Už len pri pohľade na mapu si človek všimne, že táto krajina bude bohatá na prírodu. Zrak upútajú dve veľké jazerá, kopec sopiek roztrúsených vo viacerých častiach a celý východ krajiny, kde dominuje príroda nad človekom. Nikaragua je krásne vyváženou kombináciou koloniálnych miest s autentickou prírodou a jedinečnými tradíciami.

Nikaragua, Managua, veľmi podobné slová, však? Spája ich totižto voda, ktorá sa po španielsky povie agua. Tipujete správne. Na území tejto krajiny sa nachádza veľa vodnatých plôch, najmä jazier, preto si Nikaragua oficiálne vyslúžila pomenovanie „krajina jazier“. Môže sa pýšiť dvoma najväčšími jazerami Strednej Ameriky. Na južnom brehu toho menšieho s názvom Xolotlán leží hlavné mesto Managua, preto sa mu neoficiálne hovorí aj jazero Managua. Polovica jazera patrí do provincie León, polovica do provincie Managua. Na tejto strane sa nachádza aj polostrov s prírodnou rezerváciou Chiltepe, súčasťou ktorej sú dve malé lagúny (Xiloá, Apoyeque) vulkanického pôvodu, ktoré príroda vytvorila pred miliónmi rokov, ostatne ako všetky ďalšie ležiace na nikaragujskom území.

Neoddeliteľnou súčasťou nikaragujskej kuchyne je kukurica. Táto pre nich vzácna plodina sa pestuje na obrovských poliach všade po krajine. Foto: Michal Hertlík

Na sopku!
Najväčšie jazero krajiny Cocibolca je s rozlohou 8430 km2 veľké ako polovica susedného Salvádoru. Jeho dĺžka je 160 km, šírka 70 km a dosahuje hĺbku 70 metrov. Od pobrežia Tichého oceánu ho delí len úzky priesmyk provincie Rivas. Najprv som si myslel, že toto jazero s neoficiálnym názvom Nikaragua by som po obvode mohol precestovať celé, ale zistil som, že by som potreboval oveľa viac času, ako som plánoval a navyše to na niektorých miestach nie je úplne bezpečné. Jazero má naozaj gigantické rozmery, dokonca je rozdelené až do piatich provincií: Rivas, Granada, Boaco, Chontales a Río San Juan. Prvá menovaná zaberá až tretinu a práve tu sa nachádza najznámejší turistický ostrov Ometepe.

Masívny vulkán Concepción jeden z najnavštevovanejších a zároveň najnáročnejších na výstup, dominuje sopečnému ostrovu Ometepe. Foto: Michal Hertlík

Nikaragua nie je len krajinou jazier, ale aj vulkánov, čím je známa na celom svete. Pozdĺž celej Strednej Ameriky, od Mexika až po Panamu, totiž prechádza sopečný pás, teda v každej krajine nájdeme sopky. Keďže Nikaragua leží uprostred, sopiek má veľmi veľa, ale nachádzajú sa len na pobrežnej pacifickej strane. Turisticky atraktívnym je sopečný ostrov Ometepe priamo v najväčšom jazere Cocibolca, ktorý je vytvarovaný do ležatej osmičky a na každej strane má jeden vulkán. Na ten väčší s názvom Concepción som sa vybral aj ja. Odporúča sa zobrať si skúseného lokálneho človeka, ktorý sa v trase vyzná, lebo cesta hore ani zďaleka nie je ľahká, aj keď mnohí turisti si nedajú povedať a vyberú sa na vlastnú päsť. S mladým miestnym sprievodcom sme začali kráčať hore pred piatou hodinou ráno za nie príliš prívetivých podmienok. Nečakal som, že výstup mi dá tak kondične zabrať. Hore viedol len jeden chodníček pomedzi prírodné úskalia podobné pralesu. Vyčerpaní sme sa asi po štyroch hodinách ocitli vo výške tisíc metrov. Bola taká hmla a fúkal taký vietor, že keby sme pokračovali ďalej, neskončilo by sa to pre nás dobre. Viditeľnosť bola nulová, takže sme sa obaja rozhodli ísť naspäť. Nie je potrebné dosiahnuť samotný vrchol, aby mal človek zážitok.

