Zdá sa, že bojovníčku Moniku Chochlíkovú na ceste za úspechom nič nezastaví. Ani súčasné komplikácie s pandémiou, ani reči typu „dáma sa nemá biť“.

Zastihli sme vás po tréningu, ktorý trval 4 hodiny, čo je relatívne dlhý čas. Z čoho všetkého sa skladá?
Najprv sa rozcvičíme, potom robíme rozličné techniky. Nasleduje jadro tréningu väčšinou zamerané na lapy – údery do molitanov na ruke podľa pokynov trénera. Nasledujú tzv. sparingy, tréningy v rukaviciach. Potom už len uvoľnenie, prípadne ešte posilňovanie a otužovanie – to zvykne bývať zaujímavé. A na konci klasika – strečing.

Pri takejto majstrovskej úrovni stačí tréning raz alebo dvakrát denne?
Závisí od toho, v akej fáze prípravy som. Ak som pred zápasom, trénujeme dvojfázovo, keď som mala pred majstrovstvami sveta, trénovala som trojfázovo. Ráno sme chodievali behávať, okolo obeda sme mali technický tréning a večer sme mali trocha kondičky. Teraz v období koronavírusu sa naše podmienky skomplikovali. Mám šťastie, že môj priateľ (Tomáš Tadlánek, majster sveta K1, pozn. red.) je aj môj tréner a vlastní telocvičňu, takže máme kde trénovať. Na druhej strane je zbytočné teraz veľa trénovať, pretože nemáme dôvod sa pripravovať, keďže nám turnaje porušili až do októbra. Uvidíme, či tento rok vôbec nejaké zápasy budú. Pôvodne sme teraz v júni mali mať majstrovstvá sveta v Abú Zabí, tie sa presunuli a rovnako tak aj všetky ostatné, ktoré boli plánované v prvej polovici roka, v niektorých prípadoch až na koniec tohto kalendárneho roka. Tým, že robím dva športy – K1 aj thajský box, tak dúfam, že turnaje koncom roka nebudú v dátumovom konflikte. Okrem toho zápasím aj na Slovensku na galavečeroch. Mali sme mať dve veľké akcie, ale aj tie museli byť presunuté. Máme výhodu, že ten náš šport je pestrý a vďaka tomu môžeme teraz veľa trénovať napríklad techniku. Na to tradične nemávame čas, pretože naša sezóna trvá dvanásť mesiacov. Mám však výhodu, že môj partner je zároveň môj tréner. Drvivá väčšina nemá s kým trénovať, keďže je to zakázané, takže to nie je ktoviečo.

Foto: Samuel Petrovič

Dokážete oddeliť to športové vo vašom každodennom vzťahu alebo tým žijete nonstop?
Môj partner je tiež zápasník a na tréningoch sa dosť často bijeme a dokazujeme si, kto má väčšiu autoritu (smiech). Samozrejme, že väčšiu má môj priateľ a pár rokov mi to trvalo, kým som to vstrebala. Ale doma je to v pohode, neriešime to, že „ja som tréner, ja musím mať pravdu“. Doma je to demokratickejšie.

Ako také dokazovanie si autority na tréningu vyzerá?
Som veľmi súťaživý typ a „nerváčim“, keď prehrávam. Najviac ma na tréningoch bavia tzv. sparingy, pretože na nich si môžete robiť, čo chcete. Samozrejme, v rámci pravidiel. S priateľom sme sa väčšinou pobili a na 99 percent vyhral on, čo je samozrejmé, lebo je vyšší, skúsenejší a lepší.

Kto je z vás dvoch ten, kto príde po „bitke“ ako prvý?
Určite môj priateľ, pretože keď prehrám, tak sa urazím. Predtým sa mi ešte riadne vysmeje, že som slabšia, ale potom sa uzmierime a objíme ma (smiech).

