Drevo kryptomérií sa rozkladá len veľmi pomaly. Foto: Peter Hupka

Najväčším bohatstvom Jakušimy, ktorej rozloha je len 505 km2, sú hory, sladké rieky s vodopádmi a najmä hlboké lesy s majestátnymi stromami kryptomérie japonskej, lokálne nazývanej „jakusugi“. Vďaka nim je vnútrozemie Jakušimy zapísané v Zozname svetového dedičstva UNESCO. K inšpiratívnym magickým lesom sa však ľudia nesprávali vždy príkladne. Počas viacerých storočí boli tie najkrajšie a najstaršie exempláre systematicky rúbané na drevo a to, čo vidíme dnes, je len zlomok niekdajšej krásy vlhkého zeleného ostrova. Jakušima je jedným z najdaždivejších miest v krajine. Mesačný úhrn zrážok na ostrove kolíše medzi hodnotami 270 a 770 milimetrov. Napriek tomu je obľúbená a tunajším turistom veľmi neprekáža, že pri túrach občas premoknú do nitky. V takej chvíli je ideálne skryť sa aspoň na chvíľu v niektorej z horských chát a uvariť si čaj. Po vodu pritom netreba chodiť ďaleko – prší tak intenzívne, že stačí vystrčiť ruku s hrnčekom z okna či verandy.

Vodopád Óko-no-taki. Foto: Peter Hupka

Voda vo všetkých podobách
Voda je pre ostrov darom i napriek pár nepríjemnostiam v podobe menších zosuvov pôdy. Nájdeme tu rieky s vodopádmi, pomerne čisté more i množstvo prameňov, termálne nevynímajúc. Ak sa k tomu pridá dážď, mrholenie a v zime vo výškach nad 1000 m n. m. i sneh, možno sa kochať cennou tekutinou na ešte viacej spôsobov. „Vodopádov máme viac, treba sa k nim ale dostať nevychodenými chodníkmi, ktoré sú občas strmé i nebezpečné. Sú takmer nenavštevované a možno povedať, že nad každým slávnym vodopádom je niekoľko ďalších – neznámych,“ vraví tridsiatnik Kótaka z dedinky Koseda na východnom pobreží Jakušimy, ktorý nás k dvojici najobľúbenejších vodopádov ochotne dovedie. Sempiró-no-Taki i Óko-no-Taki padajú z výšky takmer 90 metrov hladkými skalnými platňami, vymytými burácajúcimi horskými riekami, ktoré nikdy nemajú núdzu o vodu. Pri druhom z nich neodoláme pokušeniu a v prívale spenených vĺn sa i vykúpeme. To, čo by v iných častiach krajiny pútalo pozornosť a možno i vyvolalo pokriky „Dame!“ – „Zakázané!“, má u domácich pochopenie. Veď si len užívame krásnu prírodu ich ostrova plnými dúškami!

Chodníček vedúci k vrcholu Mijanoura Dake. Foto: Peter Hupka

Horúco ako v pekle!
Príjemným a špecifickým spôsobom, ako si ešte užiť vodu – tentoraz horúcu – sú v Japonsku termálne pramene – onseny. Tie, ktoré sú v prírode pod holým nebom, volajú domáci „tennen onsen“. Ostatné buď jednoducho „onsen“, alebo „ašiju“, ak sa v ňom dajú zvlažiť len nohy. Spolu s domácimi navštívime onsen Kusugawa, ležiaci v doline rovnomennej rieky. Z kúpeľa sa tu dá zároveň vybehnúť schladiť sa do spomínaného toku a užiť si ešte lepšie osvieženie. Len pre odvážnych je Onoaida onsen, ktorý má teplotu vody 49 stupňov Celzia. Ponoriť sa do bazéna vyžaduje rozhodnosť i počiatočnú aklimatizáciu. Po opláchnutí sa studenou vodou sú jeho návštevníci ako znovuzrodení! Onseny sú zároveň jedinou službou, ktorá je aspoň na japonskom vidieku lacná. Vstup bez ohľadu na dĺžku pobytu v kúpeli spravidla nepresiahne dve až tri eurá.

