Neskôr, počas španielskeho dobývania a kolonizácie, spojenie dvoch rás a dvoch kultúr viedlo k zvláštnemu, tvorivému a rozmanitému kreolskému menu so zaujímavými ingredienciami, ktoré sa používajú v polievkach, mäsitých jedlách, až pri sladkostiach rôzneho druhu.

(Vľavo) Takto rastie Fruta De Pan na strome. (Vpravo) Tradičné raňajky gallo pinto, cuajada, tortila, plátano. Foto: Michal Hertlík

Základom nikaragujskej kuchyne je od jej vzniku kukurica. Jej široké využitie predstavuje kulinárske dedičstvo zdedené starodávnymi domorodými kultúrami, kedysi existujúcimi v tejto oblasti. Táto skutočnosť vysvetľuje veľkú spojitosť typického nikaragujského jedla s jedlom z ďalších stredoamerických krajín. Možno aj preto sa najznámejšie karibské ostrovy patriace Nikarague volajú Kukuričné ostrovy. Všetci domáci skrátka milujú túto plodinu. Kukurica ako ingrediencia má nekonečné množstvo použití. Pripravujú sa z nej nápoje ako chicha a pinol; hlavné jedlá ako nacatamal, indio viejo či sopa de albóndiga (polievka s mäsovými guľkami), ale aj občerstvenie, napríklad placka güirila, atolillo či perrereque. Pokiaľ ide o mäso, tak pre Európanov sa ako zvláštne môžu javiť určité časti zvierat používané v tunajšej gastronómii. Niektoré pokrmy sa pripravujú z chvosta, vemena, žalúdka, mozgu kravy; z býka sa používajú semenníky; z prasiat zas koža na prípravu veľmi obľúbeného, avšak veľmi nezdravého jedla, ktorým je chicharrón (vyprážaná bravčová koža), ale aj krv na prípravu morongy (akoby naša jaternica).

(Vľavo) Frescos vo vreckách. (Vpravo) Rosquillas, hojaldras a iné pochutiny. Foto: Michal Hertlík

Sila jednoduchosti
Poďme ochutnať najznámejšie a najchutnejšie špeciality tejto najväčšej stredoamerickej perly. Nehovoril by som o Nikarague, keby som nezačal s jedlom, ktoré ju vystihuje najviac. Možno si myslíte, že ide o nejaký super pokrm, ktorý sa vyskytuje len tam, ale musím vás sklamať. Azda najjednoduchšie a najlacnejšie jedlo, ktoré nájdeme, je typické pre Nikaraguu, ale je to takpovediac jedlo všetkých Latinskoameričanov. Toto magické jedlo sa v Nikarague volá gallo pinto a ide o zmes ryže a fazule. Konzumuje sa v absolútne všetkých domácnostiach, každý jeden deň bez výnimky a považuje sa za národný symbol. Nie je to však len ryža a fazuľa. Gallo pinto sa skladá zo zmesi ryže s cibuľou, chiltomou (sladkej papriky) a červených fazúľ varených s cesnakom. Veľmi dobre sa celá zmes premieša a opečie na panvici. Často som sa pýtal domácich, či by si vedeli predstaviť svoj život bez tohto jedla. Odpovede boli rovnaké; nevedeli by si bez neho predstaviť čo i len jeden deň, nie to ešte celý svoj život. Tak veľmi ho Nikaragujčania milujú. Ďalšie známe jedlo na národnej úrovni je nacatamal, ktorý som ochutnal na severe v meste Matagalpa. Cesto, ktoré sa pripravuje z mletej kukurice a masla, je plnené bravčovým alebo kuracím mäsom, marinovaným na stredne veľké kúsky, pridá sa ryža, zemiaky, paradajky, cibuľa, chiltoma. Táto masa je zabalená do nejedlých banánových listov, ktoré sa zviažu jemným lanom, aby sa list počas varenia neotvoril. Samozrejme, že si ho môžete dať hociktorý deň, ale podľa domácich je nacatamal hlavne víkendové a sviatočné jedlo.

