Anna sa objavila i v seriáloch z dielne Netflixu či Amazonu a Broňa je aj veľmi obľúbenou divadelnou herečkou. Jednoducho talentované a krásne umelkyne, o ktorých budeme určite ešte veľa počuť.

Jedno fotenie ste, Broňa, pre náš časopis už absolvovali. V čom bolo toto iné?
B — V prvom rade som už vedela, do čoho idem. Mám za sebou oveľa viac skúseností s fotením, ako keď som stála pred objektívom časopisu BREAK prvýkrát. Teraz malo fotenie úplne iný rozmer aj tým, že som dostala možnosť nafotiť titulnú stranu časopisu a aj to, že sme pred objektívom stáli dve.

Anna, ako ste si užívali fotenie s Broňou?
A — Broňu som predtým nepoznala, spoznali sme sa až na fotení. Bolo to veľmi fajn, obidve sme profesionálky, takže fotenie bolo rýchle a veľmi sme si to užili.

Cítili ste aj počas fotenia, že Anna je skvelá herečka? Nasmiali ste sa?
B — Z Aničky vyžaruje veľmi pozitívna energia, je na podobnej vlne ako ja a počas celého fotenia bola v ateliéri výborná atmosféra. Boli sme veľmi kreatívne pri vymýšľaní póz a aj sme sa veľa nasmiali.

Foto: Adam Suchánek

Narodili ste sa po novembri 1989. Hovorili vám rodičia často o tých pamätných dňoch?
B — Áno, každý z rodičov mi hovoril, ako prežíval zmeny, ktoré toto obdobie prinášalo. Tým, že otec je Bratislavčan, chodil aj na Námestie SNP štrngať kľúčmi. Moja mama vtedy žila v Prešove, kde sa aj narodila, a tiež intenzívne prežívala atmosféru zmeny.

A — Narodila som sa v roku 1997, takže túto dobu som nezažila. Najviac som sa dozvedela predovšetkým zo školy. Dnes sa už, bohužiaľ, všetko učí skôr len ako informácie z učebníc, historické fakty a je ťažké si ako dieťa uvedomiť, čo všetky tie veci v skutočnosti znamenali. Dosť mi to na strednej škole priblížil môj najlepší kamarát, ktorého rodinu a hlavne rodičov táto doba veľmi postihla.

Čo pre vás znamená sloboda?
A — Možnosť robiť to, čo chcem, kedy chcem a kde chcem. V dnešnom svete tú možnosť máme a je to krásne.
B — To, čo v mojom veku nebolo samozrejmosťou pre generáciu mojich rodičov. Sloboda pre mňa znamená možnosť vyjadriť svoj názor, byť nezávislý v rozhodovaní, šíriť kultúrne hodnoty prostredníctvom umenia, cestovať po svete…

Ste optimistkou, pokiaľ ide o vývoj vo vašej (našej) krajine?
B — Ako kedy. Keď si uvedomujem, čo všetko sa za posledné roky na Slovensku udialo, ako funguje systém a vysoká politika, tak sa to nedá vnímať pozitívne. Na druhej strane November priniesol možnosť slobodnej voľby každému vyjadriť svoj názor, či už tým, že sa pokúsi zvoliť iné strany ako KSČ alebo sa na voľbách vôbec nezúčastniť, čo je tiež vyjadrením istého názoru.

A — O politike v našej krajine mám všeobecný prehľad, ale nikdy som sa v nej nijako extra neangažovala. Nemyslím si, že by som o všetkom bola natoľko informovaná, aby som sa o tom mohla vyjadrovať verejne.

Foto: Adam Suchánek

Pochádzate z početnej rodiny. V čom to bolo najťažšie a na aké momenty z detstva zase rada spomínate?
A — Rodičia nás mali piatich, potom sa rozviedli a mama mala ďalšie dve deti a otec ďalšie tri. Všetkých sedem detí od mamy, teda päť dievčat a dvaja chlapci, vyrastalo v jednej domácnosti. Ako dieťa som milovala pozornosť a centrum diania a toho všetkého bolo u nás dostatok. Napríklad na Vianoce nás bolo vždy okolo šestnásť. Vyrastať v takej početnej rodine ma prirodzene viedlo k omnoho väčšiemu porozumeniu, empatii a tiež k skoršiemu osamostatneniu. Mama má len dve ruky a preto, keď som niečo chcela, musela som si často poradiť sama. Nebolo to ľahké, ale nakoniec z toho ťažíte celý život.

