Zažiť rozbúrené more, naťahovať laná, kormidlovať drevenú krásku a okúsiť pocit, ktorý mali dávni moreplavci? Ja som o tom sníval už dávno, len som mal pocit, že to zostane iba v rovine sna. Takisto som túžil navštíviť Antarktídu, len sa mi nechcelo plaviť k najstudenšiemu kontinentu veľkou zaoceánskou loďou.
Až jedného krásneho jesenného dňa som natrafil na pár šialencov z Holandska, ktorí kúpili starú loď, pomenovali ju Bark Europe a ponúkli niekoľko trás širokej verejnosti. A viete, čo som si vybral? Plavbu z argentínskej Ushuaie do Kapského Mesta krížom cez Atlantik, popritom sa budeme plaviť popri Antarktíde, Južnej Georgii a navštívime najizolovanejší ostrov Tristan da Cunha. Celkovo to malo cez rozbúrené moria južného Atlantiku či Drakovho prielivu trvať 52 dní.
Plávajú tu aj ľadovce, ktoré maj rozmer 2×3 kilometre. Foto: arch. Martin Navrátil
Priznávam, že ja a morská choroba sa nemáme radi. Doteraz som sa plavil na lodi v rámci nejakých jednodňových plavieb v Indonézii či popri Filipínach. Ale 52 dní na osem- či dvanásťmetrových vlnách? „Morskú chorobu dostane každý a je len na tebe, ako sa s ňou popasuješ,“ hovorí mi kamarát, ktorý už má nejakú plavbu za sebou. „Každý ti bude radiť, že treba piť alkohol, brať lieky atď. Všetko je individuálne, mne vtedy pomáha makať, aby som zabudol na tú príšernú bolesť hlavy,“ rozpráva mi svoje skúsenosti pri pive v bratislavskom podniku.
Plachetnica medzi ľadovcami. Foto: arch. Martin Navrátil
Dotyk s obávaným prielivom
Nastal ten deň a my sme vyplávali. Vytiahli sme plachty na trojsťažňovej plachetnici, naučili sa základné povely, rozdelili sa do skupín a čakali, kedy preplávame Beaglov prieliv a dotkneme sa obávaného Drakovho prielivu. Drakov prieliv patrí medzi najobávanejšie prielivy na svete, stretáva sa tu Tichý oceán s Atlantickým oceánom a Južným morom. Nielenže sa Tichý „vlieva“ do Atlantického, ale aj rôzne prúdy vetra robia z tohto miesta jednu z najbúrlivejších morských oblastí na svete. Dokonca aj rôzne teploty mora menia počasie ako šibnutím čarovného prútika. Raz svieti slnko a vy sa tešíte z teploty okolo 20 °C, a náhle začne snežiť.
Smer stožiar: Foto: arch. Martin Navrátil
Klaustrofobická sprcha
Viete si predstaviť, že sa plavíte na desaťmetrových vlnách? To však nie sú vlny, ktoré idú jedným smerom. Všetko sa to valí bez nejakého pevného poriadku. K tomu prirátajte neustále zmeny počasia. Čo to robí s loďou a s vami, respektíve čo to robilo so mnou? Loď sa hýbala všetkými možnými smermi. Sprava doľava a hneď na to dopredu a dozadu. Prvé hodiny si neviete zvyknúť na to, že musíte kalkulovať s nepredvídateľnými pohybmi. Chcete sa osprchovať? Tak sa pripravte, že sa musíte na malom priestore zaistiť tak, aby to s vami nešvihlo. Pre mňa to bolo v sprche priam klaustrofobické, lebo som nevedel, na ktorú stranu sa o sekundu nahne loď. Chcete sa najesť? Všetko tekuté od polievky až po čaj si musíte nabrať len do polovice, lebo ak sa drevený kolos nahne o niekoľko stupňov, vylejete polovicu obsahu.
