Je držiteľom šiestich ocenení za najlepší výstup roka a určite nehodlá so svojou vášňou prestať.

Rodák z Trenčína je všestranným lezcom a nebojí sa výziev. Spýtali sme sa na jeho najnáročnejšie výstupy. Zaspomínal si aj na lezenie na legendárnu horu Cerro Torre či najnovšie zážitky a boje s indickou byrokraciou.

Máte za sebou namáhavý projekt v Indii. Vraj ste sa nevyhli ani omrzlinám, je to tak?
India je ešte stále veľmi čerstvo vrytá do pamäte. Bol to neskutočný zážitok spojený s prvou návštevou Himalájí. To silno zapôsobí na každého horolezca. Vždy, keď prídem do nejakého nového pohoria, snažím sa to porovnávať s niečím známym – Tatrami, Alpami, Patagóniou… Rozmery Gharwalských Himalájí – dolín, ľadovcov a samotných hôr sa nedali zrovnať s ničím, čo som doteraz poznal. Počasie nás v týchto horách tentokrát riadne vytrestalo. Odniesli sme si domov ľahké omrzliny, tomu sa horolezci niekedy jednoducho nedokážu vyhnúť. Podstatné je, aby sa to vždy udržalo v rovine ľahkých omrzlín a nedošlo k omrzlinám druhého a tretieho stupňa, ktoré sú veľmi nebezpečné a končia sa zväčša amputáciami.

Kde všade ste v Indii liezli a čo bolo najnáročnejšie?
Mali sme vybavený permit len na jeden kopec Bhagirathi 3 (6457 m), kde sme sa zároveň aj aklimatizovali. Byrokracia v Gharwale je v tomto smere neúprosná – bez vybaveného a, samozrejme, zaplateného permitu sa nemôžete pohybovať na žiadnom inom kopci, na to dohliada styčný dôstojník, ktorý bol s nami v horách počas celého pobytu. Náš hlavný cieľ s Jánom Smoleňom bolo vyliezť novú cestu prvovýstup v 1400-metrovej stene už spomínaného kopca Bhagirathi 3. V stene sme strávili 3 dni a dostali sme sa do výšky 900 metrov. Takmer všetky veľké problémy výstupu sme mali za sebou, stačilo doliezť už len záverečné snehové polia. To sa však rozpútala snehová búrka a začali sa cez nás sypať silné lavíny. Samozrejme, povedali sme si, že to prečkáme tie lavíny sa cez nás nemôžu valiť celý deň. Po pol hodine nečinnosti, zasypaní snehom a bičovaní silným vetrom sme sa začali extrémne rýchlo podchladzovať. Hneď sme si uvedomili, že ak tu ešte strávime 20 minút, nebude mať zo steny kto utekať. Zostup dole nám trval 1,5 dňa, takže v stene sme museli tráviť ešte jednu noc navyše. Bola to už druhá noc bez spánku, ktorá sa podpísala na našich ľahkých omrzlinách asi najviac.

Tréning v Adršpachu na pieskovcových skalách. Foto: Martin Grajciar

Za svoje nedávne výstupy najmä v Patagónii ste boli v danom roku jedným z najúspešnejších horolezcov na svete. Ako na tieto výstupy spomínate?
Lezenie v Patagónii mi dalo veľmi veľa. Písala sa tu história extrémneho horolezectva a ľudských možností. Až tu som zistil, čo všetko je schopné ľudské telo naozaj vydržať. Stratégia a psychika sa v mojom hodnotovom rebríčku presunuli pred silu a vytrvalosť. Môžete byť najsilnejší na svete, dávať 10 zhybov na jednej ruke, nič vám to nepomôže, keď ste v záverečnom headwalle na Cerro Torre. 1000 metrov nad zemou len vy a váš parťák. Všade lietajú obrovské kusy ľadu a ak sa chcete dostať na vrchol, musíte vybojovať 200 metrov v totálne mokrej skale a v daných podmienkach veľmi vysokej obtiažnosti (8+). Aby toho nebolo málo, stále máte v podvedomí, že ak začne fúkať patagónsky vietor (ktorý tu fúka 95 dní zo 100), tak šanca na zlanenie a útek zo steny sa nerovnajú nule, ale klesajú hlboko do mínusu. Všetky tieto fakty musíte správne zvážiť a určiť, akú máte šancu dostať sa na vrchol. To sú presne dôvody, ktoré odradia veľa horolezcov vôbec to skúsiť už pri pohľade na Torre.

