A keď si Európania vybudovali aspoň čiastočnú imunitu, objavili Nový svet a rozniesli patogény do krajov, kde sa proti nim organizmy miestnych ľudí vôbec nedokázali brániť.

Jednou z prvých zdokumentovaných epidémií v Európe bol antoninovský mor. V roku 166 si rímski legionári vracajúci sa z Blízkeho východu nepriniesli domov len vidinu žoldu, ale aj pravé kiahne. Pravdepodobne najsmrtiacejšie vírusové ochorenie v dejinách ľudstva sa prvýkrát prenieslo z hlodavcov na človeka približne pred 11-tisíc rokmi v Indii. Vírusu vyhovovali husto osídlené regióny, kde sa mohol ľahko šíriť, a tak sa spontánne preniesol zo zvieraťa na človeka aj v Egypte, a to približne v rovnakom čase ako v Indii. Rimania, hoci mali obchodné styky aj s Ďalekým východom, sa s najväčšou pravdepodobnosťou nakazili pravými kiahňami od Egypťanov. Správy o epidémii nám zanechal významný staroveký lekár Claudios Galénos, ktorý opísal symptómy ochorenia: horúčku, zapálené hrdlo, hnačku a najmä vredy, ktoré sa objavovali na deviaty deň od prepuknutia choroby. V Ríme zomieralo v najhorších časoch dvetisíc ľudí denne a celkový počet obetí antoninovského moru sa odhaduje na päť miliónov.

Foto: Wikimedia

Prvý mor
Východorímska ríša prekvitala aj po zániku západnej časti impéria. V roku 541 sa však nad ňou zatiahli mraky. Prichádzala Yersinia pestis. Baktéria, ktorá sa s najväčšou pravdepodobnosťou vyvinula v pohorí Ťanšan niekde v oblasti Číny, Kirgizska a Kazachstanu, sa po svete šírila stáročia. Prvýkrát však plnou silou udrela práve na Východorímsku ríšu, kam sa zrejme dostala spolu s potkanmi na lodiach smerujúcich z Egypta. V Konštantínopole umieralo až päťtisíc ľudí denne. Mŕtvoly nemal kto pochovávať, celé mesto podľa historika Thukydida páchlo smrťou. Mor tvrdo zasiahol aj vidiek, kde úroda ostávala na poliach a nemal ju kto zožať. K epidémii sa pridružil aj hladomor. Dodnes nevieme, koľko ľudí epidémia zabila. Najmenšie odhady hovoria o 25 miliónoch, tie najpesimistickejšie až o štvornásobku, čo by sa rovnalo takmer polovici vtedajšej európskej populácie.

Čierna smrť
Mor sa v Európe naposledy objavil v roku 750 a potom si dal dlhú pauzu. Počas nasledujúcich storočí mal starý kontinent starosti so všeličím, ale Yersinia pestis k jeho problémom nepatrila. V prvej polovici 14. storočia ho už však nebezpečenstvo nákazy opäť obchádzalo. V európskych prístavoch kolovali strašné zvesti o vyľudnenej Sýrii, Mezopotámii, Arménsku i Tartárii (súhrnné stredoveké pomenovanie pre oblasť od Uralu po Pacifik). Dnes sa odhaduje, že počas 15 rokov pred príchodom do Európy vyhubil mor v Ázii asi 25 miliónov ľudí. Na Krym dorazil v roku 1347 zrejme s Mongolmi. Tí obliehali mesto Kaffa a chceli ho prinútiť ku kapitulácii tak, že katapultmi vrhali za hradby mŕtvoly obetí moru. Vydesení janovskí kupci radšej z Kaffy ušli a odplávali na Sicíliu, kam však priviezli aj nezvaných hostí v podobe baktérií Yersinia pestis. Bol to začiatok najhoršej epidémie v európskych dejinách. Trvalo najmenej 80 rokov, než sa počet obyvateľov starého kontinentu dostal na rovnakú úroveň, akú mal začiatkom roka 1347. Mor vyčíňal najväčšou silou štyri roky a zabil asi tretinu všetkých Európanov. Niektoré miesta však postihol horšie než iné, obzvlášť zle na tom boli husto zaľudnené mestá. Chabá hygiena, obydlia zamorené plošticami, blchami a krysami, podvýživa: to všetko viedlo k masívnemu úbytku populácie. V Hamburgu a Brémach zrejme zomrelo až 70 percent obyvateľstva, ale zasiahnutý bol aj vidiek. Napríklad zisky z dane z krbu (stredoveká obdoba dane z nehnuteľnosti) vo francúzskych regiónoch ako Normandia či Provensálsko klesli o 60 percent. V Nórsku vymrelo za dva roky 60 percent obyvateľstva. Najtvrdšie bolo zrejme postihnuté Anglicko, kde mor zahubil až 70 percent ľudí. Čierna smrť na druhej strane neviedla k ekonomickej kríze. Práve naopak. Pred jej vyčíňaním bola Európa preľudnená a aj tí, ktorí pracovali, často žili v chudobe. Výrazný úbytok pracovnej sily však vyústil do zvyšovania miezd a tým aj k znižovaniu ekonomickej nerovnosti. Zašlo to až tak ďaleko, že šľachta sa snažila tomuto vývoju brániť. V Anglicku vošiel napríklad do platnosti zákon, že roľník si nemôže pýtať vyšší plat než v roku 1346. Inde sa zasa pristúpilo k prijatiu zákonov, ktoré zakazovali „plebsu“ nosiť drahé šaty, aby tak nemohol dávať najavo svoju stúpajúcu kúpnu silu. Koncom 15. storočia sa však situácia pre rastúci počet obyvateľstva dostala do podobného stavu, v akom bola pred tzv. čiernou smrťou.

