Pre predčasný koniec kariéry sa totiž rozhodol po nehode svojho tímového kolegu.

V tom období bola smrť úplne prirodzenou súčasťou automobilových pretekov. Pri pohľade na videozáznamy zo šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov sa ani nemôžeme čudovať. Bariéry? Záchranné tímy? Medicínske vybavenie? Ako spomína Jackie Stewart v rozhovore s režisérom Romanom Polanskim, na jedných pretekoch bol hlavným lekárom gynekológ.

Trojnásobný majster sveta sa však stal hlasom tých, ktorým nebolo jedno, že ich kolegovia kruto zomierajú priamo na okruhoch. Priviedla ho k tomu nehoda v sezóne 1966 v Spa. Skončil hore kolesami, pripútaný v monoposte, stekal po ňom benzín z prerazenej nádrže, pomoc nikde, až kým ho Graham Hill a Bob Bondurant nevytiahli. Prebral sa na nosidlách zložených na zemi, sanitka cestou do nemocnice v Liege stratila policajnú eskortu a zablúdila. Mnoho jeho kolegov však pri svojich nehodách dopadlo horšie. Bandini, Rindt, Cevert,… Práve posledný spomenutý, mladý francúzsky talent, znamenal pre Stewarta veľa. Jackie v ňom videl veľký potenciál a snažil sa ho vytiahnuť na vrchol. Ich vzťah pripomínal učiteľa a žiaka. Preto Stewarta mimoriadne silno zasiahla Cevertova smrteľná nehoda vo Watkins Glen na konci sezóny 1973. Tím Tyrrell na preteky nenastúpil a Jackieho manželka Helen išla do hotela pobaliť veci.

Foto: arch

Získať rešpekt
Celým menom John Young Stewart, vždy hrdý na svoj škótsky pôvod, mal doslova výnimočný talent a cit pre auto. Jeho štýl nebol agresívny, ale veľmi jemný a plynulý. Dokázal veľmi citlivo vnímať všetky aspekty auta a jeho správanie. Výnimočne sa mu darilo na mokrej trati. Do Veľkej ceny Nemecka 1968, na Severnej slučke Nürburgringu vyrážal zo šiesteho miesta. O štrnásť kôl neskôr prišiel do cieľa ako víťaz a na Hilla, druhého v poradí, sa čakalo štyri minúty. Už vtedy však išiel z Nürburgringu strach. „Keď som odchádzal z domu na Veľkú cenu Nemecka, vždy som sa na konci príjazdovej cesty zastavil a dlho som sa pozeral späť,“ povedal Stewart. „Nikdy som si nebol istý, či sa vrátim domov.“ Jeho snaha o zvýšenie bezpečnosti pretekových okruhov sa však nestretla s pochopením. Tlačil na kompetentných aj za cenu bojkotovania pretekov, vyhnal z kalendára legendárne Spa, ale montáž zvodidiel či vytváranie únikových zón napredovali len veľmi pomaly. Majitelia okruhov nemali záujem investovať do takejto výbavy. Fakt, že vyhrával aj v ťažkých podmienkach, mu dodával rešpekt. „Hovorili, že nemám gule. Ale len málokto z mojich kritikov niekedy havaroval v rýchlosti 150 míľ za hodinu.“

Medzi najlepších
Jackieho kariéra patrí k tým, ktoré asi  nebudete dávať za vzor svojim deťom. Bol síce mimoriadne úspešný, avšak školu opustil ako pätnásťročný pre veľmi zlé výsledky. Radšej išiel robiť automechanika do otcovej garáže, a tak sa dostal aj k príprave a servisovaniu pretekových automobilov. Diagnózu dyslexia mu stanovili až o mnoho rokov neskôr. Napriek tomuto hendikepu si dokázal získať ľudí svojím šarmom a džentlmenským vystupovaním. K pretekom mal blízko aj vďaka staršiemu bratovi Jimmymu, po jeho ťažkej nehode sa však rodina z motoršportu na istý čas stiahla. Jackie sa venoval športovej streľbe a takmer sa dostal až na olympiádu. Do britského šampionátu formule 3 ho vytiahol Ken Tyrrell, vyhral sedem z deviatich pretekov a záujem z F1 prišiel prakticky okamžite. Stewart sa však nechcel nikam ponáhľať, a tak si ešte pred debutom v roku 1965 vo farbách BRM vyskúšal aj F2 či cestovné automobily. V sezóne 1966 takmer vyhral Indy 500, samozrejme, ako debutant, o suverénne víťazstvo ho pripravili technické problémy. Zlomovým momentom bola sezóna 1968, do ktorej vstúpil s novým tímom Kena Tyrrella a ten nasadzoval šasi Matra. Stewart a Tyrrell vytvorili ikonické spojenie. Prvý titul prišiel v roku 1969, potom Matra chcela vymeniť motor Cosworth DFV za vlastný dvanásťvalec. Tyrrell sa preto rozhodol postaviť vlastné šasi. Jackie s dvoma ďalšími titulmi v rokoch 1971 a 1973 vyrovnal historický zápis Grahama Hilla, lepší bol už len legendárny Fangio. Spolu 27 víťazstiev ešte aj dnes stačí na ôsme miesto v historických štatistikách. Popritom stíhal aj americký šampionát CAN-AM či preteky cestovných automobilov, teda kým mu to zdravie dovolilo. V sezóne 1971 preletel Atlantický oceán takmer 170 krát, neskôr sa už musel krotiť. Na začiatku sezóny 1973 si povedal dosť, kariéru chcel uzavrieť 100. štartom v F1 na Veľkej cene USA.

Foto: arch

Víkend s majstrom
Počas Veľkej ceny Monaka 1971 mal Jackie Stewart štyri dni za pätami filmový štáb. Výsledný dokument s názvom Weekend of a Champion patrí k jedinečným pohľadom do zákulisia motoristického športu, ktoré však v tom čase nebolo až také neprístupné ako dnes. Stewartova uvoľnenosť a otvorenosť robí z tohto filmu unikátny pohľad na formulu 1 v tých časoch. Bezprostrednú, no smrteľne nebezpečnú. Scéna, keď z trate upratujú havarovaný Hillov Brabham, je smiech cez slzy. Film zároveň ukazuje úžasné vzťahy medzi pilotmi a ich rodinami. Rivali na trati boli v súkromí dobrí kamaráti a kým sa chlapci naháňali na okruhoch, ich manželky tŕpli v boxoch, ktorý z nich sa tentokrát nevráti domov.

Formula? Formula:

Bratislavčan vdychuje život svetovým formulám
Niki Lauda (†70): Tvrdohlavý muž s červenou šiltovkou
Virtuóz, ktorý dokonale ovládal aj volant

Facebook Comments