Samozrejme, všetko nadnesene. Cosworth sa aj v súčasnosti podieľa na ladení mnohých motorov a automobilov. Ale (hádam) len Sierra Cosworth a Escort Cosworth hrdo nesú meno slávneho spojenia. A veru, bol to dlhý a úspešný príbeh.

Keď sa muselo
Všetko sa začalo v časoch, keď sa kvôli (alebo vďaka) chuti pretekať museli vyrábať aj rôzne homologizačné  aj špeciálne série. Podobne ako pri Renaulte 5 Turbo z čísla 6, aj za vznikom Sierry RS Cosworth je chuť vyhrávať. Športová divízia Ford Motorsport (a hlava Stuarta Turnera) chcela v roku 1983 postaviť špeciál pre vtedajšiu rely, skupinu A. Slovo dalo slovo, ruka ruku a už sa páni najvrchnejší presúvali do spriatelenej spoločnosti Cosworth s „prosbou o pomoc“. Myšlienka bola nasledovná – Ford disponoval atmosférickým dvojlitrom, generačne známy pod menom Pinto, ktorý bol na predpokladané účely veľmi vhodný. Úloha však bola vybaviť ho preplňovaním so sériovým výkonom cca 132 kW, pričom by sa mal dať naladiť na súťažných 221 kW. Pánom v spoločnosti Cosworth sa myšlienka páčila, avšak požadovali zvýšenie sériového výkonu na 150 kW a navýšenie produkcie z 5 000 kusov na potrebných 15 000 kusov. Ford súhlasil s oboma požiadavkami, a tak sa mohol rozbehnúť projekt Sierra RS Cosworth.

Foto: Ford

Prvých 5000
Zaujímavé je, že Ford naozaj potreboval (chcel) len 5 000 motorov (kódové označenie YBB). Presne toľko (+/-) vyčlenil aj pre prvú trojdverovú generáciu. Verejnosti bola predstavená na ženevskom autosalóne v roku 1985. Nič však nebolo také jednoznačné ako „parádne“ vyzerajúci výsledný produkt. Ford totiž nevedel nájsť pre silný a vysokootáčkový motor vhodnú prevodovku. Napokon sa priklonil k prevodovke od firmy Borg-Warner (pre Ford Mustang), avšak prevodovka nezvládala hlavne vysoké otáčky. Borg-Warner preto zriadil špecializovanú (samostatnú) výrobnú linku na montáž upravených prevodoviek. Paradoxom je aj fakt, že výsledný produkt s ohromným (funkčným) krídlom a pozmenenou karosériou sa pánom vo Forde nepáčil. Ale ako to tak býva, niekto „hore“ si myslí a trh reaguje úplne po svojom. Po 5 000-kusovej zadokolke sa len tak zaprášilo, a to si Ford pár kusov nechal pre rodné Anglicko, aby mohol hodiť do sveta ešte chuťovku RS500 Cosworth (165 kW).

Ďalších 10 000 a ďalších…
Ostatné motory si našli miesto v druhej, menej agresívnej generácii Sierra Sapphire (pre Európu išlo o výbavu Ghia) RS Cosworth (1988 – 1989). Menej ale znamenalo omnoho viac predaných kusov. Ford sa totiž rozhodol pre radikálny rez – trojdverovú karosériu nahradil praktickejším štvordverovým sedanom. Nuž, marketing zvíťazil a pokračoval aj od roku 1990 v tretej generácii, ale s jednou výraznou zmenou – pohon kolies zadnej nápravy bol nahradený plnohodnotným 4×4 (34 : 66). Vývojom prešiel aj motor (takmer 80 % komponentov bolo úplne nových alebo pozmenených), preto má aj nové označenie YBJ pre verzie bez katalyzátora (červené veko ventilov) a YBG pre verzie s katalyzátorom (zelené veko ventilov). Nárast hmotnosti (cca 100 kg) bol kompenzovaný vyšším výkonom motora – 162 kW. Až na to, že Sierra už v tých rokoch strácala na konkurenciu a s nástupcom menom Mondeo sa už na rely rátať nedalo, vzhľadom na úplne odlišnú koncepciu.

Foto: Ford

Reinkárnácia
Čo urobiť, keď športová konkurencia nespí a zbrojí? Opäť to chce uletený nápad. Páni vo Forde sa v roku 1992 rozhodli natlačiť mechaniku Sierry RS Cosworth do menšieho trojdverového Escortu. Všetko na komplet, čiže motor vpredu pozdĺžne a aj pohon všetkých kolies (len prevodovka bola nová, Ferguson MT-75). Kompaktnejšia karoséria mala priniesť viac obratnosti a hlavne vytúženú pretekársku dominanciu, čo sa mu nakoniec nepodarilo (len osem víťazstiev v skupine A a dve v neskoršom WRC). Prvých homologizačných 500 kusov však bolo neskutočných. Hlavným a nezabudnuteľným znakom bolo (opäť) veľké krídlo na veku batožinového priestoru a „kopajúci“ motor s označením YBT. Produkoval 167 kW (aj tu sa motory rozlišovali farebne podľa zamerania, červená hlava pre vysokooktánový benzín, zelená pre bezolovnatý benzín a modrá tentoraz pre bezolovnatý benzín s katalyzátorom). Dôvodom „kopanca“ bolo veľké hybridné turbodúchadlo Garrett T3/T04B, niekde označované aj ako T35, s citeľným oneskorením (turbodierou). Pokým sa nenafúklo, tak motor nepracoval, čiže do cca 3 500 min-1 pomerne nič a potom rana. Ďalšie kusy už také hektické neboli. Nemuseli mať krídlo (zvyšovalo prítlak, ale znižovalo maximálnu rýchlosť) a Garrett T35 bol nahradený menším T25 (YBP). Výkon motora zostal, zjemnil sa ale jeho charakter, pričom v roku 1996 bolo úplne po zábave aj po neopakovateľnom spojení.

Ford? Ford:

Beštia z Detroitu vám vyrazí dych! Ford GT je športový monarcha
To chce gule! Na starej fordke okolo zemegule
Climbkhana Kena Blocka prevetrá 99 zákrut čínskej hory

Facebook Comments