Nik však nevie, ako presne ho v Byzantskej ríši vyrábali. Išlo však o strašnú a ničivú zbraň.

V septembri 718 prebiehalo takzvané druhé arabské obliehanie Konštantínopolu. Moslimovia blokovali tamojší prístav s desiatkami lodí a hotovali sa k útoku na plavidlá obrancov. Paluby sa hemžili veslármi i vojakmi a zrážku dvoch početných línií drevených lodí sprevádzalo lámanie brvien, cinkanie mečov a svist šípov. Krátko po začiatku bitky vydal byzantský admirál rozkaz, aby zaútočili menšie záložné plavidlá. Na palubách viezli grécky oheň. Plamene vyšľahli z akýchsi trúb, z ktorých zápalnú zmes vytláčali vzduchovými pumpami. Oheň začal pohlcovať viaceré arabské lode, ktorých posádky však boli pripravené. Vylievali na požiar kýble vody a snažili sa ho uhasiť. Aké však muselo byť ich prekvapenie, keď plamene ani náznakom nepoľavovali? Zúfalí Arabi si rýchlo vyzliekali brnenia a skákali do vody, zatiaľ čo flotilu pohlcoval požiar. Smoliari, ktorí nestihli vyskočiť, zhoreli. Iní zasa opúšťali lode v ťažkých brneniach a klesali pod vodu. Ani plavci nemali vyhraté, oheň sa šíril aj po hladine. Keď veľká časť lodí zhorela, Arabi signalizovali ústup. Zvyšok plavidiel neskôr zlikvidovali búrky a nájazdy Byzantíncov.

Nepoznaný recept
Konštantínopol teda prežil aj vďaka gréckemu ohňu. Ako však vlastne ničivá zbraň fungovala? Jej vynálezcom bol zrejme muž menom Kallinikos, ktorý približne v polovici 7. storočia ušiel z dnešnej Sýrie a našiel útočisko v Konštantínopole. Experimentoval s viacerými chemikáliami a napokon vytvoril zmes, ktorá sa pri styku so vzduchom zapálila. Kallinikos recept prísne strážil, presné zloženie gréckeho ohňa poznali len členovia jeho rodiny a byzantský cisár. Mimochodom, Byzantínci pre zmes nepoužívali označenie „grécky oheň“. Považovali sa za Rimanov, boli predsa nasledovateľmi Východorímskej ríše. Volali ju „tekutý oheň“ či „morský oheň“. Zmes bola tmavohnedá až čierna, obsahovala síru, soľ, ropu, smolu, výťažok z divokého mandľovníka, rozpustený dusičnan draselný a živicu. Presné pomery jednotlivých zložiek však nepoznáme. Grécky oheň sa nedal uhasiť vodou, o čom sa presvedčili aj Arabi. Namiesto vody sa používal moč a piesok.

Foto: Profimedia.sk

Nešťastní Rusi
Zápalná zmes sa najčastejšie vytláčala cez rozširujúcu sa trúbu a dokázala zasiahnuť cieľ vzdialený aj niekoľko desiatok metrov. Bežne sa však používala aj ako náplň do sudov, ktoré následne fungovali ako projektily pre katapulty. Byzantínci vďaka nej vyrábali dokonca aj ručné granáty. Na súši sa tiež zmes používala v akejsi stredovekej obdobe plameňometov. Grécky oheň nespôsoboval nepriateľom len fyzické škody, ale aj psychické traumy. Keď v roku 941 napadlo Byzantskú ríšu tisíc lodí z Kyjevskej Rusi, ktoré viedol Igor I., zápalná zmes sa opäť dostala k slovu. Dobové záznamy hovoria, ako sa muži v plnej zbroji vrhali do mora a volili radšej smrť utopením než uhorením. Nemohli vedieť, že pred viac než 200 rokmi zažívali Arabi rovnakú dilemu.

Nekvalitné napodobeniny
Samozrejme, že záhadná zmes nemala len výhody. Dala sa použiť len proti nepriateľovi, ktorý nemal priestor na manévrovanie, pretože zbrani sa dalo relatívne ľahko uhnúť. Tiež sa pomerne ťažko vyrábala a keďže sa Byzantínci báli, aby sa grécky oheň počas boja nedostal do rúk nepriateľov, používali ho iba vo výnimočných prípadoch. V čase, keď začala Byzantská ríša súperiť s Osmanmi, sa už čoraz viac dostával do popredia pušný prach. Preto bol aj psychologický efekt gréckeho ohňa podstatne nižší, ako napríklad v 10. storočí. Už dávno pred pádom Konštantínopolu v roku 1453 recept na výrobu tejto zápalnej zmesi zmizol, a hoci sa ho Osmania pokúsili napodobniť, a aj sa im to podarilo, ich „grécky oheň“ bol podstatne menej kvalitný. V nasledujúcich storočiach sa uskutočnilo viacero pokusov o napodobenie gréckeho ohňa, ale žiadny z nich nebol úspešný. Iróniou je, že presný recept nedokážeme odhaliť ani dnes, v čase, keď už má ľudstvo k dispozícii podstatne hroznejšie zbrane.

Napalm: Zápalnú zmes vyvinuli vedci z Harvardovej univerzity ešte v roku 1944. Používal sa aj v kórejskej vojne a stal sa doslova ikonou vojny vo Vietname. Len pre porovnanie: na Vietnam zhodili Američania 11-krát väčšie množstvo napalmu než na Kóreu.

Mohlo by vás zaujať:

Operácia Meetinghouse: Deň, na ktorý Tokio nezabudne
Ženy Vikingov: Krása na drsnom bojisku
Muž, ktorý naozaj objavil Ameriku

Facebook Comments