Rodáka z Pezinka sme sa spýtali na jeho zážitky z panenského Grónska a porozprával nám, pri akom lezení ide najviac o život.

Kedy sa vo vás prebudila vášeň liezť a aký bol váš prvý horolezecký cieľ, ktorý ste si splnili?
Po prečítaní knižky od Ivana Baja: Smiech na lane. Tá energia a humor mi natoľko učarovali, že som presne vedel, že toto budem robiť do konca života, aj keď som s tým ešte nemal žiadnu reálnu skúsenosť. Prvý cieľ boli Traja jazdci nad Pezinkom, odkiaľ pochádzam. Myslel som si, že tam budem chodiť večne, no veľmi skoro mi začali byť primalé (smiech).

Uplynulý rok ste sa spolu s Gabom Čmárikom pridali ku grónskej expedícii Seven Virgin Summits. Ako ste sa k nej dostali a čo najzaujímavejšie ste tam dosiahli?
Ono je to trochu inak. Skôr sa Seven Virgin Summits pridalo k nám. Expedíciu som plánoval s Mišom Sabovčíkom a kapitánom jachty Vladkom Porvazníkom už skôr a ten koncept tam jednoducho pre chalanov zapadol. O Vladkovi ako bývalom horolezcovi som vedel už dávnejšie z lezeckých kruhov. Zároveň oboplával svet a mal čas, tak som ho hneď oslovil. S nápadom urobiť jachtársko-horolezeckú expedíciu neváhal ani sekundu. Vytvoriť čisto slovenský projekt bola paráda. Žiaden koncept, že prídem s „nafutrovanými“ peniazmi a na mieste si zaplatím najväčších odborníkov a potom sa tvárim ako dobrodruh (smiech). Tentoraz sa mohli pozerať Česi na nás, keďže takéto bláznivé nápady prichádzajú skôr odtiaľ (úsmev). Celkovo sa nám podarilo zmapovať tri nové lezecké oblasti za polárnym kruhom a vyliezť šesť nových ciest na štyri kopce, kde ešte pred nami nikto neliezol.

Prvovýstup Fatal Attraction vo Wadi Rum, Jordánsko. Foto: archív Martina Krasňanského

Pomenovali ste nejaký predtým nezdolaný kopec? Máte zaujímavú historku, ktorú ste si odtiaľ odniesli?
Nerád nazývam kopce po svojom. Bolo by to priam arogantné myslieť si, že kopce, aj keď nie sú pomenované na mapách, nemajú alebo nemali svoje názvy u domáceho obyvateľstva už dávno predtým. Preto sme sa snažili dopátrať k tým pôvodným alebo sme využili GPS súradnice. Názvy ciest je už ale iný príbeh. Väčšinou sa spája s nejakou silnou emóciou. Napríklad názov Veľryba, ako sme pomenovali našu prvú 800 m cestu na Kangeq v Grónsku, si to priam pýtal. Dokonalý teplý slnečný deň bez vetríka, absolútne ticho, 400 m nad morom (liezli sme rovno z lode) a zrazu sme započuli a následne pozorovali veľrybu hlboko pod nami. Bolo to niečo čarovné. Byť tak vysoko v takom otvorenom priestore, kde široko-ďaleko nie je žiaden človek, a pozorovať pritom také vznešené stvorenie pod nami, bol skutočne silný zážitok (smiech).

Pred štyrmi rokmi ste zdolali náročnú líniu v stene Cerro Trinidad v Čile. Za prvovýstup ste zožali aj medzinárodné ovácie. Ako ste sa na tento výstup pripravovali?
Priblížte nám najnáročnejšie momenty tohto lezenia. Ja konkrétne tromi lezeckými dňami a dvomi nocami v zimnej stene vo Vysokých Tatrách a hneď nato kamarátovou ukrutnou rozlúčkou so slobodou. Kým som sa spamätal, tak už som bol na opačnej strane sveta v teplom Čile (smiech). Ale nie, každý z nás mal viac ako 10 rokov lezeckých skúseností z veľkých kopcov sveta, takže sme už mali nejakú predstavu, čo nás asi čaká.

