Otvorené more vedelo starovekým námorníkom poriadne strpčiť život. Dostať sa mimo dohľadu pobrežia znamenalo vydať sa napospas šťastnej náhode. Strata očného kontaktu s pevninou vedela strpčiť život i Feničanom, ktorých zvykneme považovať za majstrov moreplavby. Skutočnými odborníkmi v oblasti námorníctva však boli už v staroveku Polynézania. Niekedy okolo roku 3000 pred Kristom sa vydali na kolonizačnú púť, ktorá mala trvať tisíce rokov. Cesta sa začala na Taiwane a predkom Polynézanov trvalo stáročia, kým si osvojili moreplavecké umenie. V oblasti juhovýchodnej Ázie ho vlastne až tak nepotrebovali. Región je husto posiaty väčšími i menšími ostrovmi, nejaká pevnina bola vždy na dohľad.

Foto: Adobe Stock

Umenie navigovať
V 13. storočí pred Kristom sa dostali aj na Novú Guineu a rozptýlili sa po Bismarckovom súostroví. A nastal problém. Smerom na východ už nebola žiadna viditeľná zem. Do hry však vstúpili takzvaní navigátori, vážení muži zžití s oceánom, ktorí boli schopní navigovať lode len vďaka pozorovaniu dejov okolo seba. Mimochodom, lode Polynézania využívali plavidlá s dvomi trupmi, ktoré dnes voláme katamarany. V porovnaní s loďou s jedným trupom je katamaran nielen stabilnejší, ale aj podstatne rýchlejší a poskytuje viac miesta. Pri plavbe do neznáma, ktorá môže trvať desiatky dní, ide o nezanedbateľné výhody.

Vráťme sa späť k navigátorom. Ich hlavnými orientačnými bodmi na šírom oceáne boli, samozrejme, nebeské telesá. Východ a západ rozlišovali podľa slnka, v noci sa  riadili hviezdami. Ich hlavnou pomôckou bol hviezdny kompas. Na rozdiel od toho, ktorý dnes zvykne človek držať v ruke, je hviezdny kompas iba mentálny. Kruh sa v ňom delí na 32 rovnakých častí, takzvaných domov, pričom každý dom predstavuje výsek s uhlom 11 stupňov a 25 sekúnd. V jednotlivých domoch sídlia hviezdy a navigátor sa musel presne učiť nielen ich názvy, ale aj miesto, kde sa vynárajú spoza horizontu. Vďaka tomu bol schopný spoľahlivo určiť smer plavby.

Foto: Adobe Stock

Plavba pod mrakmi
A čo keď bolo zamračené a nebolo vidieť pohyb slnka ani iných hviezd? Stále tu boli vlny. Nie však také, ktoré vznikajú krátkodobým pôsobením vetra. Navigátori sa spoliehali na vlnenie spôsobené vzdialenými a dlhotrvajúcimi oblasťami nízkeho tlaku vzduchu, ktoré bolo pomerne stabilné a mohlo trvať niekoľko dní. A tak sa vďaka vlnám dal udržiavať stabilný kurz, aj keď bolo zamračené. Skúsený navigátor tiež dokázal určovať polohu pevniny na základe istého vzorca pohybu či zrážania vĺn, ktoré sa objavovali v dôsledku toho, ako sa tieto vlny lámali o vzdialené ostrovy. Jednotlivé oblaky však navigátorom neprekážali, práve naopak. Doslova pomáhali vidieť za horizont. Keď je totiž mrak dostatočne nízko a nachádza sa nad atolom, plytšie tyrkysové vody sfarbujú jeho dolnú časť inak než tmavomodré vody hlbokého oceánu. Veľké mračná tiež vznikajú nad ostrovmi vplyvom teplotných a výškových rozdielov medzi pevninou a oceánom, a tak môžu slúžiť ako navigačné body.

Foto: Adobe Stock

Pomoc z ríše zvierat
Nezanedbateľnou pomôckou boli aj vtáky. Napríklad niektoré druhy z čeľade rybárovitých, ktoré ráno vyrážajú loviť nad oceán a večer sa vracajú na ostrov. O tých sa napríklad vie, že nelietajú viac než 200 kilometrov od pobrežia, a tak ich prítomnosť vo vzduchu značí, že nemajú hniezdo až tak ďaleko. Polynézania tiež zväčša viezli na lodi aj fregatku, vtáka, ktorý po vypustení inštinktívne zamieri k pevnine. Rovnakým spôsobom využívali Vikingovia havrany. Netreba zabúdať ani na to, že znalosti navigátorov sa šírili len ústnym podaním a nie písomne.

