V prvej polovici 20. storočia boli laici aj odborníci presvedčení, že nie je v ľudských silách bežať rýchlejšie. Mýlili sa. Ako prvý sa pod túto magickú hranicu dostal v roku 1954 Angličan Roger Bannister a od tej doby aj ďalších viac ako 1400 atlétov.

Prakticky neustále sa posúvajú svetové rekordy nielen v atletike, ale aj v ďalších športových odvetviach ako plávanie, vzpieranie či dráhová cyklistika. Koniec koncov sa tak napĺňa Coubertinovo viac ako sto rokov staré olympijské motto: „Rýchlejšie, vyššie, silnejšie.“ Toto zlepšovanie je spôsobené viacerými faktormi. Súčasní športovci môžu profitovať z moderných technológií a materiálov, keď majú k dispozícii lepšie atletické dráhy, tretry, oblečenie, výstroj či športové náradie. V porovnaní s minulosťou sa tiež zlepšili tréningové metódy, zdravotná starostlivosť, stravovanie alebo presnosť meraní dosiahnutých výsledkov. Zlepšovať sa však nedá do nekonečna a ľudské telo raz musí naraziť na svoje fyziologické možnosti. Zdá sa, že súčasný šport sa k nim ešte nepriblížil, takže priestor na posúvanie rekordov určite existuje.

Špičkový atlét Usain Bolt. Foto: Profimedia.sk

V experimente chýbalo už len 152 metrov
Kým pred tridsiatimi rokmi považovali viacerí atletickí experti hranicu dvoch hodín v maratóne za neprekonateľnú, v súčasnosti sa už diskutuje o tom, kedy padne. K presvedčeniu, že pokorenie tejto hranice je v silách najlepších vytrvalostných bežcov, výrazne napomohol projekt Breaking2, v rámci ktorého v máji 2017 zabehol Keňan Eliud Kipchoge maratónsku vzdialenosť za 2:00:25 h. Jeho výkon však nie je považovaný za svetový rekord, keďže nebežal v súlade s pravidlami Medzinárodnej asociácie atletických federácií. Kipchoge a dvaja ďalší bežci mali totiž vytvorené neštandardné podmienky, keď bežali na automobilovom okruhu v Monze a s udržiavaním tempa im pomáhal okrem osemnástich bežcov – vodičov aj automobil idúci konštantnou rýchlosťou. Okrem toho dostávali občerstvenie priamo z motorky, bežali bez náhlych zmien smeru, v ideálnej nadmorskej výške a teplote. K prekonaniu vysnívanej hranice napokon Kipchogemu chýbalo v prepočte iba 152 metrov, no experiment ukázal, že ak bežcom vyjdú ideálne podmienky vďaka počasiu, nastolenému tempu a vytýčenej trase aj na niektorom z regulárnych maratónov, môže byť
táto bariéra opäť atakovaná. Oficiálny svetový rekord vytvoril tento Keňan o rok neskôr, keď  v septembri 2018 zabehol v Berlíne čas 2:01:39 h. Môže sa stať, že odstup od hranice dvoch hodín je v tomto prípade už minimálny, avšak rozdiel 99 sekúnd predstavuje 1,36 % a pre porovnanie by rovnaké zlepšenie v šprinte na 100 metrov znamenalo posun z 9,58 s na 9,45 s.

Rok 2025 či až 2075?
Prekvapivo môže vyznieť fakt, že zhruba len polovica energie vyprodukovanej nohami sa využije na pohyb tela smerom dopredu. Druhá polovica sa stráca pri dotyku chodidla so zemou. Preto mnohé spoločnosti vyrábajúce športovú obuv pracujú na vývoji tenisiek, ktoré by zvýšili efektivitu pohybu. Používajú na to rôzne pružiny či penové výstelky. Aby však mohli byť použité na prekonanie svetového rekordu, musia byť v súlade s prísnymi normami IAAF.

