Toto koloniálne mestečko na juhozápade Uruguaja leží na severnom brehu rieky La Plata, asi 160 km od hlavného mesta Montevideo a 50 km od hlavného mesta Argentíny Buenos Aires. Do Montevidea sa dostanete autom za dve hodiny, do Buenos Aires ide, naopak, lodná doprava obrovským trajektom cez rieku La Plata trvajúca iba hodinu. Mesto má zhruba 27-tisíc obyvateľov, je najstarším v krajine a takisto je aj hlavným mestom uruguajského departmentu s rovnomenným názvom Colonia.

Po obnovení portugalskej koruny kráľ Pedro II. hľadal riešenie južnej hranice vtedajšej veľkej Brazílie. Preto poslal portugalského dôstojníka a politika Manuela Loba do tejto spornej oblasti. Dňa 20. januára 1680 Manuel Lobo s piatimi loďami a približne 400 vojakmi, remeselníkmi, tesármi a kamenármi dorazil na malý ostrov San Gabriel, aby už o osem dní začali zakladať mesto, ktoré neskôr nazvali Colonia del Sacramento. Španielsky vojenský dôstojník José de Garro dal ultimátum Lobovi, aby mesto so svojimi mužmi opustil, no nepochodil. Garro teda poslal 3400 mužov pod vedením Antonia de Vera Mujicu, ktorí sa zmocnili obliehaného mesta v noci zo 6. na 7. augusta 1680. Loba odviedli ako väzňa do Buenos Aires, kde následne zomrel. Zmluva medzi Španielskom a Portugalskom, podpísaná v roku 1681, vrátila Coloniu Portugalsku.

Rozkvitnuté stromy a kvety magicky dotvárajú atmosféru. Foto: Michal Hertlík

Pobrežné bašty
Portugalskí maršali začali neskôr obnovovať mesto. Pašovanie a lov hovädzieho dobytka boli hlavnými zložkami ekonomiky Colonie. Lencastre nariadil výstavbu domov z kameňa a bahna s dlaždicovými strechami, rozšírenie mestských hradieb a postavenie opevnenej veže. Kolonisti pestovali pšenicu, konopný ľan a hrozno na vinohradoch, vyvážali hovädzí dobytok do Ria de Janeiro a zároveň dovážali drevo a potraviny. V roku 1704 inicioval španielsky guvernér z Buenos Aires obliehanie mesta a portugalskí kolonisti boli nútene evakuovaní svojimi loďami. Iba most a kostoly zostali nezničené. Španieli teda opäť preberajú nad oblasťou vlastníctvo až do roku 1713. Práve v roku 1714 bola Colonia vrátená do rúk Portugalska vďaka Zmluve z Utrechtu. Významným portugalským guvernérom bol Antonio Pedro de Vasconcelos, ktorý prevzal moc v roku 1722 a premenil Coloniu na najbohatšie a najlepšie opevnené mesto v regióne Rio de la Plata. Opevnenie zahŕňalo pobrežné bašty chrániace mesto pred nepriateľskými nájazdmi. Španieli neboli spokojní s mocenským vývojom v danej oblasti a neustále sa snažili situáciu otočiť na svoju stranu. Nasledujúce desaťročia sa niesli v súboji medzi Španielmi a Portugalcami, ktorí si neustále mesto navzájom preberali a prehadzovali pod svoju správu.

Vysoký maják so zrúcaninami kláštora. Foto: Michal Hertlík

Do exilu
Od roku 1777 vládol mestu posledný španielsky guvernér Francisco José da Rocha. Jeho nadvláda trvala do roku 1811, kedy do oblasti prišiel José Gervasio Artigas. Bol to uruguajský generál a politik, ktorý je považovaný za najväčšieho uruguajského národného hrdinu, niektorými dokonca nazývaný ako otec uruguajskej štátnosti. Väčšinu svojho života bojoval proti všetkým, ktorí si chceli podrobiť Uruguaj, teda proti Britom, Portugalcom, ale aj samotným Španielom. Nakrátko sa dokonca stal najvyššou autoritou v krajine. Potom však podľahol prevahe, ušiel do susedného Paraguaja a zvyšných 30 rokov svojho života tam prežil v exile. Neskôr mesto prešlo do portugalskej kontroly, až sa v roku 1817 automaticky začlenilo do Brazílie, pretože bola celá Banda Oriental (vtedajší názov pre dnešný Uruguaj) zabraná pod vládu kráľovstva Portugalska, Brazílie a Algárve a premenovaná na provinciu Cisplatina. Keďže sa o päť rokov neskôr Brazília ako samostatný subjekt od tohto kráľovstva odčlenila a vyhlásila svoju nezávislosť, Colonia sa tak nachádzala pod brazílskou správou, keďže územie, na ktorom ležala, pripadlo Brazílii. Brazílska nadvláda nad mestom trvala len niekoľko rokov. V roku 1828 sa totižto skončila vojna o Cisplatinu. Bol to vojenský konflikt trvajúci od roku 1825 medzi Argentínou a Brazíliou práve ohľadom Bandy Oriental. Vojna sa skončila Dohodou z Montevidea, vďaka ktorej Uruguaj po prvýkrát vo svojej histórii získal svoju nezávislosť a začal fungovať ako samostatný štát.