Horúci adrenalín
Nikaragujské vulkány nie sú prechádzka ružovou záhradou. Väčšina z nich je koncentrovaná okolo severozápadného mesta León. Týči sa tam najvyšší zo všetkých San Cristóbal a taktiež aj jeden svetový unikát. Reč je o stále aktívnom vulkáne Cerro Negro s výškou asi 730 metrov, ktorý leží pár kilometrov od mesta. Dá sa na ňom robiť extrémny šport zvaný volcano boarding. Najprv som musel vyjsť až na samotný vrchol vulkánu po čiernom sopečnom povrchu, čo mi pomalým tempom trvalo asi 45 minút. V špeciálnom obleku a so špeciálnou doskou som sa následne po horúcom vulkáne spustil dole asi za tri minúty. Tento šport vynašli práve v Nikarague a turisti z celého sveta sem chodia čo i len na víkend, aby si takéto sopečné šialenstvo mohli skúsiť. Aj keď ide o veľmi turistickú záležitosť, a ja frekventované turistické miesta príliš neobľubujem, musím priznať, že z tohto som bol nadšený a vyšliapal by som si to pokojne opäť, aby som sa znova spustil. Adrenalín a zážitok sú zaručené. Byť v Nikarague a nezažiť to by bol hriech. Minimálne tak vravia domáci. Z vulkánu som sa celý čierny ako baník po šichte vrátil do koloniálneho mesta León, pretkaného históriou na každom rohu.

Autor v špeciálnej kombinéze proti sopečnému prachu stojí na vrchole vulkánu Cerro Negro. Foto: archív Michala Hertlíka

Pri meste Masaya, dýchajúcom typickými zvykmi a tradíciami, sa na jeho okraji týči ďalší významný vulkán, s rovnomenným názvom Masaya, ktorý je zároveň národným parkom. Zahŕňa starý sopečný kotol, ktorý v súčasnosti pozostáva z jednej sopky štítového typu, piatich kráterov, kráterovej lagúny a pätnástich lávových tunelov. Jeden z kráterov, Santiago, je stále aktívny. Cez deň vidno horúce výpary, v noci zas dokážete vidieť samotnú lávu. Ja som navštívil vulkán v popoludňajších hodinách, takže lávu som nevidel, ale pohľad do krátera s bielymi plynmi bol zážitok sám osebe. Vyšliapal som si to ešte vyššie na kopec, z ktorého sa mi naskytol úžasný panoramatický výhľad na celý vulkán Masaya na jednej strane a jazero Masaya spoločne s mestom na druhej strane. Z opačnej, južnej strany mesta Masaya sa rozprestiera známa lagúna Apoyo, rozdelená medzi provincie Masaya a Granada, ktorá je frekventovaným miestom domácich Nikaragujčanov, hlavne z oblasti hlavného mesta. Pozeral som sa na ňu z rozhľadní dediniek Diriá aj Catarina.

Ohniví Fénixovia sa majestátne preháňajú nad dúhovým nebom Pacifiku. Takto by som opísal dychberúci západ Slnka v San Juan Del Sur. Foto: Michal Hertlík

Čarovné pláže
Presuňme sa teraz na tichomorské pobrežie do jedného z najturistickejších miest krajiny. San Juan del Sur je vychyteným miestom na párty, oslavy, slávnosti, diskotéky, alkohol, ale aj pláže. Kde inde ako tu by ste mohli stretnúť turistov z celého sveta? Pláže na sever aj na juh od mesta sú výborným miestom na surfovanie. Odporúčam pláže Majagual a Maderas, kde sa nielen surfuje, ale sú na nich krásne prírodné kamenné úkazy, po ktorých sa prechádzať naboso, a pritom nasávať oceánsky vzduch, bolo niečo čarovné. Aj vďaka svojmu charakteru je táto oblasť krajiny veľmi liberálna a otvorená všetkému, hoci sa tam paradoxne nachádza najväčšia socha Ježiša Krista na štýl tej z Ria de Janeiro. Zvrchu pri Kristovi som sa pozeral na krásny záliv a na milión maličkých ľudí kúpajúcich sa vo vode. Okrem jazier, riek a vodopádov obmývajú Nikaraguu z oboch strán svetové oceány. Zo západnej Tichý oceán, z východnej Karibské more, ako súčasť Atlantického oceánu. Niekedy som závidel domácim, že hocikedy len tak na víkend si môžu doslova odskočiť na pobrežie a prežiť tam krásne chvíle na pláži s rodinou a priateľmi. Nikaragujčania mi veľakrát povedali, že bez pláže by skrátka nedokázali žiť. Je ich každodennou súčasťou života.

