10 / 12. storočie: Bitka pri Hattíne
Dňa 4. júla 1187 sa v severnej Palestíne odohrala bitka, ktorá veštila koniec kresťanského Jeruzalemského kráľovstva. Veliteľ križiackych vojsk Guy z Lusignanu sa v nej stretol s obávaným Saladinom. Pod drvivú porážku križiakov sa pri Hattíne podpísalo viacero faktorov. Saladinovi hral do kariet fakt, že Guy a jeho muži na noc zastavili na mieste, kde nemali prístup k vode. Ráno 4. júla sa ocitli v obkľúčení, potili sa v brneniach a trápil ich smäd. Guy mal dostatok vojakov a nebyť únavy a obrovského smädu, mohol Saladinove rady preraziť a vyslobodiť sa. To sa však nestalo. Z križiackej 20 tisícovej armády sa zachránilo len asi tritisíc mužov. Väčšinu z tých, ktorí bitku prežili, nechal Saladin popraviť, a to vrátane rádových rytierov. Guy však ostal nažive, o rok neskôr ho dokonca Saladin prepustil zo zajatia. Do smrti však žil s myšlienkou, že pri Hattíne doviedol vojsko ku skaze.

Foto: Wikimedia

9 / 13. storočie: 10. Bitka na rieke Kalke
Čingischán schopnosti svojich veliteľov overoval rôznymi spôsobmi. V lete 1223 dal napríklad dvom z nich po desaťtisíc vojakov, ktorí mali overiť v boji nielen svoj um, ale aj silu nepriateľa, s ktorým sa ešte nestretli. Na rieke Kalke im mali čeliť armády kniežactiev z územia dnešnej Ukrajiny a Ruska. Mongoli boli síce v oslabení, ale dokonale využili svoju taktiku ustupovania, napádania nepriateľa jazdeckými lukostrelcami a rozbíjania jeho formácií. Niekoľko dní fingovali ústup, rozťahovali rady vojsk kniežactiev a spôsobovali im čoraz väčšie straty. Napokon dorazili na brehy rieky Kalka v dnešnej Ukrajine, kde sa ukázalo, že Mongoli ustupovali len s menšou časťou vojska. Tá väčšia pripravovala obranné postavenia. Kniežatá vpadli do pasce, utrpeli zdrvujúcu porážku a na ústupe Mongoli pobili 90 percent ich vojakov. Presný počet nepoznáme, odhadom išlo o desaťtisíc mužov.

Foto: Profimedia.sk

8/ 14. storočie: Bitka o Dillí
Timur bol dobyvateľ v pravom zmysle slova. Jeho vojenskému umeniu podliehal na prelome 14. a 15. storočia v Ázii jeden štát za druhým. Na mnohých miestach sa správal ako krutovládca, neváhal masakrovať celé mestá a Dillí nebolo výnimkou. Keď prekročil Hindúkuš, vybral sa smerom na Dillí, kde ho už čakali protivníci vedení tamojším sultánom. Ten mal k dispozícii 120 obávaných slonov, ale Timur pripravil pomstu. Proti slonom vypustil ťavy, ktorým na chrbtoch horelo pripevnené seno. Zvieratá šaleli od bolesti, vrútili sa medzi slony a tie spanikárili a začali rozsievať skazu medzi indickými vojakmi. Timur a jeho muži už potom ľahko rozvrátili ich rady, časť nepriateľov pobili a zvyšok zahnali do mesta, pričom sa cez brány vrútili za nimi. Za hradbami našiel Timur 100-tisíc zajatcov a všetkých, vrátane žien a detí, dal popraviť. Dillí sa z katastrofy spamätalo až po 100 rokoch.