Po minuloročných úspechoch ste sa stali profesionálnou vojačkou. Čo to pre profesionálneho športovca znamená v každodennom živote?
Mne sa zmenilo najmä to, že viac-menej robím to, čo doteraz. Predtým som bola študentkou bez príjmu a teraz sa športu môžem venovať profesionálne a mám za reprezentovanie príjem. Ten čas, ktorý strávim na tréningu, mám platený. Samozrejme, sú s tým spojené aj povinnosti vojaka, účasť na rozličných podujatiach, ale to zaberá minimum času. Základ je trénovať a prinášať významné úspechy.

Foto: Samuel Petrovič

Na vašom instagramovom účte ste sa pochválili aj fotkami z dvojmesačného vojenského výcviku. Ako také niečo vyzerá v súčasnosti?
Priznávam, že by som veľmi rada vedela, čo sa na výcvikoch počas povinnej vojenskej služby dialo v minulosti, aby som to porovnala. Myslím, že najťažšie boli prvé tri týždne. Šla som do toho s tým, že sa konečne naučím napríklad strieľať, držať zbraň, ako sa zakopať, prosto všetky tie praktické veci. Ale tie prvé tri týždne sú brutálne teoretické, praktická stránka prišla až neskôr. Avšak mala som pocit, že toho mohlo byť pokojne aj viac. Prvé tri týždne k nám boli naši nadriadení veľmi autoritatívni, ako v americkom filme. Veľa po nás kričali – a niektorí z nás to nezvládli. Začínalo nás 220, končilo 200. Ale po absolvovaní teoretických testov sa táto situácia zmenila.

Pre vás, ako pre človeka s dobrou fyzickou kondíciou, tam bolo niečo, čo vám dalo vyslovene zabrať?
Ani nie. Dosť sa tam behalo, na čo som nebola zvyknutá. Paradoxne sa mi to zapáčilo až tak, že som začala behávať aj počas karantény. Samozrejme, niektoré veci na výcviku boli náročné, ale nie nezvládnuteľné.

Kedy prišiel ten impulz, na základe ktorého ste sa rozhodli venovať kickboxu a thajskému boxu?
Od šiestich rokov som sa venovala karate približne do šestnástich, kedy prišiel zlom. Posledné dva roky som sa nikam neposúvala. Kamarát, ktorý sa tiež venoval karate, ma zavolal na tréning thajského boxu – na skúšku. A tak som si povedala, že keď som celý život športovala, tak nemôžem ostať bez športu a tiež som si niekde potrebovala vybiť energiu. Vyskúšala som to a venujem sa tomu doteraz.

Vaši rodičia vás vo vašom rozhodnutí podporujú, ale predsa len, spomeniete si na úplne prvú reakciu, keď ste im oznámili, že sa chcete venovať kickboxu?
Neboli z toho úplne nadšení (smiech), ale podporovali ma úplne vo všetkom, aj keby som sa rozhodla kresliť obrázky. Áno, vedomie „idú mi biť dieťa“ nie je pre rodiča celkom príjemné. Mama sa tomu tiež začala trochu venovať, začali ma obaja podporovať na zápasoch a zistili, že to nie je len bitka. Má to svoje pravidlá, ktoré treba ovládať. A že to nie je len tak, niečo vyhrať. Odvtedy to berú v pohode, ale boja sa o mňa. To som im však zakázala nahlas hovoriť.

Foto: Samuel Petrovič

Bojujú ženy v kickboxe inak než muži? Sú tvrdšie?
Je to veľmi individuálne. Myslím, že ženy sú viac emocionálnejšie a ťažšie vytrénovateľné, lebo majú nálady (smiech). Máme zápasníkov, tréner im na tréningu môže povedať hocičo, oni sa neurazia. Keby napríklad mne v istom štádiu prípravy povedal nevhodnú vec, tak sa tam buď rozplačem, alebo sa urazím, alebo sa začnem biť a podobne. Ženy sú v tomto viac komplikované. Na druhej strane musím povedať, že napríklad v našej telocvični máme viac ambicióznejšie ženy než mužov.

