Američanka Betty Robinsonová je dodnes najmladšou bežkyňou, ktorá si na olympijských hrách dobehla na 100-metrovej trati po zlatú medailu. Keď pred 92 rokmi na Hrách v Amsterdame 1928 pokorila zostávajúce tri súperky vo finále (zvyšné dve diskvalifikovali pre predčasné štarty) v čase rovných 12 sekúnd, chýbalo jej do 17. narodenín len 23 dní.

Študentka z Riverdale na juhu Chicaga bežala v ten deň len svoje piate preteky v živote. K behu ju pritiahol až učiteľ biológie, keď videl rýchlosť, akú bola schopná na školskom dvore vyvinúť. „Dovtedy som behu nevenovala žiadnu pozornosť. Netušila som ani, že na olympiáde môžu bežať aj ženy,“ priznala neskôr. Do Holandska sa plavila loďou z New Yorku spolu s americkou výpravou deväť dní ako neznáma športovkyňa, naspäť sa viezla už ako hviezda, ktorej v prístave aplaudovalo 20-tisíc fanúšikov. „Užila som si obe cesty. Každú minútu na nej,“ priznala neskôr americkým médiám. O tri roky neskôr ju takmer vyhlásili za mŕtvu, aby sa o ďalšie tri stala znovu olympijskou šampiónkou. Taký príbeh dokáže napísať len sám život.

Jedenásť týždňov nemocnici
Elizabeth sa po amsterdamskej olympiáde vrátila dokončiť Northwestern University a mala v pláne ďalej trénovať, no nehoda malého lietadla v júni 1931, za ktoré sa posadila s bratrancom, sa jej takmer stala osudnou. Malý stroj sa po technickej poruche zrútil do poľa a Betty s pilotom našli nehybnú pod hromadami trosiek. V domnienke, že je mŕtva, ju jeden zo záchranárov viezol do márnice, no našťastie zistil, že Robinsonová dýcha.

„Aj tak však už na beh môžeš zabudnúť, budeš rada, keď budeš môcť poriadne chodiť,“ tvrdili jej neskôr lekári, keď vysvitlo, že má zlomenú nohu, bedrový kĺb, rameno a utŕžila viacero vnútorných poranení. O tom však Betty nechcela ani počuť. Ani 11 týždňov v nemocnici, po ktorých vedela, že bude mať do smrti jednu nohu kratšiu než druhú, americkú bežkyňu nezlomilo. Znovu začala trénovať, aby si mohla zasúťažiť na ďalšej olympiáde – v Berlíne 1936. Na súťaženie na hladkej stovke mohla zabudnúť, dokatované telo jej viac základnú štartovú pozíciu neumožnilo zaujať. Až tak pokrčiť nohy v tom čase Betty nedokázala. V štafete na 4 x 100 metrov bežať mohla a aj bežala. Na treťom úseku. Bolo z toho napokon druhé zlato, keďže favorizované Nemky nezvládli poslednú odovzdávku. Američanky to využili a do cieľa dobehli ako prvé s náskokom siedmich desatín sekundy pred kvartetom Veľkej Británie. „Musela som pred olympiádou makať ešte viac, no stálo to za to,“ spomínala neskôr zabudnutá hrdinka, ktorá neskôr pri atletike zostala ako rozhodkyňa.

Rozhodkyňa aj predavačka
A popritom viedla obyčajný život. Našla si muža, porodila mu dve deti a dlhé roky robila predavačku v železiarstve. Zomrela v máji 1999 na rakovinu po tom, čo sa dlho trápila s Alzheimerovou chorobou. Zomrela v ústraní, o jej hrdinský príbeh sa dlho nikto nezaujímal. Jej deti to vraj trápilo viac než samotnú Elizabeth. No možno aj to prispelo k tomu, že sa jej neuveriteľná story predsa len objaví na filmovom plátne. Štúdiou Dreamworks si práva na sfilmovanie jej života kúpilo už v roku 2015, no výsledku sme sa zatiaľ nedočkali. „Zaslúžila by si určite viac. Určite byť aj v Sieni slávy. Som prekvapený, že zostala až taká zabudnutá,“ vyhlásil americký novinár Joe Gergen, ktorý jej osud zvečnil pred šiestimi rokmi aspoň prostredníctvom knihy.

Mohlo by vás zaujať:

Železní muži medzi športovými hviezdami
Ak potrebujete správnu motiváciu cvičiť, tu je!
Adrenalínová „mačka a myš“ pre zdatných borcov

Facebook Comments