Diváci vás poznajú najmä z televíznych seriálov. Plánujete sa do budúcna viac sústrediť na celovečerné filmy?
A — Veľa ľudí z mojej brandže „nekonečnými“ seriálmi opovrhuje pre ich, povedzme, nízku kvalitu v porovnaní s filmom. Samozrejme, že sú to dve úplne odlišné odvetvia, ktoré sa porovnávať nedajú. Ja mám veľa skúseností s oboma. Keď som pred šiestimi rokmi začínala hrať, pre moju kariéru bola úloha Roziny v českom seriáli Ulica zásadná. Nabrala som v ňom popularitu, z ktorej dnes ťažím. V každom prípade sa chcem venovať určite filmu. Celý ten proces je mi viac bližší a vidím v ňom väčší zmysel.

B — Možnosť nakrútiť celovečerný film je určite métou väčšiny hercov. Slovenský trh však zatiaľ neponúka toľko príležitostí ako zahraničie. Som však trpezlivá a verím, že systematickou prácou sa to dá dosiahnuť. Zatiaľ som mala možnosť zahrať si menšie postavy napríklad v Amnestiách, v Posadnutosti a v Spievankove.

Čo považujete za najzlomovejší moment vášho života?
B — Bolo to v treťom ročníku na štátnom Konzervatóriu Tolstého, kde som prvýkrát vážne prejavila záujem o herectvo. Pamätám si, že ma zaujal text Antigona od Sofokla. Začala som navštevovať činoherné divadlá a potom som si podala prihlášku na VŠMU.

A — Toto je dosť ťažká otázka. Asi toho bude viac, ale ako prvé mi napadlo prijatie na konzervatórium. Vtedy som študovala na osemročnom gymnáziu, po vzore mojich starších súrodencov, ale vo vnútri som vedela, že to nie je cesta pre mňa. Od detstva som si veľmi priala byť herečka. Nemala som poňatia, ako to uskutočniť, len som vedela, že to veľmi chcem. Vesmír vtedy zahral svoju
rolu a ja som sa dostala medzi 16 prijatých žiakov. Po prvýkrát som sa priblížila snu, ktorému nikto neveril. Bol to náramne krásny pocit.

Foto: Adam Suchánek

Objavili ste sa aj na divadelných doskách, Broňa je už na nich ako doma. Ktorú hru a postavu máte najradšej?
A — Divadlo ma nikdy príliš nelákalo. Ani ako herečku, ani ako diváka. Neviem prečo, väčšina hercov to má naopak, ale ja som sa vždy omnoho lepšie cítila pred kamerou. Veľmi rada spomínam na predstavenie Pěna dní v pražskom divadle La Fabrika, kde ma obsadili práve po prijatí na konzervatórium. Hrala som hlavnú úlohu Chloé, ktorá je chorá a na pľúcach jej rastie lekno. Bol to román plný absurdity a rozprávania o bezstarostnej mladosti a láske. Mali sme krásne kostýmy a oživenú scénu.

B — Všetky moje postavy mám rada. Moje top tri sú Soraya z predstavenia Môj dobrý kamarát v divadle L+S, Mona z hry Komúna v divadle Astorka a postava Marilyn v hre Stratiť ruku v Spokane na VŠMU.

Stvárňujete radšej kladné postavy alebo túžite skôr po rolách „zlých dievčat“?
B — Zatiaľ najčastejšie stvárňujem bláznivé, pozitívne postavy. O to viac som si užila postavu alkoholičky Kataríny v hre Démoni od Larsa Noréna. Na herectve mám totiž najradšej pestrosť charakterov.

Broňa, vašou vášňou je aj tanec či psychológia. Kde ich najviac využívate?
B — Všetko sa dá zúročiť pri herectve. Tancom by som nazvala pohyb na javisku, psychológiu využívam pri analýze postáv.

