameňmi
Koh-i-Noor, Pigot a Shah. Trojica slávnych diamantov

Facebook Comments