Nadávajú si ženy v ringu?
Ešte som na zápase nezažila, že by niekto nadával mne, ale už som počula ako jedna súperka, ktorej som „privalila“, dosť škaredo zanadávala. Nebolo to osobné, bolo to len o tej situácii. Na druhej strane to bolo veľmi milé a brala som to skôr ako pochvalu. Jediné, čo nemám na súperkách rada a všimla som si to v poslednom období, je, že nepodávajú pred zápasom ruku. Považujem to za prejav nerešpektovania.

Existujú ešte predsudky voči ženám v bojových športoch?
Jasné! Vraj to nie je ženský šport, žena by sa nemala biť atď. Rozdelila by som to: 70 percent žien, ktoré robia bojový šport, vyzerajú mužsky. Neviem, či niečo berú alebo čím je to spôsobené, ale pôsobia tak. Tých zvyšných 20 až 30 percent vyzerá tak, že keď idete po ulici, ani nezistíte, že práve táto žena sa venuje bojovému športu. Práve kvôli väčšine existuje predsudok, že to u žien podnecuje agresivitu, zvyšuje testosterón. Všetko sa to točí okolo konštatovania, že to nie je ženské.

Ako prijímajú muži informáciu, že sa venujete bojovým športom?
Drvivá väčšina z nich je v pohode a je pre nich príťažlivé, keď žena boxuje. Ani nemusí zápasiť, stačí, že len boxuje. Úplne malé percento povie, že to nie je ženský šport alebo že sa na to nehodím. Ktovie, možno keby som nemala za sebou úspechy, tak by mi to hovorilo viac ľudí. Možno sa boja.

Foto: Samuel Petrovič

Aké sú kickboxerky partnerky? Ste nežné alebo ste rady tými, čo si doma spravia poriadok?
Je to individuálne. Ale viem byť aj v pohode! Určite nie som direktívna.

Boli bojové športy to, čo vás s vaším partnerom dalo dokopy?
Áno. Prišla som na nábor na thajský box a môj priateľ mal v tom čase na starosti náborovú skupinu, a tak sme sa spoznali.

Kto z vás dvoch komu fúka rany?
Väčšinou je to tak, že nemáme zápasy v rovnakom termíne. Takže keď má priateľ zápas, fúkam mu rany ja a opačne. Keď máme zápasy naraz, čo sa niekedy stane na svetových šampionátoch, tak väčšinou ten, kto prehrá, fúka rany tomu, kto vyhrá. Najhoršie však je na druhý deň ráno dohodnúť sa, kto pôjde vyvenčiť psa.

Čo robí bojovníčka, keď to v zápase schytá a na tvári má modriny a podliatiny? Zakrýva to mejkapom?
Pred pár rokmi som si na to dávala mejkap, nech to nevyzerá zle. Nie preto, že by som sa hanbila za monokel, ale skôr mi prekážali tie ľútostivé pohľady ľudí, ktorí si mysleli, že ma niekto zbil. Alebo že mám frajera, ktorý mi doma ubližuje. Teraz to už neriešim. Zaujímavé je, že v poslednej dobe nemávam monokle, ale len malé modriny. Ktovie, možno si na to tvár a telo zvykli.

Existuje v ženských bojových športoch niečo ako móda? Majú ženy možnosť byť viac kreatívne?
Závisí od toho, kde máte zápas. Oficiálne zápasy majú svoje dresy presne dané. Čo sa týka profi zápasov, ak nesúťažíte pod veľkou organizáciou, ktorá to zastrešuje, môžete si obliecť hocičo. V rámci možností, samozrejme, sa nedá zápasiť v spoločenských šatách. Môžete si dať hocijaké trenky, športovú podprsenku a urobiť si hocijaký účes. Teraz sú napríklad v móde farebne prepletené vlasy. Väčšine z nás pomáhajú v kreativite na oblečení sponzori svojimi logami.

Čo je pri boji praktickejšie? Jeden vrkoč alebo dva?
Ideálne sú dva napevno zapletené vrkoče, aby to držalo.