Prognózy o tom, kedy by mohla byť v maratóne prekonaná hranica dvoch hodín, sa značne rôznia. Optimistické predpovede hovoria, že by mohla padnúť už počas najbližších troch rokov. Športový vedec Ross Tucker si však myslí, že to bude trvať ešte minimálne 15 až 20 rokov. Podľa predpovede magazínu Runner’s World zas táto psychologická bariéra nepadne skôr ako v roku 2075. Tejto téme sa podrobne venoval aj medzinárodný tím piatich autorov, ktorý minulý rok v „Žurnále športovej medicíny“ publikoval štúdiu, podľa ktorej je najpravdepodobnejšie, že hranica dvoch hodín bude pokorená v rokoch 2025 až 2028. Autori zároveň tvrdili, že najväčšiu šancu má bežec z východnej Afriky vo veku približne 27 rokov. V súčasnosti sú medzi 25 bežcami s najlepšími časmi histórie iba Keňania a Etiópčania. Michael Joyner z lekárskeho výskumného centra Mayo Clinic v USA si myslí, že fyziologickou hranicou je čas 1:58:00 h. Možnosti na zlepšenie vidí najmä v lepšej hydratácii a prísune rýchlej energie priamo počas pretekov.

Michael Joyner z lekárskeho výskumného centra Mayo Clinic v USA si myslí, že fyziologickou hranicou pre maratón je čas 1:58:00 h. Foto: Profimedia.sk

 

Luxus atletickej dráhy
Tak ako je maratón pýchou vytrvalostného športu, tak je spomedzi rýchlostných disciplín najväčšia prestíž prisudzovaná šprintu na sto metrov. Tréning súčasných špičkových atlétov je na rozdiel od minulosti vedecky podložený a ich výkony sú neustále monitorované a interpretované. Najlepší šprintéri z Jamajky, USA či iných krajín majú do najmenších detailov rozpracovanú analýzu biomechaniky pohybov, možností regenerácie či správnej výživy. Každé veľké rozhodnutie či zmena v tréningovom pláne musí byť podložená dátami.

Výrazný posun nastal aj v otázke podmienok, v ktorých môžu športovci pretekať, teda v prípade šprintérov v otázke atletických dráh. V súčasnosti sa na najvýznamnejších atletických podujatiach využíva podklad Mondotrack, ktorý je špeciálne navrhnutý tak, aby v rámci pravidiel vracal pri behu čo najviac energie naspäť do nôh. V období pred druhou svetovou vojnou pritom šprintéri pretekali na mäkkom podklade zo škvary, ktorý ich, naopak, o energiu oberal. Štartové bloky si museli dokonca vyhrabať sami. Viacerí odborníci sa domnievajú, že keby mohol Jesse Owens, ktorý v týchto podmienkach zabehol v roku 1936 svetový rekord 10,2 sekundy, využiť všetky súčasné vymoženosti, mal by jeho výkon hodnotu zhruba 9,80 s. V súčasnosti platný svetový rekord Usaina Bolta z majstrovstiev sveta 2009 je 9,58 s.

Pod deväť sekúnd? Nemožné
Peter Weyand, profesor aplikovanej fyziológie a biomechaniky, ktorý vedie vedecké pracovisko Locomotor Performance Laboratory v Texase, si myslí, že ľudské možnosti sú niekde na 9,40 s. To v prípade, ak sa objaví atlét s takmer perfektnými parametrami a zároveň mu do karát zahrajú aj poveternostné podmienky daných pretekov, najmä čo sa týka sily vetra fúkajúceho do chrbta, ktorá sa bude blížiť k najvyššej povolenej hranici 2 m/s. Weyand poukazuje na to, že u šprintérov je rozhodujúcim faktorom veľkosť sily, ktorou sú počas behu schopní odrážať sa od zeme a tiež to, v akej rýchlosti to dokážu. Špičkoví atléti dokážu „zatlačiť“ do zeme silou rovnajúcou sa päťnásobku ich telesnej hmotnosti. Pokiaľ by niekto chcel v šprinte na 100 metrov prekonať hranicu deviatich sekúnd, musel by túto silu zvýšiť na šesťnásobok a zároveň by tak musel robiť vo výrazne rýchlejšom tempe, ako to dokážu súčasní atléti. Preto je hranica deviatich sekúnd považovaná pre ľudský organizmus za prakticky nezdolateľnú.


Mohlo by vás zaujať:

Začiatočnícke chyby pri behaní vás môžu zbytočne odradiť. Vyhnite sa im!
Myslíte si, že vyšší vek a beh nejdú dokopy? Omyl

 

Facebook Comments