A koľko títo muži vlastne vedeli? Ako príklad možno uviesť navigátora menom Tupaia, ktorého služby využíval v 18. storočí moreplavec a objaviteľ James Cook. Tupaia preňho nakreslil mapu okolia navigátorovho rodného ostrova Ra’iātea (súčasť dnešného Tahiti). Ako sa ukázalo, Tupaia poznal spamäti polohu 130 ostrovov v okruhu 3200 kilometrov od Ra’iātea a dokázal sa doplaviť ku každému z nich. Všetky vymenované faktory pomáhali polynézskym navigátorom prepravovať sa z jedného atolu na nový. Pri osídľovaní nových ostrovov síce plávali do neznáma, ale spoliehali sa na hlavné oceánske prúdy v Pacifiku. Často vyrážali proti smeru týchto prúdov, čo síce spomaľovalo loď, ale zároveň zvyšovalo bezpečnosť. Keď sa totiž ani po dlhých dňoch na obzore neukazovala nová pevnina a zásoby sa povážlivo stenčili, dalo sa vrátiť domov v smere oceánskeho prúdu, ktorý tak čas spiatočnej cesty skrátil. Tu sa dostávame k dôvodu, prečo sa Polynézania vydávali na stále ďalšie a ďalšie ostrovy. Našli sa napríklad takí, ktorých po konflikte vyhostili z rodného ostrova aj s celými rodinami. Im by už v prípade, že by neobjavili nový atol, kde by sa mohli usídliť, nepomohli počas spiatočnej cesty ani oceánske prúdy. Vyhostenie jednoducho znamenalo, že ktokoľvek by sa vrátil domov, dočkal by sa rozsudku smrti. Vyhnanstvo však nebolo hlavným dôvodom osídľovania nových ostrovov. Vo väčšine prípadov išlo o hľadanie nového životného priestoru. Keď sa populácia atolu premnožila, niektorí ľudia jednoducho museli odísť. A tak sa vytvárali skupiny kolonizátorov, ktorí si spoločne stavali veľké lode s dvoma trupmi a pripravovali sa na odchod z domova. Zhromažďovali zásoby vrátane domácich zvierat a poľnohospodárskych plodín a s nimi sa potom vydávali do neznámych končín.

Foto: Adobe Stock

Osídľovanie Polynézie trvalo stovky rokov. Dôležité bolo vytvorenie osád na Cookových ostrovoch okolo roku 700, ktoré poslúžili ako základňa pre nové cesty. Z tohto bodu sa ľudia postupne niekedy v 10. storočí dostali na Havajské i Veľkonočné ostrovy a napokon okolo roku 1200 osídlili aj Nový Zéland. Kultúra a hrdosť ostrovných etník na svoju minulosť po európskej kolonizácii postupne upadala, chvíľu sa zdalo, že umenie navigátorov sa celkom stratí vo víre dejín. Záujem o dávnych Polynézanov však v roku 1947 opäť vzbudil Thor Heyerdahl a jeho expedícia Kon-Tiki, prostredníctvom ktorej chcel dokázať, že Polynézia bola osídlená z Južnej Ameriky. Plavbu z Peru do Francúzskej Polynézie síce zvládol, jeho hypotéza sa však nepotvrdila. U samotných Polynézanov však vzbudil oveľa väčší záujem o minulosť experiment s loďou Hōkūle‘a. Posádke tohto plavidla postaveného podľa prastarých postupov sa len s pomocou tradičných metód navigácie podarilo doplaviť z Havaja na Tahiti (v roku 2017 po trojročnej plavbe dokonca oboplávala svet). Cesta vyvolala u Polynézanov doslova ošiaľ a navigátorské umenie prežilo. Dokonca sa dodnes vyučuje.

Foto: Adobe Stock

Mau Piailug: Narodil sa v Mikronézii roku 1932 a už ako 18-ročný získal titul „majster navigátor“. Obával sa, aby kultúra jeho predkov celkom nepodľahla vplyvu západu a najmä on sa zaslúžil o výstavbu lode Hōkūleʻa a jej úspešnú plavbu z Havaja na Tahiti. Zomrel v roku 2010.

Mohlo by vás zaujať:

S klasickým kompasom už asi zablúdite
Mohli domorodí obyvatelia Ameriky doplávať až na Polynéziu?
Cesta okolo sveta za 40 dní

Facebook Comments