Aké ocenenia a výstupy za svoju lezeckú kariéru si najviac ceníte?
Asi tie, ktoré neboli najťažšie, ale najkrajšie a ľudia ich radi lezú. Toto sa vo mne zmenilo. Kedysi som chcel robiť viac také cesty, ktoré budú odvážne a ťažké, no išlo by skôr o „pomníčky“, ako ich my voláme. Také máme hlavne v našich Tatrách, ale aj vo svete. V každom prípade by ma potešilo, keby sa zliezli aj tie a bude sa vedieť viac oceniť aj odvážna stránka. Až také lezenie nám skutočne ukáže, kým sme.

Krása zimného lezenia na Ďumbieri. Foto: archív Martina Krasňanského

Výstupy a expedície, aké plánujete, nie sú určite najlacnejšie. Ktorá bola zatiaľ najviac finančne náročná a koľko vás stála?
Najdrahšia bola posledná expedícia do Garwahalských Himalájí na severe Indie. Konkrétne na 6454 m n. m. vysoký kopec Bhagirathi III s jeho 1500 m strmou stenou. Celkovo sme sa blížili k hranici 5000 eur. Musím ale podotknúť, že tu výrazne pomohol náš horolezecký spolok JAMES.

Čím sa živíte v civile?
Ako väčšina lezcov, robím výškové práce. Moje vysokoškolské vzdelanie nepadlo ako u viacerých kamarátov na úrodnú pôdu, ale som za to rád. Robím na seba a nepoznám firmu, kde by mi dali na niekoľko mesiacov voľno (smiech).

Nedávno ste liezli vo francúzskom Chamonix s Ondrom Húserkom. Popíšete nám, kde konkrétne ste liezli a aké steny ste v poslednom čase zdolávali?
Liezli sme v trojici ešte s Riškom Nemcom a podarilo sa nám voľne preliezť legendárnu cestu Beyond Good and Evil na krásny kopec L´Aiguille des Pélerins, ktorá je právom pojem nielen pre jej náročnosť, ale pre celkovú krásu. Názov cesty bol inšpirovaný Nietzscheho citátom: „V dome bolesti sme boli spolu zviazaní, aby sme našli svoju pravdu za hranicou dobra a zla.“ Dokonalá línia, ktorá je drvivú väčšinu času uväznená v zlých podmienkach a ktorá necháva lezcov na pochybách a v pokornom čakaní. Väčšina lezcov v horných častiach uhne do vedľajšej cesty, no my sme chceli zažiť tú skutočnú výzvu, nech vieme, o čom Nietzsche rozprával (smiech). Ďalšia cesta bola 1. zimný prelez cesty Full Love na Aiguille Peigne (Aiguilles de Chamonix). Cesta pravdepodobne od prvovýstupu v podaní kvarteta Julien Desecure, Korra Pesce, Jeff Mercier a Jonathan Griffith, čo sú svetové esá z októbra 2012, nemala žiadne opakovanie. Dlhé roky neboli v stene podmienky a aj teraz v nej chýbalo približne 60 % firnu oproti tomu, ako to bolo pri prvovýstupe, takže sme zažili zopár znervózňujúcich momentov. Touto cestou musím vyjadriť obrovský rešpekt Ondrovi Húserkovi, ktorý tu odmakal najviac. Predsa len mi nedá jeden malý poznatok, že i takéto legendárne alpské cesty sa mi zdajú byť ľahšie ako mnohé línie, ktoré máme doma v Tatrách. Slovenskí horolezci boli svetovou špičkou!

1500 m vysoká stena Bhagirathi III napravo v Garwahalských Himalájach. Foto: archív Martina Krasňanského

Máte ešte nejaký nesplnený sen týkajúci sa vysnívaných kopcov a stien?
Určite sa chcem vrátiť do Indie na Bhagirathi III. Vršok nám ušiel po štyroch dňoch v stene doslova o vlások. Vyliezli sme 29 z 30 skalných dĺžok. To jednoducho veľmi mrzí, zvlášť ak išlo o taký náročný cieľ, kde sa už možno baviť o tom naj, čo sa v danom roku na svete vyliezlo. Je to natoľko nádherný kopec, že vrátiť sa naň bude opäť potešením. Potrebný know-how a odhodlanie už máme, tak už len peniažky a počasie (smiech).