Foto: Adam Suchánek

Čo môžete prezradiť o svojich budúcich plánoch?
B — Momentálne pripravujeme v divadle Astorka hru Revízor od Gogoľa, ktorá bude mať premiéru v polovici novembra. Na VŠMU pracujeme na texte podľa talianskeho filmu Úplní cudzinci. Premiéru budeme mať v decembri. S niektorými spolužiakmi rozbiehame projekt angažovaného divadla.

A — Na jar som v Tatrách natočila slovenský film Šťastný nový rok v réžii Jakuba Krónera, ktorý bude v kinách v decembri tohto roka. Bola to moja vôbec prvá pracovná skúsenosť so Slovákmi a pre mňa jedno z najmilších nakrúcaní. Film sa teraz dokončuje a ja sa nemôžem dočkať toho, keď príde do kín. Je to romantická komédia s krásnym obsadením a skvelým scenárom. Momentálne pracujem aj na nejakých menších projektoch a dosť odpočívam. Vždy mám buď veľmi veľa práce a neviem, kde mi hlava stojí, alebo mám úplne voľno. Nič medzi tým, jednoducho zákon schválnosti. Už som si na to zvykla a beriem to ako súčasť procesu.

S ktorým hercom alebo herečkou si najviac rozumiete a aká spolupráca je pre vás vysnívaná?
B — Rozumiem si s hercami z divadla Astorka Korzo 90, napríklad s Adym Hajdu, Lukášom Latinákom, a taktiež s ľuďmi z divadla L+S vrátane pána Milana Lasicu. Chcela by som si
zahrať v nejakej inscenácii s pani profesorkou Emíliou Vášáryovou a z českých hercov s Ivanom Trojanom.

A — V šestnástich rokoch som natočila film Andílek na nervy, kde hral môjho otca Pavel Řezníček. S ním som sa vtedy skamarátila a vytvorili sme si veľmi pekný vzťah. Myslím si, že to bolo poznať aj na filmovom plátne. Tiež mám rada napríklad Zuzku Norisovú. Osobne som ju poznala až tento rok počas nakrúcania v Tatrách a hneď som si ju zamilovala pre jej úžasnú povahu. Na pľaci sa naše postavy príliš nepretnú, ale som rada, že som ju spoznala osobne i mimo práce.

Našli ste si niekedy na pľaci aj partnera?
A — S mojím partnerom sme sa stretli počas filmovania, ale nie priamo pred kamerou, tam som bola len ja, on bol v produkčnej sekcii. Iskra ale preskočila. Veľká! A dnes je z toho
láska ako trám.

B — Áno, môj bývalý partner bol tiež študent herectva. Zoznámili sme sa pri nakrúcaní.

Foto: Adam Suchánek

Akí muži vám najviac imponujú?
B — Úprimní, empatickí, charizmatickí a vtipní.

A — Chlap musí byť hlavne vtipný. Nie je nič lepšie, než keď vás vaša drahá polovička dokáže rozosmiať k slzám. Vtip, osobné kúzlo a inteligencia je u mňa číslo jeden. Všetko ostatné je podradné. Niekde som čítala vtip. Prečo má veľa škaredých chlapov takú krásnu partnerku? Pretože sú vtipní. Čím viac partnerku rozosmievaš, tým viac priviera oči a horšie vidí! To ma pobavilo.

Ktoré chlapské vlastnosti nemusíte?
A — Keď sa chlap prehnane snaží zapôsobiť tým, že sa o seba stará, chodí do fitka, posilňuje. „Pozri sa, ja som fakt krásny a namakaný chlap!“ Nemám to rada. Keď sa mi na niekom niečo páči, všimnem si to sama.  Nepotrebujem, aby mi to niekto dokazoval.

B — Povrchnosť, sebeckosť, neúprimnosť, vypočítavosť.