Na svoju propagáciu využívate aj sociálne siete. Kamarátite sa s nimi prirodzene alebo s nimi musíte občas bojovať?
Sú obdobia, keď sa mi na sociálne siete nechce nič pridávať, ani sa mi tam nechce ísť ani, pozerať, ani odpisovať na správy a niekedy mám ten Instagram doslova zamorený. Najviac, s čím bojujem, sú zábery z tréningov, kedy neriešim, ako vyzerám. Na druhej strane chcem na videách vyzerať dobre, nie s vlasmiň v gumičke. Na 99 percent to vlasy nevydržia a na konci tréningu občas vyzerám ako ježibaba…

Foto: Samuel Petrovič

Bolo toto fotenie pre BREAK v niečom iné, než aké ste absolvovali doteraz?
Fotenie pre BREAK je zatiaľ skúsenosťou, kedy som bola menej oblečená. Obvykle som počas fotenia oblečená viac (smiech).

Čo vy a autá?
Stále študujem v Brne a kým nebola pandémia, niekoľkokrát do týždňa som tam jazdila na otočku. V aute som trávila tretinu života, aj čo sa týka presunov na zápasy a na sústredenia. Naše auto je viac praktické, keďže spoločníkom na cestách je aj náš pes.

Čo vám v aute rozhodne nesmie chýbať?
Hudba. Väčšinou hip-hop, asi desať rokov si ulietavam na skupine Moja reč a som veľmi rada, že oznámili návrat.

Dokázali by ste si v prípade núdze na ceste napríklad vymeniť koleso alebo po novom použiť tzv. lepiacu sadu na opravu pneumatiky?
Ak by tam bol dobre zrozumiteľný návod, tak áno (smiech). Vymeniť koleso som vyskúšala pred rokmi v autoškole, ale som typ človeka, ktorý keď raz niečo vyskúša, potom si to pamätá.

Na ktorú métu sa v súčasnosti pri každodenných tréningoch sústredíte najviac?
Som majsterka sveta v kickboxe a majsterka Európy v K1 aj thajskom boxe a chýba mi titul majsterka sveta v thajskom boxe – tam som bola minulý rok tretia. Určite moja najväčšia priorita je táto méta. A potom sa možno presunúť do profi ringu a skúsiť olympiádu, kde však zatiaľ thajský box ako disciplína nie je. Uvidíme, možno o 8 a 12 rokov sa tak stane

MONIKA CHOCHLÍKOVÁ
Narodila sa v znamení Kozorožca, 13.01.1996. Je zadaná a žije vň Trenčíne. Pred thajským boxom a K1 sa 10 rokov venovala karate. Po strate motivácie sa cez kamarátov dostala k thajskému boxu, ktorému sa odvtedy venuje. Po dvoch rokoch trénovania jej diagnostikovali protrúziu platničky a preto presedlala na K1 (disciplína kickboxu), ktorá je menej náročná na chrbticu. Od roku 2018 sa naplno venuje obom športom a zápasí pod pravidlami thajského boxu aj K1. Medzi jej najväčšie úspechy patrí 3. miesto na MS IFMA v thajskom boxe (2019) a 1. miesto na MS WAKO v K1 (2019).

Dotazník:

Automatická alebo manuálna prevodovka?: Manuálna.
Benzín, nafta alebo hybrid?: Nafta.
Hudba, ktorá vás pri tréningu najviac nakopne?: Filmová s bojovou náladou a zimomriavkami, pri ktorej sa víťazí.
Najväčšie klišé, ktorým sa vás snažia osloviť muži?: Ty si bojovníčka? Zbila by si ma? Udri ma!


Foto:
Samuel Petrovič
Vizáž:
Laura Biricová
Priestory poskytla dielňa OptimTECHpro/ProfiPodložky Martin Kokner

Poznáte naše ostatné cover girls?:

Krásky od susedov, ktoré chcete spoznať aspoň cez fotky
Ronie: Hip – hop scéna ma prijala
Veronika Krúpa Nízlová: Prerazí sama!

Facebook Comments