Avšak vás to lákalo aj naďalej.
Áno. Môj prvý pokus (rok 2016) vyliezť na Cerro Torre bol v ľahšej ceste z opačnej strany. Celý tento trip trval 6 dní, počas ktorých sme prešli neskutočných 80 kilometrov a skončili asi 40 metrov pod vrcholom kvôli neleziteľným podmienkam a silnému vetru. Celé naše oblečenie a výstroj boli obalené v polcentimetrovej vrstve ľadu a naozaj sme boli radi, že sa nám odtiaľ podarilo v zdraví utiecť.

Hovoríte, že tento rok ste už nič nenechali na náhodu.
Presne tak. Na náš deň D sme s Jožom Krištoffym čakali 1,5 mesiaca. Jediné, čo nás presvedčilo, že sa to oplatí skúsiť, boli štyri dni úplne perfektného počasia. Do rozdielnych ciest na Cerro Torre vtedy naliezli štyri tímy a iba nám dvom sa podarilo dostať po troch dňoch lezenia až na vrchol. Dramatické chvíle sa odohrávali hlavne v závere, kde ma v predposlednej dĺžke doslova zostrelil zo steny padajúci ľad a ja som sa ocitol visiaci na lane o 7 metrov nižšie. Našťastie, bol to len krátky pád a nič vážne sa nestalo, takže sme to mohli bez problémov doliezť. Zostup nám vtedy zabral kompletne celú noc a polovicu dňa. Do dedinky El Chalten sme prišli ako dve trosky, ale gratulácie od všetkých naokolo nás prebrali a ešte tú noc sme to boli zapiť (smiech). Okrem Torre mám v Patagónii vylezených ešte ďalších 9 ciest, o ktorých by som mohol rozprávať úplne porovnateľné príbehy.

Portaledge bivak v Kyrzystane. Foto: Martin Grajciar

Ktoré lezenia si ešte vo svojej kariére najviac ceníte a prečo?
Veľmi rád spomínam na Petit Dru – North Couloir Direct, M8, 900 m. Bola to moja prvá návšteva Chamonix v zime a túto cestu sme si s Marošom Červienkom totálne užili, lebo sme tam vychytali najlepšie podmienky za 10 rokov. Takto mám v pamäti zafixovaný ideálny lezecký deň.

Už ste ich niekoľko spomenuli, ale pamätáte si ešte na iné situácie, kedy vám išlo naozaj o život?
Určite áno, a bolo ich viacero. Najmä v lezeckých začiatkoch to bol nedostatok skúseností. Nastúpili sme z prvého vlaku rovno do severnej steny Petit Dru, ktorá má zhruba 900 m. Keď sa otočilo slnko a začalo svietiť do steny, tak sa z veľkého snehového poľa začali odtápať obrovské kamene a lietali všade naokolo. Vtedy bol fakt zázrak, že nás nič netrafilo.

Ako ste sa dostali k lezeniu? Bol to odmalička váš sen?
Rodičia nás ako deti často brávali do Tatier na turistiku, ale k takému naozajstnému lezeniu som sa dostal až na strednej škole, keď som mal asi 17 rokov. Prvýkrát som liezol na umelej stene, potom prišli skaly a po roku aj hory, ktoré ma oslovili určite najviac.

Máte vysnívané pohorie a vrchy, ktoré ešte plánujete zdolať?
Na taký dlhý zoznam by nestačil ani celý časopis (smiech). Spomeniem len, že určite plánujem návrat na Bhagirathi 3 a rád by som si vyliezol na Shivling, ktorý je hneď oproti.

Foto: Ondrej Húserka

Kto je váš najväčší horolezecký vzor?
S odstupom času si uvedomujem, že môj najväčší lezecký vzor a motivátor bol môj dlhoročný spolulezec Maroš Červienka, bohužiaľ, už nie je medzi nami. Liezol 100 ciest ročne a ja som sa chcel vždy k tomu aspoň priblížiť.

Ste veľmi všestranný lezec. Dokážete liezť náročné cesty na skalách, ale zvládate i alpinizmus. Čo je náročnejšie a kde sa cítite viac doma?
Jednoznačne musím povedať, že doma sa cítim v horách. Či je to ľahké lezenie, turistika, extrémne cesty, lyže, jednoducho akákoľvek aktivita. Na skalách s kamarátmi je to super. Môžete sa vyhrievať na slnku, liezť ťažké cesty, dobre zatrénovať… Vždy to však bude najjednoduchšia cesta, ako sa dostať k samotnému lezeniu. To je presne ten rozdiel oproti lezeniu v horách, ktoré je oveľa zložitejšie a komplexnejšie. Musíte absolvovať dlhý nástup, zostup, napozerať počasie, podmienky v stene, určiť samotnú líniu cesty, zbaliť správny materiál na výstup, oblečenie, jedlo…

Týka sa výšok aj vaše zamestnanie? Kde momentálne pracujete?
Venujem sa podnikaniu v oblasti výškových prác. Takže je to dosť všestranná činnosť od orezávania stromov až po stavbu koncertných pódií.