Ulica vzdychov Calle De Los Suspiros. Foto: Michal Hertlík

Premiešané štýly
Od vyhlásenia nezávislosti sa Colonia del Sacramento rozšírila na sever a na východ, ale pôvodná historická štvrť si zachovala svoj nepravidelný reliéf, postavený Portugalcami, kontrastujúci so širšími pravouhlými ulicami v španielskom štýle. Prechádzajúc sa po tomto historickom centre aj mňa nadchýna, že jedna ulica bola postavená Portugalcami, hneď ďalšia Španielmi, ďalšia Portugalcami a nasledujúca Španielmi. Takto sa to krásne strieda, a aj preto je toto mesto považované za jedno z unikátnych, pretože dva južanské štýly sú medzi sebou premiešané a vytvára to úžasný výsledný dojem. Colonia je úžasne rozkvitnuté mestečko na pobreží a pre turistov ponúka okrem oddychu aj voňavú atmosféru v podobe kvetov a stromov na každom kroku. Na širokých uliciach uvidíme aleje stromov vytvárajúce príjemné prostredie. Možno aj toto sú niektoré z hlavných dôvodov, pre ktoré je Colonia považovaná za najturistickejšie mesto v Uruguaji. Chodia sem turisti nielen z iných častí krajiny, ale obrovský počet turistov mieri do Colonie z Buenos Aires. Ľudia si sem prídu oddýchnuť a doslova načerpať pozitívnu energiu. Keď sa o Buenos Aires hovorí ako o najeurópskejšom meste Latinskej Ameriky, Colonia del Sacramento je určite hneď za ním.

Basíllica Del Santísimo Sacramento s odparkovaným Chrobákom. Foto: Michal Hertlík

Slávne kachličky
Keďže Uruguaj bol pod portugalskou nadvládou niekoľkokrát, okrem ulíc domov a celkovo architektúry sa tu zachovali, samozrejme, aj portugalské kachličky zdobiace interiéry aj exteriéry miestnych domov. Tieto slávne lisabonské kachličky sú väčšinou modro-biele, ručne maľované obklady, ktoré sa po portugalsky nazývajú azulejos. Sú naozaj pestrým doplnkom tohto koloniálneho mesta a budete sa cítiť, akoby ste sa prechádzali po Lisabone. Od roku 1995 je historické centrum mesta zapísané na Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Po vystúpení z trajektu vedú moje kroky na hlavné námestie Plaza Mayor, obklopené stromami po všetkých stranách. Cestou tam najprv prechádzam mestskou bránou Portón de Campo s masívnymi múrmi, ktorá chránila mesto počas nepriateľských útokov. Na Plaza Mayor sa nachádzajú okrem typických koloniálnych domov a chodníkov z portugalských a španielskych čias aj dve významné múzeá. Jedným je Museo Portugués z 18. storočia zobrazujúce portugalský nábytok, šperky, uniformy a staré mapy portugalských námorných expedícií. Druhým je Museo Municipal prestavané Španielmi v roku 1835 ako Casa del Almirante Brown, ktoré vystavuje artefakty a dokumenty z rôznych kultúr a období mesta. Okrem nich sa v okolí nachádza aj Museo del Azulejo venované práve známym kachličkám a Museo Indígena znázorňujúce život indiánskych kmeňov na danom území.