Väčšie podlhovasté avokáda na trhu. Foto: Michal Hertlík

Trochu iné tacos
Tradičné jedlo vigorón si zas zachováva svoj pôvod v meste Granada, kde vám ho vynikajúco a najlacnejšie pripravia na miestnom trhu. Tanier sa zakryje banánovým listom, na ktorý sa umiestni uvarená yuca, kusy bravčovej kože chicharrón a šalát z pokrájanej bielej kapusty a paradajok. Indio Viejo je hovädzie mäso v zeleninovo-kukuričnej omáčke. Hovädzie sa varí s cibuľou, cesnakom, chiltomou a paradajkami; vývar sa uchováva na neskôr; zvlhčené tortily sa rozomelú na múčku; mäso sa rozkrája a vypráža spolu so zeleninou a cestom a pridá sa šťava z kyslého pomaranča. Podáva sa buď samotné, alebo s ryžou, tostónmi, či avokádom. Quesillo pochádza pôvodne z obcí La Paz Centro a Nagarote v departemente León, ale je populárne vo väčšine krajiny. Do tortily sa vloží quesillo (cuajada pripravená vo vriacej vode, v akom tvare chceme; cuajada je akoby náš tvaroh, ale dosť slaný), naň pokrájaná cibuľka a nakoniec sa pridá dostatok čerstvej smotany a štipka soli. Nikaragujské tacos nie sú mexické tacos, je to úplne iné jedlo. Do kukuričnej tortily sa dajú kúsky kuracieho alebo bravčového mäsa. Potom sa tortila s mäsom zaroluje a vysmaží v oleji. Navrch sa pridá kyslá kapusta a veľa smotany alebo inej omáčky a pouličné jedlo je hotové. Veľmi podobné je jedlo zvané fritanga. Na tanier sa dá veľa tajadas (na tenké dlhé plátky vyprážané plátanos), na ne kuracie alebo bravčové mäso a na to veľa kapusty a paradajok.

Nikaragujské tacos. Foto: Michal Hertlík

Štart do dňa
Typické nikaragujské raňajky sú na naše pomery veľmi ťažké. Na tanieri by ste si ráno našli gallo pinto, tortilu, cuajadu, avokádo, plátano a vajcia. Jesť takéto raňajky každý deň bolo na mňa príliš, preto som zvolil zdravší a ľahší stravovací systém. Veľakrát som si dával smoothie alebo čerstvo pripravené naturálne džúsy z rôzneho ovocia. Keďže tropické ovocie má u nás nie vždy dobrú kvalitu, v krajinách Latinskej Ameriky si ho doslova užívam. Spomeniem jedno veľmi typické pre Nikaraguu, ktoré som práve tu jedol po prvýkrát. Je ním pitaya. Toto tropické ovocie kaktusovitého charakteru, nazývané aj dračie ovocie, má pôvod v krajinách Strednej Ameriky. Pitaya je fialovobordová s malými čiernymi zrniečkami, vhodná na prípravu džúsov, smoothie alebo len tak čerstvá nakrájaná v kombinácii s iným ovocím.

Rybí trh v meste Bluefields. Foto: Michal Hertlík

Mesto manga
Okrem nej tu nájdeme aj marakuju (v Nikarague nazývaná calala), papáju, mango, melocotón, tamarindo, jocote, níspero, nancite, mamón, mamey, zapote či caimito. Juhozápadné mesto Rivas je známe ako mesto manga, pretože sa v jeho okolí vysadili celé aleje tohto ovocia a doteraz sú tam zachované, takže pri prechádzke mestom je všade na zemi popadané mango. Posledné ovocie, ktoré spomeniem, je pre mňa skôr zelenina, vzhľadom na jeho chuť a prípravu. Ide o fruta de pan alebo breadfruit. Dôvod, prečo je ovocie známe pod týmto menom, je ten, že jeho vnútro vyzerá podobne ako chlieb. A nielenže vyzerá, ale ono dokonca chutí ako chlieb, a teda ho nahrádza ako prílohu. Môže sa jesť uvarené, ale najviac všetkým chutí vysmažené v oleji na tenké kúsky. Toto žltozelené ovocie s malými tŕnikmi rastie do veľkých rozmerov na vysokých stromoch po celej krajine. K tunajšiemu gastro koloritu patria aj drobné pochutiny. Slané rosquillas sú špecialitou mesta Somoto v departemente Madriz a taktiež aj v meste Rivas. Kukuričné cesto sa kombinuje s nastrúhaným syrom, vajcom, maslom a navrch sa môže pridať aj marmeláda podľa chuti. Najpopulárnejšie sú rosquillas somoteñas, ale majú aj iné názvy ako hojaldras či hojaldronas; všetko závisí od veľkosti týchto kukuričných koliesok. Sladké cajetas de coco zas boli moje najobľúbenejšie zákusky. Nastrúhaný kokos sa premieša s dopredu pripravenou masou z mlieka, šťavy z kokosu, sladidiel a klinčeka, ktorá má tmavoružovú farbu. Vyformujú sa malé obdĺžniky, nechajú sa vychladiť a dielo je dokončené. Takisto sa do masy môže pridať tamarindo a vtedy je cajeta de coco tmavohnedá vďaka farbe tamarinda.