Zháňať peniaze na vaše výpravy nie je asi vôbec ľahká záležitosť. Koľko stála napríklad vaša posledná expedícia?
V tomto smere je ešte stále čo zlepšovať. Zohnať peniaze je rovnako náročnné ako samotná fyzická príprava. Posledná expedícia stála zhruba 4500 eur. Z veľkej časti to financoval horolezecký spolok JAMES, začo mu patrí obrovská vďaka.

Snehové pole v Kyrgyzstane. Foto: Martin Grajciar

Neláka vás vyliezť na náročný kopec a potom zletieť na paraglajde, ako to robí Juraj Koreň?
Je to krásna predstava. Ušetrilo by to veľa času a energie. Na druhej strane sa na to musím pozerať z pohľadu profesionálneho horolezca. 80 % vážnych výstupov som dokončil v totálne zlom počasí alebo za tmy. Predstava bivakovania niekde pod vrcholom do rána, alebo kým sa nevylepší počasie, po 3 – 4 dňoch v stene je pre mňa veľmi vzdialená. Namiesto drsného bivaku a čakania do rána na neisté letové podmienky môžete celú noc pomaly zostupovať, pričom sa zahrejete.

Pred pár rokmi ste sa zúčastnili aj festivalu HoryZonty v Trenčíne. Plánujete najbližšie niečo podobné? Prečo si myslíte, že sú takéto podujatia dôležité?
Tento rok sa s outdoorovými festivalmi roztrhlo vrece. Pozvaný ako hosť som na viacero z nich. V blízkej dobe to bude podujatie Hory a mesto Martin, potom nasleduje Žilina a Banská Bystrica. Festivaly sú super, pretože je to jedno z mála miest, kde môžete ľuďom ukázať, ako také ozajstné lezenie v súčasnosti vyzerá. Neverili by ste, koľko ľudí si stále myslí, že sa lezie tak ako pred 70 rokmi – ťahaním sa po zatlčených skobách (úsmev).

Pripravujete sa nejako špeciálne na výpravy? Ako vtedy vyzerá váš denný režim?
Posledné roky sa príprava dosť mení, pretože sa do toho všetkého mieša práca. Určite najviac trénujem v zime – či už je to umelá stena alebo skaly v zahraničí. Pred každou expedíciou sa snažím aspoň dva mesiace liezť intenzívne v horách – Tatry, Alpy. Pre mňa je samotný pohyb a lezenie v horách určite najlepší tréning.


ONDREJ HÚSERKA:
Narodil sa 27. 5. 1990. Je slovenský lezec a alpinista. Začínal s lezením na skalách, odkiaľ sa v priebehu niekoľkých rokov dostal do hôr, ktoré ho vždy fascinovali. Rýchlo zistil, že lezenie môže mať úplne iné rozmery, stačí na to len jediná vec – opustiť svoju komfortnú zónu. Na to však treba obrovskú dávku psychickej odolnosti, vytrvalosti a veľa skúseností, ktoré dokázal v horách získať prelezmi veľkého množstva ťažkých ciest v oblasti Mont Blancu, v Dolomitoch a, samozrejme, v našich slovenských Tatrách. Výsledkom je napríklad prvovýstup „Summer Bouquet“ na Alexander Block Peak alebo zopakovanie legendárnej cesty „Southeast Ridge“ na Cerro Torre. Aj napriek veľkému množstvu vylezených ťažkých ciest a viacerým sponzorom stále nemôže povedať, že je profesionálny lezec a finančné prostriedky na expedície musí zabezpečiť z podnikania v oblasti výškových prác. Ondrej je od roku 2011 súčasťou Slovenskej reprezentácie   alpinizme. Od začiatku svojho pôsobenia v reprezentácii získal 6 ocenení od SHS James za najlepšie výstupy roka.


Mohlo by vás zaujať:

Horolezec Peter Hámor pokoril poslednú osemtisícovku
Marek Biskupič pozná krásu i nepoddajnosť hôr
Michal Gabriž lezie po veľhorách najčistejším štýlom

Facebook Comments