Jakušima je krajom lesom a hlboko vrezaných údolí riek. Foto: Peter Hupka

Na najvyššej hore
Lesmi, ktoré inšpirovali aj tvorcov príbehu princeznej Mononoke, kráčame k lesnej chatke Jodogawa. Leží pri mostíku, kde tečie číra horská riečka, asi hodinu pešo od posledného miesta, kam sa dá dostať autom. Na najvyšší bod ostrova je to však oveľa ďalej a celú túru je najlepšie si rozdeliť do niekoľkých dní s prespaním v útulniach alebo v stane pred nimi. Do strmých krokov neporušenou vegetáciou sa pravdepodobne zamilujete a ani trochu nepohodlia nepokazí dojem z vychádzky. Vrcholom číslo jeden je 1936 metrov vysoký štít Mijanoura dake. Podobne ako ostatné končiare v centrálnej časti Jakušimy, je budovaný granitmi, ktoré vo vrcholovej pasáži tvoria viacero pekných skalných útvarov. Tým už vo veľkých výškach nerobia spoločnosť stromy, len vetrom bičované kroviny nazývané „sasa“. Moment, kedy sa na oblohe roztrhnú mraky a pohľadom možno spočinúť na všetkých okolitých hrebeňoch a svahoch, je najlepšou odmenou za námahu. Podobne ako v lesoch cestou na chatku Takatsuka. Japonskí turisti – presní ako chronograf – dávno ležia v spacákoch a konzumujú instantné jedlá. My sa stále kocháme nádhernými lesmi, ktoré pripomínajú obrazy majstra Brunovského. Príroda je mocná čarodejka, najmä ak si ju vážime a dokážeme ju počúvať.

Na turistickej trase od chaty Jodogawa k vrcholu Mijanoura dake. Foto: Peter Hupka

Opice, jelene a surferi
V lesoch však nikdy nebudete celkom sami, zvieratá na Jakušime nie sú plaché. Opičky – jakušimské makaky, ktoré sú poddruhom makaka japonského, sa preháňajú pomedzi stromy alebo vysedávajú pri cestičkách hrajúc sa s mladými a čistiac sa od bĺch. Rovnako blízko sa možno dostať k jeleňom sika – Cervus nippon. Tie dorastajú do menšej veľkosti ako naša jelenia zver, sú však príjemnými spoločníkmi v zelených porastoch. Stretnúť tu možno i medvedíky čistotné, ako i množstvo motýľov, pavúkov a  vtáctva. Veľkú diverzitu má i tunajšia flóra – spolu vyše 1900 druhov. Obyvatelia Jakušimy kedysi zvykli žartovať, že opíc, jeleňov i ľudí je na ostrove po dvadsaťtisíc, počtom však pravdepodobne vyhrávajú zvieratá. Ľudia majú na ostrove ešte jednu zvláštnu podskupinu: milovníkov surfovania. Tí doslova čakajú, kým sa zdvihne vietor, zväčšia sa vlny a môžu sa venovať svojej vášni – najčastejšie na severozápadnej časti ostrova s takmer okrúhlym pôdorysom či na susednej Tanegašime, kam pláva každý deň niekoľko trajektov. Zanieteným surferom je i Kótaka a jeho kamaráti, ktorí na mori trávia často celé hodiny i dni.

Jakušimské makaky – Macaca fuscata yakui. Foto: Peter Hupka

Taký veselý dom…
Kótaka žije s otcom menom Tokiča vo veľmi peknom a na japonské pomery priestrannom drevenom zrube. Obaja sú zruční remeselníci, postavili ho spoločnými silami v prepočte za necelých 70 tisíc eur. Suma, aká sa zdá byť v predraženom Japonsku až príliš výhodná, má svoju daň. „Drevo nie je celkom nové. Darovali nám ho na susednom Kjúšú za odvoz, lebo pochádza z odpadu i stavieb zničených zemetrasením a inými živlami,“ priznáva Kótaka. „Ani to príliš nevidieť, však?!“ presviedča hostí i seba. Na prvý pohľad má, zdá sa, pravdu. Kótaka i Tokiča si užívajú pánsku jazdu a s úplným dokončením obydlia sa  neponáhľajú. Vysvetlenie majú poruke a nijako ho nezahmlievajú: „Keď bude hotový, prídu sem naše ženy, možno aj deti a bude tu zhon. Tak si dávame načas,“ vraví podarená dvojica. Otec Tokiča zároveň priznáva, že ako hostia sme si ho získali slovenským vínom a on je „ičiban“ – „číslo jeden“. „V čom? Predsa v pití na ostrove!“ vraví Tokiča. „Nik tu na mňa nemá. Proste najprv práca, potom pijatika, hotovo!“ Keď na ďalší deň prichádzajú na spoločnú večeru Tokičova dcéra a vnúčatá, z ktorých jedno doteraz nevidel, deduško svoje slová spečatí. Po malej chvíli hry s deťmi, ktorých mená si podľa vlastných slov nepamätá, zaľahne s rumencom v tvári na posteľ a odoberie sa do ríše snov s nádychom saké…