Každý rok sa odlamuje viac a viac ľadovcov. Foto: arch. Martin Navrátil
Kolegove starosti
Najhoršie som sa cítil, keď som mal spať v malej kajute, kde nebolo okno. Tma, stiesnený priestor a pocit ako na kolotoči. Napriek tomu som v tej posteli vedel prežiť morskú chorobu, ktorú dostal každý. Aj členovia posádky, skúsení morskí vlci z Holandska. Tridsať hodín mi bolo tak zle, až som sa sám seba pýtal, čo tu robím. Preklínal som sa za to, že som sa odhodlal na túto cestu. „Bože, zaplatil som 9-tisíc eur a je mi zle. Som blbec,“ povedal som si, keď som nevedel narábať s bolesťou hlavy. Vtedy mi jeden skúsený Holanďan povedal: „Neboj, ešte ti to raz bude všetko chýbať.“ A ani nevedel, akú mal neskôr pravdu. Napriek tomu sme mali kolegu, ktorého morská choroba chytila tak, že musel byť okamžite prenesený na pevninu. Tu treba povedať, že keď sa do týchto odľahlých končín chystáte, podpisujete vyhlásenie, že každý transfer do civilizácie si pekne zaplatíte a je jedno, ktorou loďou idete. V Antarktíde nie sú žiadne normálne nemocnice a miest, kde môže pristáť lietadlo, je len pár a pristávacie plochy sa nachádzajú na Južných Shetlandoch. Kývanie na lodi bolo pre kolegu také devastujúce, že sa mu zastavila priechodnosť čriev. Mal šťastie, že sme boli len 260 kilometrov od najbližšieho letiska, kde lietadlo pristáva raz za 14 dní. Keby nemal poriadnu poistku, z vlastného vrecka zaplatí 140-tisíc dolárov. Ak si myslíte, že je to vysoká suma, verte, že ste na omyle. Až vtedy si uvedomíte, že ste mimo civilizácie a za každú chybu sa poriadne platí. No keď sa pred vami objaví Antarktída, zabudnete na všetky útrapy, ktoré ste museli prežiť.
A vraj Antarktída nie je fotogenická! Foto: arch. Martin Navrátil
Veľryby na pravoboku
Po deviatich dňoch nakoniec prišiel ten vytúžený moment a my sme zbadali prvé obrysy najstudenšieho kontinentu. Všade, kde sme sa pozreli, boli zasnežené kopce Antarktídy. Až 98 % tohto najmenej prebádaného územia planéty je pod večným ľadom a snehom. Nikto tu natrvalo nebýva a nikomu nepatrí. Len niekoľko krajín tu má výskumné stanice, kde poprední vedci skúmajú, robia pokusy a sledujú vplyv človeka na životné prostredie. Typické pre Antarktídu sú obrovské kusy ľadovcov, ktoré plávajú popri pobreží. A keď spomínam obrovský kus, myslím taký, ktorý má aj dvakrát tri kilometre! Nejde pritom len o jeden či dva, ale stovky ľadovcov, ktoré si to tu pekne obsadili. „Pred dvoma rokmi sa odtrhol ľadovec s veľkosťou 22-tisíc kilometrov štvorcových,“ hovorí Španiel Jordi ktorý pôsobil na argentínskej polárnej stanici a teraz robí sprievodcu na plachetnici. „Bol to jeden z najväčších odrhnutých ľadovcov. Keby sme ten ľad roztopili, dostaneme toľko vody, že by rieka Jordán tiekla sto rokov. Jednoducho, globálne otepľovanie tu cítiť a každý rok je nameraná rekordná teplota,“ smutne skonštatuje Jordi a odpije si zo šálky horúcej kávy. Vtom náš rozhovor preruší radostný výkrik. Veľryby na pravoboku! Najprv sme videli len tri veľké kusy, ale o necelú štvrťhodinu sa objavilo dvanásť veľrýb, ktoré si len tak plávali popri našej plachetnici. Každý deň sme zbadali niekoľko veľrýb, ktoré sem každoročne v lete putujú za potravou. Na prelome 19. a 20. storočia tu ľudia vylovili vyše 400-tisíc veľrýb. „Hlavne Nóri sa zaujímali o tuk z veľrýb, ktorý sa vtedy používal nielen v potravinárstve, ale aj v kozmetike či v priemysle,“ vysvetľuje počas jednej prednášky Sara, ktorá pochádza z Holandska. „Najviac boli cenené modré veľryby, ktorých hmotnosť presahovala dvesto ton a vďaka nekontrolovateľnému rybolovu ich populácia klesla na 5 %.“ Vyslovene v hodine dvanástej zakázali lov týchto nádherných tvorov a vznikla dohoda, že celá Antarktída bude pod zvláštnou kontrolou a nikomu tu nič nebude patriť.