Anna, kvôli vášmu partnerovi, známemu raperovi Strapovi, trávite teraz veľa času v Bratislave. Aké sú jej plusy a mínusy oproti vašej rodnej Prahe?
A — Mám byt v Prahe, ale väčšinu času trávim s priateľom v Bratislave. Prekvapilo ma, aké je to malé mesto. Po 22. h tu nenájdete otvorený obchod a ani počas pracovného týždňa tu
večer nenájdete preplnené bary, ako je to bežné v Prahe. Povedala by som, že to tu menej žije, ale o to viac sa tu skutočne žije. Chápete? Čas tu uteká pomalšie, ľudia sa tu
väčšinou neponáhľajú na električku a nestrkajú do seba na uliciach plných cudzincov. Sú to detaily, ale všímam si ich. Mám tu väčší pokoj, ale to je dosť aj tým, že prácu mám zatiaľ skôr
len v Česku. Verím, že i to sa postupne môže začať meniť.

Foto: Adam Suchánek

Ako teraz vnímate Slovákov v porovnaní s Čechmi?
A — Nikdy mi neboli veľmi sympatické slovenské dievčatá. Vyjadrovanie v slovenčine mi v ich podaní pripadá príliš afektované. Nemyslím to zle, ale fakt to tak na mňa pôsobí. Avšak Slováci (všeobecne) sú milí. Mám váš národ veľmi rada.

Zahráte si aj v Strapovom videoklipe?
A — Dúfam. Jeho hudbu milujem, je veľmi šikovný. Jazdím s ním na jeho koncerty a som vždy pyšná. O to viac by som v jeho klipe chcela hrať.

Aký máte vzťah k Českej republike, ich kultúre?
B — Milujem český národ, mám veľa kamarátov, ktorí tam žijú, mám rada ich českú „mluvu“ a humor.

Neťahá vás to aj do zahraničných produkcií?
A — Do zahraničia ma to ťahalo vždy. Pred dvoma rokmi som bola tri mesiace v Amerike, v LA a študovala tam herectvo, super skúsenosť. Potom som v Česku pre Ameriku točila i nejaké malé roličky, napríklad pre Netflix alebo Amazon, ale nič veľké. Avšak čím som staršia, tým viac som spokojná „doma“. Nemyslím to tak, že by som sa vzdávala alebo nemala odvahu skúšať nové veci, ale postupne zisťujem, že sa mi s vekom menia priority a hlavne hodnoty.

B — Samozrejme, že ťahá. Keby sa vyskytla možnosť, určite by som neváhala.

Keď sa povie relax, čo vám ako prvé napadne?
A — Spánok. Zbožňujem spať. Kedykoľvek a kdekoľvek.
B — Pozeranie filmu a dobrá masáž.

Foto: Adam Suchánek

Aký najväčší adrenalín ste v živote zažili?
B — Húsenkové dráhy v americkom zábavnom parku.
A — Asi počas nejakého problému ešte na škole, bola som rebelka, alebo počas športu. Deväť rokov som súťažila v atletike.

Aký máte recept na hejterov?
B — Neriešim ich, vždy boli a budú. Je zbytočné strácať energiu a čas na frustráciu iných.
A — Boli a budú, obzvlášť na sociálnych sieťach. Je smutné, koľkým ľuďom ležíte v žalúdku, keď máte napríklad odvahu s holými rukami od základu budovať niečo, o čom oni vždy len snívali. Namiesto toho, aby sa pohli z miesta a tiež skúsili svoje šťastie, radšej sedia v bezpečí a z tepla domova komentujú vašu cestu. Ja na to nereagujem. Nemám potrebu sa obhajovať, nepíšem im späť. Sú to prázdne komentáre smutných a mnohokrát i hlúpych ľudí.

Máte nejaký nesplnený sen či prianie?
A — Možno ste mysleli niečo z oblasti kariéry alebo života, ale prvé, čo mi napadlo, bol pes! Už niekoľko rokov rozmýšľam o kúpe psa. V posledných týždňoch to s partnerom preberám dosť aktívne. Zatiaľ na to ale ešte nikdy nebola vhodná príležitosť. Čas ale beží a ja si uvedomujem, že na niektoré životné kroky nikdy nebude „vhodná doba“. Pokiaľ sa človek nerozhýbe, život prepláva medzi prsty a je koniec. Či už ide o zmenu práce, kúpu domáceho zvieratka, alebo aj o dieťa. I keď ja zatiaľ zostanem pri tom psovi (smiech).