Foto: Profimedia.sk

7 / 15. storočie: Tchumuská kríza
Medzi Mongolmi a čínskou dynastiou Ming sa rozpútalo množstvo bitiek, ale žiadna sa neskončila takou obrovskou katastrofou ako tá pri pevnosti Tchu-mu. Mongolský vojvodca Esen-tajši mal k dispozícii len 20-tisíc jazdcov, a predsa sa mu podarilo rozprášiť čínske vojsko, ktoré malo odhadom silu až 500-tisíc mužov. Obrovská armáda pod velením Wang Čena bola absolútne nekoordinovaná, väčšine mužov chýbal výcvik aj poriadne zbrane a navyše ju Mongoli zastihli vyčerpanú dlhým pochodom a nedostatkom zásob. Jazdci Esen-tajšiho najprv zničili jeden zadný voj Číňanov, následne aj druhý. Ani tisíce padlých ale nepresvedčili Wang Čena, aby prijal podmienky kapitulácie. Mongoli teda podnikli kardinálny útok a nevytrénovaní protivníci im nedokázali klásť ani slabý odpor. Výsledkom bolo zrejme až 300-tisíc mŕtvych. Zahynula tiež celá čínska generalita a Mongoli dokonca zajali cisára.

Foto: Profimedia.sk

6 / 16. storočie: Molodinská bitka
Jedna z kľúčových bitiek vlády Ivana IV. Hrozného bola v istom zmysle odvetou za to, že krymskí Tatári v roku 1571 vyplienili Moskvu. Odolal im len kamenný Kremeľ, do zajatia odvliekli 60-tisíc ľudí. V roku 1572 sa o to isté pokúsili opäť, Tatárom podporeným osmanskými janičiarmi však už stálo v ceste ruské vojsko. To sa opevnilo vo vozovej hradbe podobnej tej, ktorú využívali husiti. Janičiari tri dni po sebe útočili na Rusov, ale márne. Rozhodli sa ich teda v mobilnej pevnosti vyhladovať. Rusi ich však ľsťou vylákali do kardinálneho útoku a veliteľ Tatárov prikázal svojim jazdcom, aby zosadli z koní a pomohli janičiarom. To bola chyba. Rusom sa podaril obchvat prostredníctvom jazdy a tá vpadla do zadných radov tatárskeho vojska. Bol to masaker. Odhaduje sa, že zomrelo asi šesťtisíc Rusov, ale až 25-tisíc Tatárov.

Foto: Adobe Stock

5 / 17. storočie: Bitka pri Zente
Jednou z hlavných zásad vedenia vojny je „nenechať sa nachytať protivníkom pri prechode cez rieku“. Vtedy je vojsko najslabšie a ak by došlo k boju, zrejme by sa to rovnalo katastrofe. Presne takej, akú zažili muži osmanského sultána Mustafu II. pri Zente v dnešnom Srbsku. Boli práve uprostred prekračovania Tisy a chystali sa plieniť v Sedmohradsku, keď na nich zaútočila armáda Svätej ligy pod vedením Eugena Savojského. Osmania nemali šancu zvíťaziť. Ich pechota, ktorá sa ešte stále nachádzala v tábore na rovnakom brehu ako kresťania, kládla len chabý odpor. Osmanská artiléria sa práve presúvala a nemohla strieľať, obsluhy diel nechávali kanóny za sebou a utekali k mostu cez Tisu, ktorý bol prepchatý. Jazda už bola na druhom brehu a nemohla zakročiť. Výsledkom bolo 20-tisíc mŕtvych Osmanov, ďalších desaťtisíc sa utopilo v Tise.

Foto: Wikimedia

4 / 18. storočie: Tretia bitka pri Panipate
Dňa 14. januára 1761 sa v Indii odohrala bitka, ktorá sa považuje za jednu z najkrvavejších v histórii. Počas jediného dňa tu v boji zomrelo viac vojakov než kedykoľvek predtým. Vojská Ahmed Šacha, vládcu Durránskej ríše, sa v nej stretli s armádou Maráthskej ríše. Išlo o skutočne obrovský stret, Ahmed Šach velil asi 75-tisícom mužov, na maráthskej strane ich bolo približne 55-tisíc. Armády sa najprv oťukávali v menších šarvátkach a 14. januára došlo k otvorenému boju. Šach v ňom postupne získal navrch a napokon sa mu podarilo rozbiť nepriateľské formácie. Na jeho strane zomrelo asi 20-tisíc mužov, straty Maráthskej ríše predstavovali až 40-tisíc vojakov. To však nebolo všetko. Nasledovalo obrovské plienenie mesta Panipat, pri ktorom Šachovo vojsko povraždilo možno až 70-tisíc civilistov.