(Vľavo) Interiér domu Kótaku a Tokiču. (vpravo) Kótaka na svojej rybárskej lodi Kótaka maru. Foto: Peter Hupka

„Háfu“
Hoci majú Japonci imidž usmievavých a až prehnane slušných ľudí, po strávení vyše štyroch mesiacov v krajine počas štyroch ciest do množstva jej regiónov môžeme povedať, že je to často len pozlátka, na akej si zakladajú. Zakrýva oveľa prozaickejšie skutočnosti. O jednej z nich nám rozpráva Čio z Kjúšú, sympatická štyridsiatnička z mesta Óita. „Deťom, ktoré majú jedného z rodičov Japonca a druhého cudzinca, tu nik nepovie inak ako háfu. Ide o japonskú skomoleninu anglického slova half – polovica, polovičný. Títo poloviční Japonci sú na škole terčom vysmievania a šikany až do tej miery, že to narúša ich zdravý vývoj,“ vraví Čio. „Mám kamarátku, ktorá má dieťa s Kanaďanom. Hoci je dievčatko šikovné a vie veľmi dobre po anglicky, na hodinách angličtiny to musí skrývať a učiteľom naschvál odpovedá nesprávne. Zašlo to tak ďaleko, že sa doma odmieta baviť s otcom v jeho rodnom jazyku. Spolužiaci na jazyky – ako bežní Japonci – nemajú talent, guráž, resp. oboje, a tak po anglicky nevedia. Závisť, že niekto hovorí lepšie než oni, vyjadrujú šikanovaním. Najmä ak je ten niekto háfu!“ dodáva rozhorčene Čio. Počas nášho ďalšieho rozhovoru neskrýva skeptický pohľad na vývoj tohto fenoménu v budúcnosti. Nielen podľa jej slov: „Japonci občas prijmú nejakého háfu, ale len ak je napríklad slávny športovec a môžu sa ním chváliť. Vo všetkých ostatných prípadoch sa do popredia dostávajú hlboko zakorenené neskrývané predsudky.“

Obyvatelia Jakušimy sú oveľa viac v pohode než bežní Japonci. Foto: Peter Hupka

V mori pohody a slobody
Jakušima má inú energiu i životné tempo ako veľké japonské ostrovy. Prispieva k tomu nízky počet obyvateľov – niečo vyše trinástich tisícok a absencia veľkých miest, ktoré síce vedia byť ťahúňmi ekonomiky, no mnohí prepracovaní Japonci z nich hľadajú únik. Práve tí, ktorí zanechali svoj každodenný rutinný  život vo veľkomeste, spálili mosty a presťahovali sa za minimalistickým šťastím na jakušimský vidiek. Tu v podhorí zelených kopcov stretávame najčastejšie džezových muzikantov, výrobcov bižutérie, hrnčiarov. Ľudí, akých by ste pravdepodobne zaradili k „neskorým hippies“ a ktorí svojím zjavom dávajú na prvý pohľad vidieť, že sú iní. Za špeciálnu odnož obyvateľov Jakušimy považujú domáci starousadlíkov žijúcich na ostrove aspoň po niekoľko generácií. K prisťahovalcom z iných regiónov pristupujú vcelku zhovievavo, najmä ak ide už o spomínaných umelcov, priženených chlapcov, vydaté ženy či tých, čo sem unikli pred mestským životom, v ktorom stratili zmysel. „Nie všetkých, čo sem prišli, však máme radi. Najviac ma hnevajú samozvaní horskí vodcovia z iných častí krajiny. Za denné sprevádzanie po banálnych a orientačne jednoduchých chodníkoch berú aj 300 eur. Podľa mňa zdierajú naivných turistov, ktorí sa niekde v knihe dočítali, že je lepšie mať sprievodcu,“ netají sa svojím názorom náš jakušimský kamarát Kótaka. Dávame mu za pravdu, najmä po tom, čo sme si prešli značkovanú trasu od stromu Jómonsugi nadol. Akosi podvedome pritom premýšľame o tých, ktorí si podobným spôsobom „sprivatizovali“ najvyšší vrchol Slovenska.