B — Momentálne prežívam obdobie, kedy rada cestujem a spoznávam nové miesta. Mojou vysnívanou destináciou je Nový Zéland.

November je spojený aj s aktivitou nazvanou Movember, ktorá má za cieľ zvýšiť povedomie o zdraví mužov, napríklad o rakovine prostaty. Dotýka sa vás nejako táto téma?
A — Dotýka. Moja babka zomrela na rakovinu pŕs, o to viac si uvedomujem, aká dôležitá je prevencia, ktorá nič nestojí, ale bez nej vás to môže stáť to najviac – život. U nás v Čechách máme napríklad neziskovú organizáciu študentov medicíny Loono (IG @LoonoCZ), ktorá práve osvetu #prsakoule na túto tému šíri. Učia vás, ako sa samovyšetriť, prípadne kedy a kam zájsť. Nielenže pravidelne vyšetrujem seba a partnera, ale často o tom hovorím i na svojich sociálnych sieťach a nabádam ostatných, aby robili to isté. Takže dámy a páni, teraz už viete čo a ako, je to len na vás!

B — Samozrejme si myslím, že je to dôležitá téma a ešte dôležitejšia je u mužov prevencia. Je to niečo podobné ako rakovina prsníkov u žien. Tieto dve nádorové ochorenia bývajú
veľmi časté. Mám s nimi dokonca skúsenosti aj v rámci rodiny, takže áno, určite sa ma to dotýka.

ANNA KADEŘÁVKOVÁ
Narodila sa 24. júla 1997 v Prahe. Vyštudovala konzervatórium v Prahe, tri mesiace študovala herectvo aj v Los Angeles. Známa je najmä z účinkovania v seriáli Ulice, minuloročnej štedrovečernej rozprávky Kouzelník Žito a z filmu Andílek na nervy. Má za sebou aj menšie roly v seriáli Haunted pre Netflix a Lore na Amazone. Je veľmi aktívna na Instagrame a dokonca v ankete Czech Social Awards bola zvolená za tretieho najvplyvnejšieho človeka z Česka na tejto sociálnej sieti.

Obľúbená farba: Zelená.
Obľúbená skupina/ spevák/speváčka: Kapela Kryštof.
Skladba, ktorú máte najradšej: Avril Lavigne: Head Above Water.
Obľúbený film: Ako vycvičiť draka.
Obľúbená kniha: Brian L. Weiss: Len láska je skutočná.
Obľúbené jedlo: Špagety carbonara (U Taliana v Bratislave!)

BROŇA KOVÁČIKOVÁ
Narodila sa v Prešove. Študovala na Tanečnom konzervatóriu Evy Jaczovej, neskôr na štátnom Konzervatóriu Tolstého. Momentálne študuje na VŠMU. Zahrala si v seriáloch Panelák, Inšpektor Max, Som mama, Semafor, Špecialisti. Zahrala si aj v úspešnom televíznom filme Moje povstanie 2, Amnestie, Posadnutosť, Spievankovo 6. Žije v Bratislave a za svoj najväčší úspech považuje, že môže robiť to, čo ju baví.

Obľúbená farba: Zelená, hnedá, piesková.
Obľúbená skupina/ spevák/speváčka: Michael Jackson.
Skladba, ktorú máte najradšej: Bill Withers: Lovely Day.
Obľúbený film: Forrest Gump, Joker.
Obľúbená kniha: Keď Hitler bral kokaín a Leninovi ukradli mozog, Mengeleho dievča.
Obľúbené jedlo: Bryndzové halušky, makové šúľance, špagety bolognese

Foto: Adam Suchánek
Vizáž: Aneta Nyariová

 

Nezabudnite si prečítať aj:

Pôvabný symbol ruského baletu
Lenka Petrovičová: Poctivo chodím na každý zápas
Lucia Mokráňová: Poznám všetky chlapské triky

Facebook Comments