Ten obraz sa mi v pamäti zafixoval azda navždy. Majstrovstvá sveta cestovných automobilov (WTCC) navštívili Brno, v padoku prebiehala tradičná autogramiáda, diváci sa potulovali pomedzi kamióny tímov a automobiliek, občas sa pri niekom pristavili. Pohľad smerom k BMW však vyrazil dych. Okolo Alexa Zanardiho akoby sa zhŕkli všetci, čo sa v ten deň prišli pozrieť na okruh. Aj jeho tímoví kolegovia od BMW sa len nechápavo pozerali, koľko toho musel tento sympatický Talian popodpisovať. Neskôr nás ešte minul na segwayi cestou k svojmu pretekárskemu autu. WTCC predstavovalo pre Zanardiho doslova znovuzrodenie. Po takom horore, ktorý prežil 15. septembra 2001, by azda každý pochopil, keby sa už nikdy v živote nepriblížil k pretekovému okruhu.

Úspech v Amerike
Rozbeh kariéry nemal jednoduchý a do F1 sa nastálo prepracoval až v sezóne 1993 ako 26-ročný, s upadajúcim tímom Lotus dokázal získať dokonca jeden bod. Ako sa neskôr ukázalo, jediný v F1. Zranenia na okruhu aj mimo neho ukončili jeho sezónu predčasne a nestihol ani začiatok novej. Keď Lotus po sezóne 1994 zavrel brány, Zanardi si musel hľadať nové pôsobisko. Šťastie skúsil aj v USA, kde však z neho napriek skúsenosti z F1 neodpadli a až po intervencii Reynardu sa mu podarilo získať miesto v tíme Chipa Ganassiho, aj napriek protestom hlavného inžiniera Morrisa Nunna. Alex sa uchytil veľmi dobre, po treťom mieste v debutovej sezóne 1996, ktorú korunoval brutálne nebezpečným predbiehacím manévrom na Bryana Hertu v zákrute Corkscrew na okruhu Laguna Seca, prišli dva tituly po sebe. V ére, kedy boli americké monoposty CART na svojom kvalitatívnom vrchole a fanúšikov motoršportu bavili viac ako F1. Kráľovská disciplína motoršportu je však len jedna a po hviezdnych výsledkoch sa o Taliana začal zaujímať Frank Williams. Možno si myslel, že po Jacquesovi Villeneuvovi takto uloví ďalší supertalent, no Zanardi sa vedľa Ralfa Schumachera v roku 1999 veľmi trápil, trojročný kontrakt bol ukončený predčasne.

13 kôl do konca
Návrat do USA nebol pre Alexa ľahký, až na sezónu 2001 sa mu podarilo získať miesto v tíme Mo Nunn – u bývalého šéfinžiniera od Ganassiho. Sezóna nestála za mnoho, Nunnov tím patril k tým podpriemerným. Pri európskej premiére šampionátu CART na ovále Lausitzring v Nemecku to však vyzeralo na skvelý výsledok. Pred poslednými zastávkami v boxoch viedol Zanardi pred tímovým kolegom Tonym Kanaanom. Pri výjazde z boxov dostal Alessandro šmyk, cez trávu preskákal na klopenú dráhu, Patrick Carpentier sa mu ešte dokázal vyhnúť, no Alex Tagliani ho trafil presne medzi prednú nápravu a bočnicu v rýchlosti asi 330 km/h. Taglianiho predok absorboval náraz podľa očakávaní, avšak Zanardi to schytal na najslabšie miesto auta. To sa rozbilo na dve časti. Takmer hodinu mal v tele menej ako liter krvi a kým sa dostal do nemocnice, sedemkrát sa mu zastavilo srdce. Bleskový zásah zdravotníkov a trojhodinová operácia mu zachránili život, ale nie nohy. O dva roky sa do Nemecka vrátil, aby dokončil tých 13 kôl. S ručným ovládaním monopostu dosiahol čas, ktorý by mu stačil na piate miesto na štarte.

Stále na kolesách
Odhodlaný Zanardi sa pustil do hľadania ideálnych protéz, s ktorými by mohol nielen trénovať, ale aj uvažovať  o návrate do pretekov. Pomohlo mu BMW, ktoré mu upravilo cestovné 320i mapre ETCC, resp. WTCC. V cestovných autách strávil 6 sezón a vybojoval 4 víťazstvá. V roku 2006 ho BMW dokonca posadilo do monopostu F1. Poslednú plnú sezónu odjazdil v šampionáte Blancpain Sprint s BMW Z4 GT3 v roku 2014. Tento rok zvládol 24-hodinovku v Daytone a BMW ho vo veku 52 rokov nominovalo na spoločné preteky DTM a Super GT vo Fuji. Ešte viac ako jeho výkony za volantom zaujmú jeho výkony na ručnom bicykli, ktorému sa venuje od roku 2007. Z troch paraolympiád priniesol štyri zlaté a dve strieborné medaily, je niekoľkonásobným majstrom sveta. Popri bicyklovaní zvláda špičkovo aj triatlon. Treba uznať, že bez dobrého zázemia, aj finančného, by takýto návrat do života nebol možný. To však nijako neznižuje Zanardiho silný príbeh podporený jeho neoblomnosťou. Vždy bojoval až do konca a na doraz. Napriek pomerne vysokému veku zrejme helmu ešte nezavesil na klinec.

Len pre zdravých?
Motoristický šport je fyzicky náročný a na zvládanie rýchleho auta potrebujete štyri zdravé končatiny. Alebo nie? Začneme s Robertom Kubicom. Poliak sa tento rok vrátil do F1, hoci jeho pravá ruka stále nie je stopercentne funkčná. Vážne si ju poranil pri nehode v rely v roku 2011, keď sa jeho Fabia napichla na zvodidlá. Nevlastný brat Lewisa Hamiltona Nic preteká v cestovných vozidlách, trpí však mozgovou obrnou a z invalidného vozíka sa po prvý raz postavil ako 17-ročný. Dánsky pretekár Jason Watt sa v roku 1999 zranil na motorke a zostal od pása dole ochrnutý, okrem cestovných automobilov v dánskom šampionáte, ktorý v roku 2001 aj celkovo vyhral, odjazdil aj pár vytrvalostných pretekov v Panoze kategórie LMP1. O nohy prišiel aj junior Billy Monger po ťažkej nehode v F4 v roku 2017, napriek tomu teraz bojuje vo formule 3. Najväčšie uznanie si však zaslúži francúzsky podnikateľ Frédéric Sausset. Infekcia ho pripravila o všetky štyri končatiny, no aj bez nich sa postavil na štart 24 hodín Le Mans v roku 2016 v prototype kategórie LMP2.


Mohlo by vás zaujať:

Tango na Slovakia ringu
Ktorý chlapec netúžil byť pretekárom? Vyskúšali sme za vás Mazda MX-5 Cup

 

Facebook Comments