Na čele kampane, ktorá trvala 100 dní a ukončila prvú svetovú vojnu, stál maršal Foch.

Nemci síce na jar prelomili línie vojsk Dohody, ale hlavný cieľ, ktorým bolo oddelenie britskej a francúzskej armády, nedosiahli. Neobsadili ani prístavy v Lamanšskom prielive a zoslabli natoľko, že už nedokázali čeliť protiútoku. V odozve na nemecký tlak menovali štáty Dohody maršala Focha vrchným veliteľom svojich armád. Jeden muž dokázal konečne uchopiť západný front ako jedno bojisko a koordinovať vojská v rámci jedného veľkého plánu.

Prvé dejstvo
Nemci sa spoliehali na vojakov, ktorých mohli po uzavretí separátneho mieru s Ruskom stiahnuť z východného frontu. Na okupáciu obsadených území však potrebovali pol milióna mužov a neostávalo im iné, len sa spoľahnúť na svojich spojencov: Rakúsko-Uhorsko, Bulharsko a Taliansko. Vďaka dobytým regiónom mali k dispozícii dostatok jedla, chýbali im však suroviny nevyhnutné pre chod vojenskej mašinérie: ropa a guma. Nemecko jednoducho čelilo kríze, pre vojská Dohody však napriek tomu nebola stodňová ofenzíva prechádzka ružovými zákopmi. Nemci kládli húževnatý odpor, čo dokazujú aj počty mŕtvych. Napríklad Kanaďania prišli počas posledných troch mesiacov vojny o 45-tisíc mužov, za rovnaké obdobie nikdy predtým nezaznamenali viac úmrtí. Prvý Fochov úder viedli Francúzi a Američania popri rieke Marna. S dvetisíc delami a dvomi stovkami tankov zatlačili Nemcov o sedem kilometrov. Potom prišiel britský útok pri Amiens, ktorý sa považuje za začiatok stodňovej ofenzívy. 100-tisíc mužov sa vrhlo na asi 37-tisíc Nemcov, ktorých obranu predtým úspešne naštrbila artiléria a tanky. Dve tretiny obrancov neprežili. Generál Ludendorff si poznamenal: „Bol to čierny deň nemeckej armády.“ Ani vojská Dohody sa nezaobišli bez strát, ktoré mohli byť najmä na strane Britov nižšie. Veliteľ britskej armády Douglas Haig, ktorý si vyslúžil prezývku „Mäsiar“, bol však známy tým, že odmietal odvolávať útoky či nechať mužov ustupovať, a to ani keď nemal k dispozícii dostatok delostrelectva a obrnenej podpory.

Foto: Shutterstock

Hindenburgova línia
Vojská Dohody počas stodňovej ofenzívy úspešne využívali taktiku, ktorú v roku 1917 ešte len testovali. Dokázali napríklad akusticky lokalizovať nemecké delostrelecké batérie a presne ich likvidovať, čo uľahčovalo postup tankov a pechoty. Nepriateľské guľomety zasa obmedzovala v činnosti takzvaná valivá salva. Išlo o pomaly postupujúcu paľbu artilérie, za ktorou čo najtesnejšie postupovala pechota. Na likvidáciu guľometných hniezd sa používali obchvatné manévre a oddiely s mínometmi. Úspech slávilo letecké pozorovanie i inžinieri, ktorí telefónnymi káblami spájali tylo s prednými líniami. Bez týchto zložiek armády by pechota vstupovala do mlynčeka na mäso, hlavne na Hindenburgovej línii. Išlo o sieť nemeckých obranných postavení, ktoré Dohoda začala dobýjať 26. septembra, teda približne v polovici stodňovej ofenzívy. Jej prekonanie zabralo tri týždne najmä vďaka členitému terénu a náročnému zásobovaniu. Generál Rawlinson, ktorý v tom čase viedol britské vojská, zhodnotil situáciu asi najlepšie: „Keby na Nemcoch nebolo poznať vyčerpanie, nikdy by som nezvažoval útok na Hindenburgovu líniu. Keby ju bránili Nemci spred dvoch rokov, bola by neprelomiteľná.“

Nemci na dne
Už pred útokom na Hindenburgovu líniu mali Nemci problém s morálkou a množili sa dezercie. Berlínska polícia napríklad odhadovala, že v septembri bolo v meste najmenej 40-tisíc armádnych zbehov. Velenie začalo premýšľať nad kapituláciou, štáty Dohody zasa nad tým, že vojnu sa podarí ukončiť ešte v roku 1918. Dňa 29. septembra sa vzdalo Bulharsko, v druhej polovici októbra bola Hindenburgova línia už len tieňom svojej niekdajšej slávy. Dňa 3. novembra rakúsko-uhorské vojská súhlasili, že zložia zbrane. Ale hoci cisár ušiel do Holandska, jeho vojaci ustupovali usporiadane, podľa rozkazov a bez paniky, a to napriek početným dezerciám. Stodňová ofenzíva im šliapala na päty, spojenci sa dostávali čoraz ďalej, ale tí, ktorí poslúchali rozkazy a bránili sa útočníkom, mohli vzdorovať aj v nasledujúcom roku. Mysleli si to Foch aj Haig, americký generál Pershing bol o tom presvedčený. Keď napokon z nemeckej strany prišla ponuka na uzavretie mieru, boli síce prekvapení, ale súhlasili. Odmietnutie by obyčajní ľudia vo vojnou unavenej západnej Európe jednoducho neprijali. Dňa 11. novembra 1918 nastal pokoj zbraní. Stodňová ofenzíva slávila úspech, aký si Foch ani nepredstavoval. Ale za akú cenu? Na strane Dohody bolo vyše milióna padlých, u Nemcov bol počet približne rovnaký. A o necelých 21 rokov po jej skončení sa malo vojnové besnenie rozpútať znovu a s ešte väčšou silou.

Foto: Shutterstock


Posledný deň vojny

Posledný výstrel prvej svetovej vojny padol 11. novembra 1918 o 11. h. Menej známym faktom je, že zástupcovia Nemecka podpísali dohodu o prímerí už krátko po 5. h. ráno. Za tých šesť hodín, ktoré uplynuli, kým zmluva nadobudla účinnosť, zomrelo ešte 11-tisíc mužov.

Vojnové besnenie:

Nešťastie v šťastí: Prvý úspešný útok ponorky
Deň, keď sa z démonov stali hrdinovia

Facebook Comments