Slová prvého kapitána tmavej pleti vo viac ako storočnej histórii rugbyovej reprezentácie JAR niesli so sebou hlbší rozmer. Išlo o pripomienku toho, že v dobe apartheidu mohli za reprezentáciu hrať iba belosi, ale narážal aj na aktuálnu situáciu v krajine.

Juhoafričania chceli majstrovstvá sveta, ktoré sa konajú len raz za štyri roky a patria medzi najsledovanejšie športové podujatia, vyhrať aj preto, aby ľuďom ukázali, že je potrebné sa spájať, nie rozdeľovať. V krajine sa totiž nedarí utlmiť napätie medzi väčšinovým obyvateľstvom, belošskou menšinou a prisťahovalcami z iných afrických krajín, ktorí sa stávajú terčom útokov domácich. Nervozitu medzi obyvateľmi ešte zvyšuje ekonomická kríza, nezamestnanosť v JAR dosahuje v súčasnosti takmer 30 %.

Foto: Profimedia.sk

Jeden tím, jeden národ
Vďaka víťazstvu rugbistov na majstrovstvách sveta, kde vo finále zdolali Angličanov 32:12, mohli ľudia v Juhoafrickej republike aspoň načas zabudnúť na svoje nezhody. „Toto víťazstvo pre nás znamená všetko. Pochádzame z rôznych prostredí, z rôznych rás. Pred finálovým zápasom nám náš tréner povedal, že už nebojujeme za seba, ale za ľudí u nás doma. Preto som veľmi rád, že sme to napokon dokázali. Naša krajina má mnoho problémov a verím, že sme ľuďom ukázali, že môžu niečo dokázať, keď majú pred sebou jeden spoločný cieľ,“ povedal Kolisi krátko po skončení finále, keď sa mu tisli slzy do očí. Na klubovej úrovni je kapitánom tímu Stormers hrajúcom súťaž Super Rugby, kde sa stretávajú najlepšie tímy z JAR, Nového Zélandu, Austrálie, Argentíny a Japonska. Juhoafričania získali svoj tretí titul, čím sa vyrovnali doterajším rekordérom z Nového Zélandu. Tituly JAR pritom od seba delia dvanásťročné rozostupy (1995, 2007, 2019). V roku 1995 mali Springboks, ako znie prezývka rugbistov JAR, vo svojej zostave jediného černocha, v roku 2007 boli dvaja. Teraz v tíme tvorili zhruba tretinu vrátane kapitána Kolisiho. Celospoločenský rozmer úspechu juhoafrických rugbistov silne pripomína situáciu z roku 1995 keď sa JAR vôbec po prvýkrát zúčastnila rugbyových majstrovstiev sveta. Predtým totiž na šampionátoch nemohla štartovať pre dištanc od medzinárodnej rugbyovej federácie, ktorý si vyslúžila svojou politikou apartheidu. V roku 1995 sa majstrovstiev sveta nielen zúčastnila, ale dokonca ich aj sama organizovala. Domáca reprezentácia mala vtedy za sebou silnú podporu všetkých obyvateľov spojených mottom „jeden tím, jeden národ“. Juhoafričania dokráčali až do finále, kde na nich čakal najväčší favorit z Nového Zélandu. V jednom z najväčších športových súbojov histórie ho zdolali 15:12 po predĺžení. Následne víťaznú trofej do rúk kapitána Francoisa Pienaara odovzdal vtedajší juhoafrický prezident Nelson Mandela oblečený v rugbyovom drese s číslom šesť, ktoré nosil Pienaar. Tento moment sa stal symbolom zmierenia a zjednotenia celého národa.

Foto: Profimedia.sk

Vďaka rugby sa dostal z chudoby
Siya Kolisi bol vtedy štvorročný chlapec, ktorý nemal práve najlepšie vyhliadky do života. Vyrastal totiž neďaleko mesta Port Elizabeth v takzvanom „townshipe“. Takto sa v JAR označujú zaostalé a rasovo segregované oblasti určené pre nebelošské obyvateľstvo, v ktorých často chýba tečúca voda či elektrina. Kolisi sa narodil 16. júna 1991, teda deň predtým, ako boli v krajine zrušené zákony apartheidu. Jeho rodičia boli veľmi mladí, chodili ešte do školy. Preto ho vychovávala stará mama, ktorá umývala riady, aby zarobila aspoň nejaké peniaze. Napriek jej snahe spávali na podlahe a trpeli podvýživou. Pre malého chlapca sa únikom z tvrdej reality stalo rugby, v tom čase vnímané ako belošský šport. Keď sa ako dvanásťročný prišiel ukázať na jeden mládežnícky turnaj, nemal ani poriadne oblečenie. Svojou húževnatosťou však zaujal miestnych trénerov a napokon si vyslúžil štipendium na prestížnej chlapčenskej škole v Port Elizabeth. Mohol sa konečne dostať z chudoby. Osud mu však udelil ešte ďalšie tvrdé rany, keď mal pätnásť rokov. Najskôr totiž prišiel o matku a krátko na to zomrela aj jeho stará mama.

Foto: Profimedia.sk

Chce byť inšpiráciou pre deti
V osemnástich rokoch sa ho ujal tréner Rassie Erasmus. Bol to práve on, kto z Kolisiho rok pred MS spravil prvého kapitána čiernej pleti v histórii. „Nikdy som ani len nesníval o tom, že takéto niečo dokážem. Ako malý chlapec som myslel hlavne na to, či sa vôbec dostanem k nejakému jedlu. Takýchto ľudí je v Juhoafrickej republike stále veľmi veľa a jediné, čo potrebujú, je dostať šancu. Ja som tú svoju dostal a chytil som ju pevne oboma rukami. Chcel by som byť inšpiráciou nielen pre svoje dve deti, ale pre všetky deti v JAR,“ povedal pre ITV Rugby. Kolisi sa pred piatimi rokmi navyše ujal svojich dvoch súrodencov, ktorí vyrastali v detskom domove. Príbeh Siyu Kolisiho v niečom pripomína rozprávku. Nový športový hrdina dúfa, že nielen jeho príbeh má šťastný koniec. „Verím, že sme ľuďom teraz dali do života trochu nádeje,“ povedal kapitán, ktorý svoju krajinu doviedol k zlatu a mohol tak nad hlavu zdvihnúť Trofej Webba Ellisa.

Mohlo by vás zaujať:

HAKA: Tanec, z ktorého ide strach
VIDEO: Keď začne hrať šprintér rugby
Odborníci by to najradšej okamžite zakázali

Facebook Comments