Nikaragujský Grand Canyon pod názvom kaňon Somoto je jedným z top prírodných úkazov, ktoré v krajine treba vidieť na vlastné oči. Foto: Michal Hertlík

Na západnej pacifickej strane krajiny ešte ostaneme, lebo hoci tu dominujú mestá a sídla, aj príroda si tu povedala svoje. Svedčí o tom fakt, že práve tu nájdete nikaragujský Grand Canyon. Je síce menší, ale o to viac sú naň obyvatelia pyšní. Kaňon Somoto sa nachádza v blízkosti rovnomenného mesta, prakticky pri hraniciach s Hondurasom. V roku 2004 ho znovu objavili, a teraz sa podržte, českí geológovia počas geologického prieskumu oblasti. Popísali ho ako „pôsobivý geografický rys“, ktorý bol do tej doby neznámy svetovou vedeckou komunitou. Jeho vek sa predpokladá na 15 až 5 miliónov rokov, teda na obdobie treťohôr. Výsledkom je geologická krajina pôsobivej krásy, vďaka ktorej je oblasť vyhlásená za národný park. Zo Somota som si zobral miestnu dopravu smerujúcu na honduraské hranice. Vystúpil som na diaľnici a odtiaľ pokračoval už pešo smerom ku kaňonu, čo bola asi polhodina cesty. Väčšina ľudí, keď dosiahne kaňon, si prenajme miestnu loďku, na ktorej sa preplavia cez kaňon a vrátia sa naspäť. Ja som okrem tohto zvolil aj ťažší variant, a síce vyšliapal som si to na samotné vrcholky hôr, odkiaľ som mal celý kaňon na dlani. Tamojšia príroda je naozaj impozantná!

Vysušená a popraskaná zem vytvára úžasné prírodné obrazce na plážach okolo Miramar. Foto: Adobe Stock

Miesto vetra
Z oblasti okolo mesta Somoto sa odvezieme miestnym autobusom len hodinu cesty na juhovýchod. Tam sa rozprestiera najchladnejšie miesto v krajine – prírodná rezervácia Miraflor, ktorá takmer celá spadá do provincie Estelí a časť z nej má aj Jinotega. Býval som tu pár dní u miestnej rodiny. Ich dom a pozemky mi pripomínali naše lazy so salašmi a bačami. Ocitol som sa v totálnom obkolesení prírody, kde bola len jedna prašná cesta a všade okolo len kopce, stromy, skaly, pasúce sa kone a somáre, pobehujúci dobytok a čerstvý vzduch. Nikaragujčania sú známi svojím kovbojským štýlom života. V oblastiach, akou je Miraflor, sa domáci presúvajú výlučne len na koňoch, prípadne na motorkách. Aby som nasával miestnu atmosféru, aj ja som sa obliekol do kovbojských šiat a spravili sme si prechádzku na koňoch.

Kovboj odpočíva počas pracovného dňa niekde v prírodnej rezervácii Miraflor. Foto: Michal Hertlík