(Vľavo) Končatiny morskej korytnačky. (Vpravo) Yuca, chicarrón, kapusta Foto: Michal Hertlík

Vývar a korytnačka
Presuňme sa aj na východnú časť krajiny, obývanú černošskými Nikaragujčanmi. Rondón je tradičná polievka z mesta Bluefields, ktoré je metropolou karibského pobrežia. Najtradičnejší rondón je z hovädzieho mäsa. Veľký kus mäsa sa varí s korením, čili, bylinkou nargan, cibuľou, chiltomou. V polievke nájdeme aj uvarený banán, uvarený plátano, uvarenú yucu a uvarené quequisque. Všetky štyri majú podobnú konzistenciu aj chuť. Podobne ako na pacifickom pobreží, aj tu v Karibiku sú veľmi populárne ryby a morské plody. V Bluefields a jeho okolí je za pochúťku považovaná morská korytnačka. Na miestnych trhoch je úplne bežné ju vidieť rozporciovanú na časti. Nespočetné množstvo morských rýb a morských plodov zdobí tamojšie chodníky afro mesta. Pochúťka Indiánov žijúcich vo východnej časti je tropické palmové ovocie pijibay (nazývané aj pijuayo, v iných krajinách chontaduro). Ide o malé loptičky najčastejšie oranžovej farby (podľa zrelosti majú zelenú, červenú, oranžovú až žltú farbu), rastúce vo veľkých množstvách hore na palmách. Po výdatnom jedle to musíme kvalitne zapiť. Z nealka som už spomínal smoothie a naturálne džúsy zvané frescos. Veľmi typickým je fresco de cacao, teda studený džús z kakaa, ktorý je obľúbený všetkými domácimi. Ďalej na podobný štýl tu máme jicaro, pinol a pinolillo (prášky z kukurice a kakaa). Musím ešte poznamenať jednu vec a síce, že väčšina Nikaragujčanov pije tieto nápoje na uliciach z vreciek a so slamkou Je to poznávací znak tohto národa. Z alkoholických nápojov nemôžem nespomenúť pivo. Značky ako Toña a Victoria sú najpopulárnejšie. Samozrejme, zastavíme sa aj pri rume. Ide o národný nápoj Nikaraguy už od nepamäti. Celosvetovo známa je značka Flor de Caña, o ktorej miestni hovoria, že je to najlepší rum na celom svete. Pôvod má v mestečku Chichigalpa na severozápade krajiny, kde sa nachádzajú všetky fabriky tejto značky. Lahodná chuť poznačená históriou a tradíciou, na ktorú sú naozaj právom hrdí.

Tradičná kukuričná placka Guirila. Foto: Michal Hertlík

Lokálne i národné: Nikaragua je pomyselne rozdelená na západnú (pacifickú) časť a východnú (atlantickú, resp. karibskú) časť. Takisto nájdeme gastronomické rozdiely medzi severom, stredom a juhom. Je administratívne rozdelená na 17 departementov (v našom ponímaní okresy), z ktorých 15 patrí k západnej časti a len 2 do východnej, kde žije najmä afro obyvateľstvo a indiánske komunity. Niektoré jedlá sú typické, a teda sa konzumujú len v tom-ktorom departemente, iné sú národné a jedia sa v celej krajine bez ohľadu na región.

Cajeta de coco s tamarindom. Foto: Michal Hertlík

Michal Hertlík – je cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár, sprievodca. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií.

 

Od autora ešte ponúkame:

Poklady čilskej gastronómie: Radšej o nich aspoň čítať, ako vôbec nepoznať
Koloniálny klenot Uruguaja má za sebou divokú minulosť
V paraguajskom pašeráckom útočisku

Facebook Comments