Budúci prvý americký prezident však bol v roku 1777 len krôčik od smrti. Život mu zachránil poľský aristokrat menom Casimir Pulaski.

Pulaski sa narodil v roku 1745 do privilegovanej rodiny. Bol druhým z troch synov varšavského advokáta a jedného z najváženejších členov poľskej aristokracie. Mladý Casimir dostal výborné vzdelanie, už v detstve ale bolo jasné, že sa nevydá v šľapajach svojho otca. Vysedávanie nad knihami ho príliš nebavilo, radšej sa cvičil v lukostreľbe a boji s kopijou vedenom z konského chrbta. Tradícia jazdenia na koni bola v Poľsku silne zakorenená, veď odtiaľto pochádzali husári, jedni z najlepších kavaleristov v Európe.

Odsúdený na smrť
Casimir začal bojovať v 15 rokoch. Zaviazal sa chrániť nezávislosť Poľska pred ruskou rozpínavosťou a ako 20-ročný už bol skúseným vojenským veliteľom. Hoci meral len okolo 160 centimetrov, v boji sa mu rovnal málokto. Viedol povstalecké vojská proti kráľovi Stanislavovi II., ktorý sa vo všeobecnosti považoval len za bábku cudzích mocností, no povstanie bolo odsúdené na neúspech. Panovníka sa nepodarilo zosadiť a keď posledné Casimirove jednotky padli v bitke pri Čenstochovej, musel mladý šľachtic ujsť z krajiny. Rusi naňho vydali zatykač a odsúdili ho na trest smrti. V Európe zostať nemohol, nik nechcel riskovať roztržky s Ruskom pre poskytovanie azylu rebelovi. Vo Francúzsku sa však Pulaski stretol s Benjaminom Franklinom, od ktorého sa dozvedel, čo sa deje za Atlantikom. Franklin v Európe hľadal skúsených mužov, ktorí by boli ochotní bojovať na strane Američanov v ich vojne za nezávislosť. Mladý a charizmatický Pulaski ho očaril a Franklin ho osobne odporučil generálovi Georgeovi Washingtonovi. Netrvalo dlho a Poliak putoval cez oceán. V zámorí ho však čakalo celkom iné privítanie, než aké očakával. Bol aristokrat, tu však na jeho príslušnosť k vyššiemu stavu nik neprihliadal. Do Filadelfie, kde sídlil George Washington, prichádzali okrem neho aj stovky ďalších mužov zo zahraničia, ktorých cieľom bolo bojovať proti Britom.

Foto: Shutterstock

Bitka pri Brandywine
Dňa 11. septembra 1777 však prišla bitka pri Brandywine južne od Filadelfie. Asi 15-tisíc Američanov čelilo o niečo početnejšej britskej armáde, ktorá ale navyše disponovala aj delami. Postupom času bolo jasné, že vojaci kráľovnej majú navrch a Američania, ktorých viedol samotný Washington, začali ustupovať. Briti, samozrejme, využili situáciu a pokúsili sa preťať ústupovú líniu, aby tak mohli nepriateľa definitívne obkľúčiť a zlikvidovať. Bolo jasné, že ak by uspeli, Washington by buď padol v boji, alebo by ho zajali a ako buriča odsúdili na smrť. Pulaski však bol skúseným vojakom a ako jediný si všimol, na čo sa Briti chystajú. Výsledok svojho pozorovania zreferoval Washingtonovi, ktorý dal na oplátku Poliakovi velenie asi nad 30 jazdcami zo svojej osobnej stráže. Rozkaz znel jasne: „Zabrániť obkľúčeniu!“ Možno aj samotným Britom sa zdalo nemožné, že by zo strany nepriateľa mohlo dôjsť k protiútoku. Na pochodujúcich mužov tak prakticky znenazdajky dopadla tvrdá päsť v podobe 30 jazdcov vedených Pulaskim. Pechota bola útokom jazdy najzraniteľnejšia práve počas presunu, a tak netrvalo dlho, kým sa jej nerovné rady rozpadli. Kavaléria tak prakticky vytvorila ústupovú cestu pre Washingtona, ktorý bitku pri Brandywine prežil len vďaka pozornému Pulaskimu. Ťažko povedať, ako by dnes vyzerala medzinárodná scéna, ak by sa 11. september 1777 vyvinul inak. Isté je, že Washington menoval Pulaskiho brigádnym generálom a veliteľom svojho jazdectva. Vďaka tomu si Poliak neskôr vyslúžil prezývku „otec americkej kavalérie“.

Otec americkej kavalérie
K dispozícii mal spočiatku len pár stoviek jazdcov, ihneď sa však pustil nielen do reformovania svojich oddielov, ale aj do spisovania taktických príručiek pre jazdectvo. Využíval najmä poznatky, ktoré sa naučil vo svojej domovine, oproti poľským husárom totiž americkí kavaleristi vyzerali najprv len ako amatéri. Jeho velenie však vôbec nebolo prechádzkou ružovou záhradou. Američania ťažko niesli, že im velí muž, ktorý sotva vie po anglicky. Ten od nich nielenže požadoval, aby zo seba vydávali absolútne maximum, ale cvičil ich spôsobmi, na ktoré neboli zvyknutí. Meškajúci žold jazdcom taktiež na morálke nepridával. Takmer dva roky strávil Pulaski s armádou. Významnejších bitiek sa nezúčastnil a jeho muži získavali bojové skúsenosti najmä v drobnejších šarvátkach s Britmi. V máji 1779 dorazil k prístavnému mestu Savannah, ktoré Američania obľahli a pokúsili sa ho vyrvať z rúk nepriateľa. Celé mesiace však boli ich snahy márne. Dňa 9. októbra 1779 viedol Pulaski do útoku všetkých svojich jazdcov. Hrdinsky cválal v ich čele, a to sa mu stalo osudným. Zasiahla ho kartáčová strela z kanóna. Ranený Poliak preležal nasledujúce dva dni na smrteľnej posteli a zomrel 11. októbra ako 34-ročný. Dnes je jedným z ôsmich ľudí, ktorí kedy získali čestné občianstvo USA.

Foto: Shutterstock

POLIACI NA HAITI
Keď si územie Poľska v roku 1795 definitívne rozobrali tri mocnosti, mnohí Poliaci verili, že im pomôže francúzsky cisár Napoleon. Ten vytvoril takzvané Poľské légie a asi päťtisíc ich členov poslal bojovať proti rebelom na Haiti. Veľká časť Poliakov tu zomrela v boji i následkom tropických chorôb. Pár stoviek ale začalo sympatizovať s rebelmi a vymenilo strany. Ich potomkovia žijú na Haiti dodnes.

Mohlo by vás zaujať:

Odolali Rímu, porazil ich kríž
Najslávnejších 30 sekúnd Divokého západu
Vrahovia, o ktorých vznikli legendy

Facebook Comments