Ktoré zo slovenských hôr sú vašou srdcovou záležitosťou?
U mňa jednoznačne naše Tatry, predovšetkým odľahlejšie severné doliny, kde stále panuje pokoj. Milujem aj naše Súľovské skaly, hlavne na jeseň, keď je les prekrásne sfarbený. Slovensko je nádherná krajina, len si ju musíme viac vážiť a chrániť.

Ocitli ste sa niekedy na hrane života a smrti? Kedy to bolo?
Zimné lezenie je asi najväčšie balansovanie na hranici. Istenie je veľakrát čisto iluzórne. Jednoducho sa nemôže padať. Extrémne dôležitá je hlava. Zachovať si duchaprítomnosť i rozvahu. Strach je v skutočnosti dobrý priateľ, ak ma neovládne. Radí, ako liezť čo najbezpečnejšie a neprekročiť limity. Ak človek stratí strach, je to najrýchlejšia cesta do rakvičky.

Spokojnosť po dolezení prvovýstupu Nilam na Jang Pakistane. Foto: archív Martina Krasňanského

Lezenie je vaším spôsobom relaxácie alebo oddychujete aj inak?
Na lezení mám rád jeho variabilitu. Od malých skaliek až po hory. Lezenie po skalách i ľade. Spoločný tam je často len vertikálny pohyb, takže s tým si úplne vystačím celý rok. Avšak mám rád aj lyžovanie a skialpinizmus s dobrým pivkom a partiou na chate, to je radosť žiť (smiech).

Slováci sa nestratia ani medzi svetovou špičkou v lezení. Aká je podľa vás budúcnosť slovenského lezenia a čím to je, že stále patríme k tým najlepším?
Budúcnosť vidím predovšetkým v stredných veľhorách, v kopcoch, kde samotná nadmorská výška nie je určujúci faktor, ale predovšetkým náročnosť steny ako-takej. Tu sa dajú zúročiť skúsenosti zo skaliek alebo Tatier, ktoré máme a zároveň to nie je až tak finančne náročné, takže je to dostupnejšie. Výstupy Slovákov na Trangách v Pakistane, Grónsku, Patagónii či Pakistane sú toho jasným dôkazom.

Štvrtá noc v stene Bhagirathi III – alebo kto si ako ustelie, tak bude mať. Foto: archív Martina Krasňanského

MARTIN KRASŇANSKÝ: Narodil sa 27. 11. 1982 a vyrastal v Pezinku. S lezením začal ako 17-ročný
na skalkách v okolí Bratislavy. Má za sebou vyše dvadsať prvovýstupov v Tatrách. Cenné sú jeho prvovýstupy v Patagónii, Jordánsku, Pakistane či Grónsku. Do budúcna sa plánuje vrátiť do indických Himalájí, kde sa pokúsi dokončiť výstup z minulého roka. Momentálne žije väčšinu roka na Liptove, kde sú lepšie podmienky na lezenie.

Najväčšie úspechy

Tatry: viac ako 20 prvovýstupov a voľných priestupov v zime aj v lete

Jordánsko prvovýstup: Fatal Attraction 10 – v 550 m stene Domes vo Wadi Rum

India: výstup na Bhagirathi III 1500-metrovou strmou stenou

Pakistan prvovýstup: Nilam na Jang 8 A2 galéria Uli Biaho 600 m Paradise Circus 8+/9 – A2 galéria Uli Biaho 600 m

Patagónia Čile: prvovýstup El Condor Pasa 10 Cerro Trinidad 750 m

Madagaskar:  Tsaranoro – Soavadia 9+ 700 m 2. opakovanie King Lui 9300 m 1. on sight prelez

Alpy: Grand Capucin Le Or du Temps 9+ 500 m 1. voľný prelez Strieborná karabína

Grónsko prvovýstup: Veľryba 7 R2 800 m, Sardinka 6 R1 270 m, Insomnia 7 R2 455 m, First men 7 R2 500 m

India: Bhagirathi III 6456 m n. m. Stairway to Heaven 7b dosiahnutá výška 6150 m n. m.

Nie ideálny čas počas lezenia vo Vysokých Tatrách, ale o to väčšia zábava. Foto: archív Martina Krasňanského

Mohlo by vás zaujať:

Horolezec Peter Hámor pokoril poslednú osemtisícovku
Svetový lezec so srdcom dobrodruha
Marek Biskupič pozná krásu i nepoddajnosť hôr

Facebook Comments