(Vľavo) Maják Jakušima todai na najzápadnejšom okraji ostrova. (Vpravo) Jakušima prilákala i tohto džezového hudobníka, ktorý predtým žil šesť rokov v New Yorku. Foto: Peter Hupka

Čistá voda, vzduch i hlava
Už po týždni strávenom na Jakušime dostáva človek pocit, že je v inom, lepšom Japonsku. Takom, kde nejde len o predvídanie slušnosti, úklony a naháňanie sa za zárobkom. Má pocit, že opäť žije, i keď je okolo neho oveľa menej moderných lákadiel. Keď sa posledné ráno na ostrove lúčime s Kótakom, skočíme ešte posledný raz do studenej zurčiacej rieky a popri plávaní sa z nej napijeme. Užijeme si neskutočne sladkú vodu i okolité lesy spôsobom, aký je na mnohých miestach našej planéty dávno minulosťou.

ZÍDE SA VEDIEŤ

Spiatočné letenky do Japonska vyjdú z Budapešti či Viedne približne od 450 eur. Vnútroštátny jednosmerný let Tokio – Kagošima možno kúpiť s dostatočným predstihom už za 70 eur. Kagošima je významným centrom juhu ostrova Kjúšú a vstupnou bránou na južnejšie ležiace menšie ostrovy. Z Kagošimy sa na Jakušimu dostanete buď letecky, ale pomerne draho, alebo trajektom za prijateľnejšie ceny. Najdrahším je Toppy s cenou okolo 90 eur za jednosmernú plavbu trvajúcu dve hodiny. Najrozumnejšou voľbou je zrejme trajekt Jakušima 2 s cenou necelých 50 eur za jednosmernú plavbu, ktorá trvá štyri hodiny. Najekonomickejším variantom je starý hrdzavý trajekt Hibiscus, dopravujúci prioritne náklad. Je však nepohodlný, nedisponuje sprchou a pláva z iného kagošimského prístavu. Jednosmerná plavba Hibiscusom vyjde orientačne na 38 eur a trvá od večera do rána.

Po Jakušime premávajú autobusy s pomerne riedkou frekvenciou, alternatívou je prenajaté auto alebo stop. Ubytovanie je v Japonsku vo všeobecnosti i násobne drahšie ako na Slovensku, štandard s prihliadnutím na cenu nebýva vysoký. V horách Jakušimy nájdete niekoľko drevených útulní, kde sa dá spať v spacáku s vlastnou karimatkou. Sú bezplatné, japonskí turisti vás však budú nútiť spať už o 17. h a medzi 3. a 4. h ráno spustia nekonečné šuchotanie a hluk bez ohľadu na počasie a susedov.

Úzkokoľajová železničná trať – kedysi slúžila na ťažbu dreva, dnes ako turistická atrakcia. Foto: Peter Hupka

Japonskou menou je jen s kurzom okolo 117 jenov za euro. Ceny služieb, dopravy, ubytovania aj transportu sú vyššie ako tie naše. Jazdí sa vľavo, elektrické zásuvky sú iné než európske, je potrebný adaptér. Znalosť angličtiny u domácich je na extrémne nízkej úrovni. Ceny taxíkov sú veľmi vysoké.  Z telefónnej búdky sa na Slovensko nedovoláte pomocou kódu +421, ale pomocou zložitého predčíslia operátora a medzinárodného hovoru, ktoré nie je všade rovnaké a býva napríklad 0033-010-421.

Zo zdravotných rizík sú na Jakušime najčastejšie úrazy v horách či poštípanie hadom (jedovaté plazy sme tu aj stretli). Pitná voda nie je rizikom vrátane pramienkov, pri leteckej záchrannej službe treba rátať nielen s počasím, ale i faktom,  že vrtuľníky nemajú na ostrove základňu a na akcie lietajú zo vzdialenej Kagošimy.

V pohľade z Wilsonovho dňa nahor možno nájsť tvar srdca. Foto: Peter Hupka


Viac o Japonsku:

Americké bistro v japonskom štýle prekvapilo každého
Najväčšie bojové lode, aké kedy vznikli
Posledný vojak druhej svetovej vojny

Facebook Comments