Foto: Adobe Stock

Choroby cestujú na západ
Obchodné trasy sú pre ekonomiku životne dôležité. Neraz po nich ale cestuje aj smrť. Mnohé choroby prišli do Európy práve prostredníctvom obchodníkov z Ázie a Afriky. Keďže však boli Európania vplyvu mnohých ochorení vystavení celé stáročia, časť z nich si vybudovala imunitu. A tú domorodé kmene v Novom svete nemali. Nepoznali pravé kiahne, osýpky, čierny kašeľ ani chrípku a tieto choroby na domorodcov pôsobili doslova ako biologické zbrane. Pravé kiahne priniesol do Nového sveta zrejme už Krištof Kolumbus počas svojej objavnej cesty v roku 1492. Avšak vôbec prvá epidémia tohto ochorenia vypukla až v roku 1518 na ostrove Hispaniola (dnes tu ležia Haiti a Dominikánska republika). Stalo sa tak v komunite otrokov privezených z Afriky. Už vtedy bola populácia tamojšieho etnika Tainov na pokraji skazy. Španielski kolonizátori mali od panovníka dovolené brať Tainov na nútené práce do baní. Podmienky tam boli také strašné, že v priebehu 15 rokov klesol ich počet z asi 400-tisíc na iba 26-tisíc. A potom prišli pravé kiahne, ktoré Tainov prakticky zlikvidovali. Epidémia na Hispaniole bola síce prvá, ale rozhodne nie jediná. V roku 1519 priviezli španielski conquistadori do ríše Aztékov nielen palné zbrane, ale aj jedného otroka z Afriky nakazeného pravými kiahňami. V ríši vypukla epidémia, ktorá najtvrdšie zasiahla Tenochtitlan. V tých časoch išlo o jedno z najväčších miest sveta, keď sem však o dva roky neskôr dorazili španielski dobyvatelia, pripadalo im ako masový hrob. V uliciach ležali obete pravých kiahní a Aztékovia sa nezmohli na dostatočne účinnú obranu. Odhaduje sa, že zomrela až polovica obyvateľov Tenochtitlanu. Mních, ktorý videl pád mesta na vlastné oči, napísal: „Indiáni nepoznali liek na chorobu. Zomierali vo veľkom ako ploštice. Na mnohých miestach sa stalo, že zomreli všetci obyvatelia domu, a keďže bolo nemožné kvôli veľkému počtu obetí kopať pre všetkých hroby, preživší len strhli strechu a steny. A tak sa z domov stávali hrobky.“

Foto: Adobe Stock

Kiahne ako zbraň
Ríšu Inkov postihla epidémia pravých kiahní ešte pred príchodom kolonizátorov z Európy. Inkovia mali takú prepracovanú cestnú sieť, akej sa od čias Rímskej ríše nevyrovnala žiadna iná. A práve ona sa nechtiac zaslúžila o rýchle šírenie ochorenia. Pravým kiahňam podliehali chudobní i bohatí bez rozdielu a v priebehu niekoľkých rokov vyhubila choroba najmenej 60 percent Inkov, pričom niektoré zdroje uvádzajú až 90 percent. Riedke osídlenie však nebolo zárukou ochrany pred chorobami. Indiánske kmene v Severnej Amerike nežili v mestách, a predsa ich rady prudko redli. Už v rokoch 1617 až 1619 vyhubili pravé kiahne 90 percent Indiánov v Massachusettskom zálive. V nasledujúcich desaťročiach sa pridávali aj epidémie iných ochorení, ktoré dovedna zabili možno až 95 percent domorodých obyvateľov Severnej Ameriky. Vyskytovali sa aj prípady, keď sa pravé kiahne využívali ako biologická zbraň. Európski osadníci neraz darovali Indiánom prikrývky, ktoré predtým používali nakazení ľudia. A tak sa pravé kiahne dostávali aj do kmeňov, kam by inak nedorazili. Ani belosi však neboli ušetrení chorôb. Od roku 1636 do konca 17. storočia zažil Boston šesť epidémií pravých kiahní. Začiatkom 18. storočia sa odtiaľto rozšírili aj do zvyšku britských kolónií v Severnej Amerike.