Foto: Adobe Stock

3 / 19. storočie: Bitka pri Lipsku
Nikdy predtým sa v Európe neodohrala väčšia bitka. Z hľadiska množstva mužov, ktorí sa pri Lipsku snažili navzájom zabiť, bola tiež vrcholom napoleonských vojen. Z vyše pol milióna vojakov, ktorých proti sebe postavili Napoleon a takzvaná šiesta koalícia, sa ich domov nevrátilo, alebo bolo ranených, asi 120-tisíc. V dňoch 16. až 19. októbra 1813 sa na mieste bitky rozhodovalo nielen o osude Európy, ale aj samotného Napoleona. Pre francúzskeho cisára išlo o neslávny moment a katastrofu porovnateľnú snáď len s nešťastným ťažením do Ruska. Po „bitke národov“, kde stál proti takmer dvojnásobnej presile vojakov a dvakrát takému počtu diel, ako mal sám, ho čakal ústup od Lipska do Francúzska a po pár mesiacoch nútená abdikácia a vyhnanstvo na Elbe. Obrovské straty na životoch v tejto bitke však boli len smutnou predzvesťou toho, čo Európu čakalo o storočie neskôr.

Foto: arch

2 / Prvá svetová vojna: Bitka pri Somme
Keď 1. júla 1916 zaznel v zákopoch zvuk píšťalky, britskí vojaci vyrazili dobyť nepriateľské pozície. Spočiatku sa očakával ľahký nemecký odpor, no počas prvého dňa bolo zabitých 20-tisíc mužov a ďalších 40-tisíc bolo ranených. Briti mohli len s hrôzou konštatovať, že išlo o najtragickejší deň dejinách ich armády. Celá bitka pri Somme sa niesla v krvavom duchu. Jej symbolom sa stali britský tank Mark I a utrpenie mužov na oboch stranách. Celé štyri mesiace tu zomieralo a mrzačilo sa obrovské množstvo mužov, pri Somme ich prišlo o život alebo sa zranilo asi 1,2 milióna. A prečo? Štáty dohody získali späť tri kilometre územia, ktoré mali predtým v rukách Nemci. Krviprelievanie so sebou prinieslo tiež sofistikovanejšie taktické postupy a zníženie morálky nemeckých vojakov.

Foto: Profimedia.sk

1 / Druhá svetová vojna: Bitka o Stalingrad
Začala ako meranie síl dvoch z najhorších diktátorov 20. storočia. V priebehu nej však Stalin pochopil, že zveriť velenie do rúk odborníkov – generálov je nevyhnutné. Hitler si niečo podobné odmietal pripustiť a privodilo mu to skazu. Spočiatku sa možno aj zdalo, že mesto pomenované po jeho úhlavnom protivníkovi padne do rúk armády pod velením generála Paulusa. Lenže ako sa domy menili na ruiny a spomaľovali postup tankov, menil sa Stalingrad postupne a bez vedomia Hitlera na smrtiacu pascu. Bojovalo sa o každý dom a prichádzajúca zima veštila, že z mesta sa stane mrazivé peklo. Veliteľ sovietskych operácií maršal Žukov čakal, kým Nemci v meste krvácali a medzitým v zázemí pripravoval protiútok. Ten viedol cez krídla nemeckých línií, ktoré držali podstatne slabšie spojenecké vojská Rumunov a Maďarov. Paulus a jeho muži sa po protiútoku postupne dostávali do klieští. Luftwaffe sľubovala, že im bude denne voziť 500 ton zásob, ale zvládala len asi pätinu tohto množstva. K mužom v obkľúčení sa nedostali ani nemecké tanky, ktorým sovietske T-34 kládli svedomitý odpor. Paulus napokon pochopil, že klásť odpor je márne, a napriek Hitlerovým rozkazom bojovať až do posledného dychu koncom januára 1943 kapituloval. Poslední Nemci sa vzdali 2. februára. Nasledoval obrat v druhej svetovej vojne, ktorého svedkom už ale nemohli byť stovky tisíc padlých zo Stalingradu. Celkovo bolo v tejto bitke mŕtvych a ranených vyše dvoch miliónov ľudí.

Foto: Profimedia.sk

Mohlo by vás zaujať:

Nemožné sa stalo skutočnosťou: Prekvapujúca bitka o zámok Itter
Keď bojujú anjeli namiesto vojakov
Najväčšie vojenské omyly: Chyby, ktoré zbytočne zmarili stovky životov

Facebook Comments