Zo západnej časti sa pri presúvaní smerom na východ zastavíme ešte na jednom mieste, v provincii Chontales okolo hlavného mesta Juigalpa. Za ním sa nachádza prírodná rezervácia Serranía de Amerisane. Pohorie Amerrisque predstavuje centrálnu chrbticu Nikaraguy a zároveň je súčasťou Cordillera Centroamericana, ktoré sa rozprestiera po celej krajine, lebo sa tiahne od Hondurasu až po Kostariku. Vo svojej centrálnej časti je známe ako Cordillera Chontaleña, keďže prechádza cez veľkú časť provincie Chontales. Pohorie bolo vyhlásené za prírodnú rezerváciu, kde je čistý vzduch a fúka silný vietor. Práve preto Mayovia, ktorí sa tam kedysi usadili, pomenovali toto pohorie Amerrisque, čo v preklade znamená „miesto vetra“ alebo „kde fúka vietor“. V Juigalpe je viacero spotov, z ktorých pekne vidieť celé horstvo. Turistami skôr obchádzané a menej prístupné oblasti nájdeme vo východnej časti krajiny, ktorá je označovaná ako karibská. Východné pobrežie je obývané černochmi, potomkami afrických otrokov, ktorí sem kedysi prišli počas koloniálnych časov, a takisto aj indiánskymi kmeňmi a domorodými komunitami, ktoré do dnešných čias žijú ruka v ruke s moderným obyvateľstvom.

Toto je areál najznámejšej univerzity vo východnej časti krajiny Uraccan, kde okrem iného študujú aj rôzne odbory zamerané na poľnohospodárstvo či miestnu faunu a flóru. Foto: Michal Hertlík

Musím povedať, že prejsť zo západu na východ je ako prejsť do úplne inej krajiny, ktorá má iné zvyky, tradície, farbu pleti, gastronómiu, jazyk, ale hlavne prírodu. Každý región má svoje národné parky, biologické rezervácie a chránené územia, ktoré sú niekde doplnené aj o tropický dažďový prales. Fauna a flóra tu naozaj prekvitá, čoho dôkazom sú také druhy zvierat a rastlín, ktoré by sme v iných častiach hľadali len márne. Spomeniem najmä prírodnú rezerváciu Bosawás na hraniciach s Hondurasom, Cerro Wawashan v strede a Indio Maíz na juhu na hraniciach s Kostarikou.

Klasický obraz nikaragujského vidieka, kde kovboj na koni ženie dobytok pred sebou. Foto: Michal Hertlík

Na Kukuričných ostrovoch
Súčasťou juhokaribskej oblasti sú aj najkrajšie ostrovy Nikaraguy. Hoci ide len o dva malé ostrovčeky, je to najúžasnejší panenský raj, na aký sú Nikaragujčania právom hrdí. Na Kukuričné ostrovy som letel malým lietadlom pre pár osôb z hlavného mesta. Po hodine som pristával na ostrovnom miniletisku. Už som sa nevedel dočkať tohto exotického výletu, lebo pláže na opačnej pacifickej strane ani zďaleka nie sú také panenské a nedotknuté. Je to skrátka pravý Karibik s vysokými palmami, bielym pieskom a tyrkysovou vodou. Hocikde na pobreží som sa mohol zložiť a vychutnávať si tie najkrajšie pláže nielen Nikaraguy, ale celého Karibiku. Nikarague patrí ešte jedno ťažko dostupné súostrovie Cayos Miskitos na severe, ktoré sa skladá zo 76 útvarov. Zahŕňa koralové útesy, koralové ostrovy zvané atoly a miniostrovčeky, z čoho dvanásť útvarov je pokrytých jedinečnou vegetáciou. Veľmi som sa tešil medzi Indiánov.

Pláž Maderas je jedným z vychytených spotov na pacifickej strane. Obľubujú ju aj surfisti. Foto: Michal Hertlík

Na severovýchode, okolo trojuholníka miest Siuna – Rosita – Bonanza, som s miestnymi navštívil dvanásť indiánskych komunít. Niektoré existujú doslova v susedstve, iné sú vzdialené niekoľko kilometrov. To všetko som absolvoval na motorke, pretože veľmi zlá infraštruktúra tu inú dopravu ani neumožňovala. Neraz sme s ňou museli prebrodiť potoky či veľké rieky. Prostredie niektorých komunít mi pripomínalo úplne iný svet. Indiánske kmene žijú od nepamäti ruka v ruke s prírodou a iný život nepoznajú.