Sú tu stovky veľrýb, ktoré sa sem chodia kŕmiť. Foto: arch. Martin Navrátil
Väčší adrenalín ako safari
Antarktída je plná života. Je to domov nielen pre veľryby, ktoré vám mávajú svojimi plutvami, ale aj pre tulene dosahujúce hmotnosť až 4 tony a tučniaky. Práve tie si nás obzerali na brehu najviac. Vôbec sa neboja, chodia okolo vás. Zobáčikom sa vás snažia „ohmatať“ a upozorniť, že im prekážate v ceste. Odkedy svet začal chrániť posledný kontinent, pôvodné zvieratá sa prestali obávať. Je to aj preto, že tu platia veľmi prísne pravidlá a kto ich poruší, dostane mimoriadne vysokú pokutu. Najväčším nebezpečenstvom sú slonie tulene s nadmernou hmotnosťou. Chodia sa sem páriť, preto sú vyloďovacie pláže plné týchto tvorov, ktoré vedia poriadne zarevať. Všade, kam sme išli, sme pomaly našľapovali, pretože nikde nebolo vidieť, kde sú aké tvory schované. Tučniaky sa vedeli dostať aj dva kilometre mimo pobrežia, kde sa schovávali pred kosatkami, ktorým nerobí problém dostať sa tam. Známe sú tu aj uškatce, ktoré sa vedia pekne rozbehnúť a pohrýzť vás. V určitých momentoch to bol väčší adrenalín ako na africkom safari.
Skutoční obyvatelia Antarktídy – tučniaky. Foto: arch. Martin Navrátil
AKO SA SEM DÁ DOSTAŤ? Jediná možnosť, ako sa sem dostať, je ísť na plavbu loďou, ktorá trvá minimálne 7 až 10 dní. Najlepším a najlacnejším variantom je ísť do argentínskej Ushuaie, odkiaľ vyrážajú lode na plavbu k Antarktíde. Do Antarktídy nelietajú žiadne pravidelné letecké linky (jedine chartre – cca 47-tisíc USD na južný pól) a musíte ísť organizovane.
KOĽKO TAKÝ VÝLET STOJÍ? Výlety do Antarktídy nepatria medzi lacné záležitosti. Kedysi sa dalo prísť do prístavu a zohnať aj o 30 % lacnejšie výlety na mieste (lode neboli obsadené, a tak boli prístupné na zjednávanie). Aj dnes sa to dá, ale šanca je každý rok oveľa menšia ako pred rokom či dvoma. Dnes cestuje po svete rekordný počet ľudí, a teda záujem o Antarktídu je omnoho väčší. Obsadenosť lodí sa blíži každý rok k 100 %. Cena sa vždy pohybuje v závislosti od toho, koľko dní trvá plavba a akú kajutu si vyberiete. Tie najlacnejšie stoja od 3500 eur, to je však rarita, reálna cena je od 4500 eur. Na webe je veľa stránok, ktoré ponúkajú prehľad o type lodí, dĺžke atď. Ako príklad poslúži webová stránka www.polarcruises.com/antarctica.
Na Južných Shetlandoch nájdete pozostatky veľrybárskych staníc. Foto: arch. Martin Navrátil
KEDY JE NAJLEPŠIE OBDOBIE? Keďže ide o južnú pologuľu, počasie je iné ako u nás. Najlepšie obdobie na pozorovanie veľrýb a kosatiek je od novembra do marca.
BUDÚ VÝLETY LACNEJŠIE? Výlety budú zrejme len drahšie, keďže cestovný ruch sa neustále rozmáha a je po ňom obrovský dopyt. Neorientujte sa len najlacnejším variantom. Ak už idete do Antarktídy, pozrite si aj Falklandy, South Georgiu, oplatí sa absolvovať dlhšie plavby. Tie najlacnejšie trvajú okolo 9 dní a cenový rozdiel medzi 9- a 14-dňovou plavbou nie je až taký dramatický. Keďže cestovné kancelárie majú väčšinou o 20 % a viac drahšie výlety, je lepšie kontaktovať priamo spoločnosť.
Ďalšie zaujímavé čítanie pre dobrodruhov:
Koloniálny klenot Uruguaja má za sebou divokú minulosť
V paraguajskom pašeráckom útočisku
Drsný Badachšán: Svetlo štyroch živlov