Portugalské kachličky Azulejos. Foto: Michal Hertlík

Býčia aréna nesmie chýbať
Na námestí sa nachádza aj vysoký maják, na vrchol ktorého takisto môžem vyjsť a kochať sa majestátnym výhľadom, takmer až do Buenos Aires. Vedľa neho sú zrúcaniny kláštora San Francisco zo 17. storočia. Po prehliadke hlavného námestia sa vyberieme kráľovskou uličkou Real smerom k hlavnej bazilike. Ulica Real postavená Španielmi v španielskom štýle sa križuje s ulicou De la Playa postavenou Portugalcami v portugalskom štýle. Naozaj čarovné. Basílica del Santísimo Sacramento (Bazilika svätej sviatosti) je najväčší a najznámejší rímskokatolícky kostol v meste a zároveň najstarší v celej krajine. Bazilika bola postavená Portugalcami v roku 1680 ako malá farnosť. Neskôr v roku 1810 bola prebudovaná a dostavaná a v roku 1841 obnovená po ničivej bleskovej búrke, ktorá sa prehnala pobrežím. Bazilika stojí na druhom najznámejšom námestí Plaza de Armas. Okrem už spomínaných atrakcií v historickom srdci mesta nájdeme v Colonii napríklad aj Akvárium, Muelle de Yates s malými aj väčšími loďkami a jachtami, skanzen Casa del Virrey, portugalský dom Casa de Nacarello, slávnu koloniálnu ulicu vzdychov Calle de los Suspiros, opevnenú baštu Bastión de San Miguel, obrovský športový štadión, naozaj enormný zelený park Parque Ferrando, Paleontologické múzeum, Múzeum železníc a v neposlednom rade sa na severe mesta nachádza býčia aréna Plaza de Toros Real de San Carlos.

Nádoby calabaza a slamky bombilla na nápoj maté. Foto: Michal Hertlík

Sendvič, na aký sa nezabúda
Samozrejme, turistické obchodíky doslova na každom rohu spoločne s kaviarničkami a reštauráciami sú súčasťou tohto malebného mestečka. Uruguaj, podobne ako Argentína, je typický svojou tradičnou bylinkou maté. Podáva sa v nádobe zvanej calabaza a pije sa so slamkou zvanou bombilla. V miestnych obchodoch nájdeme naozaj množstvo vecí týkajúcich sa maté. Veď ide o tradičný národný nápoj. Po nákupe suvenírov vyskúšame niečo tradičné z uruguajskej gastronómie. Keď u nás na Slovensku je typickým pouličným jedlom langoš, tak v Uruguaji to je el chivito uruguayo, typický uruguajský sendvič, ktorý už vyše 70 rokov predstavuje symbol uruguajskej kuchyne. Kus šťavnatého steaku, šunka, volské oko a poriadna dávka zeleniny v žemli je skutočná lahôdka, ktorá aj dobre zasýti. Colonia del Sacramento určite stojí za návštevu aspoň raz v živote, pretože je len veľmi málo miest na juhoamerickom kontinente, kde sa naozaj môžeme cítiť ako doma v Európe.

El chivito uruguayo. Foto: Michal Hertlík

ZÍDE SA VEDIEŤ
V Colonii del Sacramento sa platí uruguajským pesom (1 EUR = cca 40 UYU). Určite je praktické vedieť,  že platiť sa dá aj argentínskym pesom. Uruguaj je vo všeobecnosti jedna z najdrahších krajín Južnej Ameriky, takže ceny sú omnoho vyššie, ako by sme možno predpokladali a očakávali. V Colonii to platí obzvlášť pre turistický ruch. Za miestne jedlo a suveníry si človek priplatí, ale kvalitu dostane naspäť.

NA STAROM CHROBÁKOVI
José Mujica, prezývaný aj El Pepe, bol uruguajským prezidentom v rokoch 2010 až 2015. Verejnosť ho pozná aj ako najchudobnejšieho prezidenta na svete. Počas svojej prezidentúry jazdieval na starom Chrobákovi z roku 1987, býval v skromnom dome a väčšinu svojho platu rozdal ostatným. Práve týchto malých Chrobákov vo viacerých farbách uvidíte jazdiť po celom mestečku. Dodnes je tento typ áut v Uruguaji obľúbený práve vďaka El Pepemu.

Michal Hertlík – je cestovateľ, fotograf, dobrodruh, zberateľ, španielčinár, sprievodca. Vyštudoval medzinárodné vzťahy a diplomaciu, takže ho zaujíma dianie vo svete, geopolitika, história a geografia. Jeho najväčšou vášňou je cestovanie, behanie po svete, objavovanie nových krajín a ich kultúr, rozprávanie sa s miestnymi ľuďmi, skúmanie ich zvykov a tradícií.

Od autora ďalej ponúkame:

V paraguajskom pašeráckom útočisku
Všetky chute Ekvádoru: Exotické ovocie aj opražené mravce
Na vlastnej koži vo veľmoci kakaa a čokolády

Facebook Comments