Najúchvatnejšie panenské pláže v tomto najkrajšom raji, akým je Malý kukuričný ostrov v Karibskom mori, spoločne s tým Veľkým kukuričným patriacim Nikarague ako jej územie. Foto: Michal Hertlík

Avšak v takom čarovnom, miestami až rozprávkovom prostredí, kde žije indiánsky kmeň Wasaking, som nikdy predtým nebol. Panenská krajina, cez ktorú tečie rieka rozdeľujúca komunitu na dve časti, s vysokým mostom, mohutnými útesmi, vysadenými palmami a množstvom zelene. Musím sa priznať, že som sa tam cítil priamo ako vo filme Avatar. Neustále si kladiem otázku, prečo krajina, akou je Nikaragua, nie je navštevovaná tak ako Peru, Kolumbia či Mexiko. Má predsa všetko. Jediné, čo jej momentálne chýba, je bezpečnosť. Pred revolúciou bola Nikaragua jednou z najnavštevovanejších krajín v rámci regiónu a tento fakt by mal platiť aj v budúcnosti. Pevne verím, že sa jedného dňa situácia v krajine upokojí a turisti si do nej znova nájdu cestu.


ZÍDE SA VEDIEŤ

* Nikaragua je klasickou krajinou Latinskej Ameriky, takže cestovanie po krajine zabezpečuje najmä autobusová doprava. Taxíky sú bežnou súčasťou života a premávajú aj v odľahlých častiach miest a dedín. Nikaragua je bezpochyby krajinou motoriek. Má ju každý a domáci sa dostanú aj tam, kde auto nemôže ísť. Letecká vnútroštátna doprava je takisto využívaná na dennej báze, najmä medzi hlavným mestom Managua a karibským pobrežím vrátane Kukuričných ostrovov.

* Vzhľadom na pretrvávajúcu zložitú vnútropolitickú situáciu v Nikarague a zhoršenú bezpečnostnú situáciu odporúčam zvážiť nevyhnutnosť vycestovania sem. V prípade pobytu odporúčam vyhýbať sa verejným zhromaždeniam a demonštráciám, vo všeobecnosti miestam so zvýšenou koncentráciou obyvateľstva, ktoré sa môžu zmeniť na násilnú demonštráciu. Momentálne je pre Nikaraguu vyhlásený 2. stupeň výstrahy. Pri turistických cestách do 90 dní stačí občanom SR platný cestovný pas, ktorý je možné predĺžiť na príslušnom Úrade pre migráciu a cudzincov. V prípade potreby sa treba obrátiť na Konzulát SR v Manague, konkrétne na konzula Bergmana Castilla.

* Oficiálnou menou je córdoba (NIO). 1 € = 37 NIO. Nikaragua je jedna z najlacnejších krajín Latinskej Ameriky a v porovnaní so Slovenskom sa tu cestovať naozaj oplatí. Našli by sme však aj turistické miesta, kde sú ceny predražené pre príliv cestovného ruchu. Návštevníci musia pri vstupe do krajiny zaplatiť 5 USD na podporu miestneho turizmu.

* Zdravotná starostlivosť je na nízkej úrovni. Nie je možné počítať s ošetrením bez vopred vyplatenej hotovosti alebo bez preukázania medzinárodnej kreditnej karty. Povinné očkovanie proti niektorému ochoreniu pri vstupe do krajiny nie je vyžadované, ale pri cestovaní do takýchto oblastí je odporúčané byť zaočkovaný proti žltačke A aj B, brušnému týfusu a žltej zimnici. Počas pobytu je vždy riziko prírodných nebezpečenstiev, najmä zemetrasení a hurikánov.

(vľavo) Národný park Sacuanjoche má viacero farieb. (vpravo) Miestni umelci zvečňujú úchvatnú prírodu aj vo svojich dielach, ktoré predávajú na trhoch. Foto: Michal Hertlík

 

Michal Hertlík – je cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár, sprievodca. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií.

 

Od autora ďalej ponúkame:

Kmeň Huaorani: Zabudnutí v srdci Amazónie
V raji u hrdých Kunov: Indiánsky štát v štáte
Koloniálny klenot Uruguaja má za sebou divokú minulosť

Facebook Comments