Foto: Adobe Stock

Sedem pandémií cholery
Baktéria Vibrio cholerae môže za svoj pôvodný domov považovať Indiu. Biedne životné podmienky, zlá hygiena a vysoká priemerná teplota spôsobili, že baktérie sa tu v stojatých vodách hojne množili dávno predtým, než sa začali šíriť do iných krajín. Prvá pandémia sa začala v roku 1817 v Bengálsku, a hoci dorazila až k brehom Stredozemného mora, Európu nezasiahla. Druhá už bola oveľa ničivejšia. Vypukla v roku 1826 a o päť rokov neskôr sa dostala aj do Uhorska, kde jej podľahlo najmenej 200-tisíc ľudí. Objavila sa prakticky v celej Európe a problémy mali aj na celom východnom pobreží USA. Dnes sa cholera lieči infúziami a antibiotikami. Lenže tie v čase prvých pandémií nepoznali. A tak sa tretia cholerová pandémia v rokoch 1846 až 1860 stala vôbec najsmrtiacejšou pandémiou 19. storočia. V Rusku zomrelo najmenej milión ľudí. Nevyhla sa ani Európe, obzvlášť krutá bola k Írom, ktorí sa v roku 1849 ešte ani nestihli spamätať z veľkého hladomoru Gorta Mór, keď sa k ich utrpeniu pridala aj cholera. Čo sa týka počtu obetí, tretia pandémia cholery bola najhoršia. Nasledujúce štyri však ľudstvo tiež poriadne potrápili a zatiaľ čo vo vyspelých krajinách dnes túto chorobu vďaka dezinfekcii vody prakticky nepoznajú, rozvojové štáty vie potrápiť aj dnes.

Chrípka berie milióny životov
V 20. storočí vypukli celkovo tri pandémie chrípky. Predzvesťou toho, čo malo prísť koncom prvej svetovej vojny, bola v istom zmysle už pandémia z rokov 1889 až 1890, ktorá celosvetovo zabila asi milión ľudí. Prvé obete zaznamenali v dnešnom Uzbekistane a odtiaľ sa rozšírila do celého sveta. Španielsku chrípku spozorovali prvýkrát v januári 1918 v Kansase. Nevieme síce istotne určiť miesto, kde vírus vznikol, s najväčšou pravdepodobnosťou však išlo o Čínu alebo niektorú z krajín juhovýchodnej Ázie. Kým pandémia utíchla, podľahlo chrípke na celom svete možno až 100 miliónov ľudí. O ďalších dvoch chrípkových pandémiách 20. storočia už vieme povedať, že vypukli vo východnej Ázii. Prvé obete takzvanej ázijskej chrípky zaznamenali na prelome rokov 1956 a 1957 v čínskej provincii Kuej-čou. V apríli už bola v Singapure a Hongkongu, v júni sa dostala do Veľkej Británie a USA. Zabila najmenej milión osôb a približne rovnaký počet zabila aj tretia chrípková pandémia 20. storočia známa ako hongkonská chrípka. Už jej názov napovedá, kde vypukla. Stalo sa tak v júli 1968 a do konca roku jej už podliehali ľudia z celého sveta. Koronavírus teda nie je jediným patogénom, ktorý sa do sveta rozšíril z Ázie. Pandémiám čelili ľudia už pred stovkami rokov a podľa názoru viacerých vedcov sa tak bude diať aj v budúcnosti. To, čomu čelíme, teda nie je vzhľadom na minulosť nič výnimočné.

Foto: Adobe Stock

Vykorenenie pravých kiahní: V druhej polovici 20. storočia sa WHO podujala na ťažkú úlohu: vykorenenie pravých kiahní, jednej z najsmrtiacejších chorôb v dejinách. A skutočne sa to podarilo. Masívnym plošným očkovaním ľudí z celého sveta dosiahla WHO najväčší úspech vo svojich dejinách. V roku 1980 mohla vyhlásiť pravé kiahne za vykorenené.

Prišiel syfilis z Ameriky? Syfilis sa vyskytoval v Novom svete už pred príchodom Krištofa Kolumba. A podľa jednej hypotézy ho práve Kolumbove posádky priviezli do Európy. Prvé zmienky o syfilise na Starom kontinente totiž pochádzajú až z dôb, keď francúzske vojská vpadli na Apeninský polostrov v roku 1494. No a Kolumbus objavil Nový svet už v roku 1492.

Cholera: Zabíja pomerne rýchlo. Prenáša sa kontaminovanou vodou a potravou a dokáže usmrtiť človeka už pár hodín potom, ako sa prejavia prvé symptómy. Prejavuje sa silnou hnačkou a ak sa choroba nelieči, z človeka odchádzajú tekutiny doslova po litroch. Nakazený produkuje aj 20 litrov stolice denne, pričom dochádza nielen k akútnej dehydratácii a nerovnováhe elektrolytov, ale zároveň sa baktérie šíria ďalej do prostredia.

Mohlo by vás zaujať:

Španielska chrípka: Katastrofa počas globálneho konfliktu
Neviditeľní zabijaci útočia
Najstrašnejšie smrtiace epidémie v histórii

Facebook Comments