Hoci slovný obrat o „padajúcej hviezde“ zostal zaužívaný a dodnes sa používa, v skutočnosti nemá daný úkaz nič spoločné s hviezdami. To sa len do zemskej atmosféry dostal meteoroid, ktorý môže mať veľkosť od niekoľkých milimetrov až po desiatky metrov. Drvivá väčšina z nich zhorí v zemskej atmosfére a na Zem nikdy nedopadne. Takým prípadom je aj meteorický roj Perzeidy.

V dobe maxima tohto roja je možné vidieť aj viac ako štyridsať „padajúcich hviezd“ za hodinu. Meteoroidy vtedy vlietavajú do zemskej atmosféry vysokou rýchlosťou, zahrievajú sa a tavia. Zároveň sa excitujú atómyokolitej atmosféry a dochádza tým k svetelnému javu s výraznou stopou, ktorá však rýchlo zmizne. Perzeidy sú príliš malými čiastočkami na to, aby „prežili“ prelet zemskou atmosférou, celkom nezhoreli a dopadli na povrch. Ak by sa tak stalo, nazývali by sa už tieto telesá meteoritmi. Roj je aktívny od polovice júla do polovice augusta, pričom svoj vrchol dosahuje medzi 11. až 13. augustom, keď je možné počas noci pozorovať najvyššie množstvo spomínaných svetelných úkazov na oblohe, ktoré sa nazývajú meteory.

Majú rýchlosť takmer 60 km/s
Pôvodcom Perzeidov je kométa Swift-Tuttle, ktorá pri ceste po slnečnej sústave za sebou zanecháva pás úlomkov – meteoroidov, ktoré majú najčastejšie veľkosť len niekoľko milimetrov. Keď Zem počas svojho obehu okolo Slnka pretne dráhu kométy, dostane sa do stretu s týmito malými úlomkami a tie vniknú do zemskej atmosféry.

Perzeidy je preto možné pozorovať pravidelne každý rok bez ohľadu na to, kde sa práve nachádza kométa. Geocentrická rýchlosť týchto zväčša kamenitých čiastočiek je takmer 60 km/s. Pomenované sú podľa súhvezdia Perzeus, kde sa nachádza ich radiant, teda miesto na oblohe, z ktorého zdanlivo vylietavajú. V jeho blízkosti sú záblesky krátke a pomalé, kým ďalej od neho zas dlhé a rýchle. Súhvezdie Perzeus je z územia Slovenska pozorovateľné prakticky počas celej noci. Vychádza na severovýchodnom obzore a postupom noci sa presúva stále vyššie nad východný obzor.

Slzy svätého Vavrinca
Perzeidy sú obľúbeným vesmírnym divadlom a lákajú státisíce pozorovateľov najmä na severnej pologuli. K ich popularite výraznou mierou prispieva letné počasie a teplé augustové noci, ktoré umožňujú vcelku pohodlné pozorovanie. Perzeidy je možné vidieť voľným okom, pričom je vhodné sa vyhnúť svetelnému znečisteniu a vybrať si miesto mimo mestskej zástavby. Treba tiež počítať s tým, že ľudské oko potrebuje zhruba 30 minút, aby si privyklo na tmavú nočnú oblohu a zlepšil sa tak zážitok z pozorovania. Ten môže na druhej strane prekaziť mesačný svit. Ak sa Mesiac práve nachádza v splne, jeho jas osvetlí oblohu a dovolí pozorovať iba tie najjasnejšie meteory. Perzeidy pozorovali už starovekí Číňania. Pomenovanie „slzy svätého Vavrinca“ dali roju Rimania podľa svätca, ktorého nechal umučiť rímsky cisár Valerián. Vavrinec odmietol v období prenasledovania kresťanov odovzdať cisárovi cirkevný majetok a radšej ho rozdal chudobným. Cisár ho preto nechal upáliť na hranici, pričom sa tak stalo len niekoľko dní predtým, ako bolo na oblohe pozorovaných množstvo žiarivých zábleskov, ktoré veriaci nazvali „slzami svätého Vavrinca“. Za ich akéhosi novodobého objaviteľa je považovaný belgický astronóm Adolphe Quetelet, ktorý ich bližšie popísal v roku 1835. Samotná kométa Swift-Tuttle ako pôvodca meteorického roja bola objavená až o 27 rokov neskôr. Spojitosť medzi kométou a Perzeidmi našiel taliansky astronóm Giovanni Schiaparelli, keď spočítal strednú dráhu Perzeíd a všimol si jej podobnosť s dráhou kométy.

Keď príde o svoje jadro, zanikne
Kométa Swift-Tuttle je pomenovaná po dvojici amerických astronómov Lewisovi Swiftovi a Horaceovi Tuttleovi, ktorí ju objavili nezávisle od seba v rozmedzí troch dní. Okolo Slnka obehne za 133 rokov, čím sa stále radí ešte medzi krátkoperiodické kométy. Jej jadro dosahuje priemer 26 kilometrov, pričom kométa pri svojom putovaní neustále prichádza o materiál z povrchovej vrstvy. Bude však trvať ešte viac ako stotisíc rokov, kým príde o celé svoje jadro a definitívne zanikne. Do perihélia, teda do miesta svojej dráhy, ktoré je najbližšie k Slnku, sa opäť dostane v roku 2126. Perzeidy sú najznámejším meteorickým rokom už dlhé desaťročia, no zďaleka nie jediným. Spomedzi iných bohatších rojov spomeňme ešte Leonidy (s vrcholom 17. a 18. novembra) a Geminidy (s vrcholom 13. a 14. decembra)

Foto: pixabay.com / FelixMittermeier

Mohlo by vás zaujať:

Najväčšie vesmírne projekty najbližších rokov
Na vesmírnu stanicu začnú lietať súkromníci
Koniec v nedohľadne. Vesmír sa roztrhne o necelé 3 miliardy rokov

Facebook Comments