Nasledujúcich desať chýb vojvodcov sa do dejín zapísalo najpamätnejšie.

10. Bitka pri Adwe
V roku 1896 sa Etiópii podaril nevídaný kúsok: vymohla si od Talianska uznanie nezávislosti. Stalo sa tak vďaka porážke, ktorú uštedrila európskej mocnosti pri meste Adwa. Taliansky generál Oreste Baratieri si na bojisko priviedol približne 20-tisíc mužov a čelil viac než päťnásobnej presile. Napriek tomu sa správal pyšne, neveril, že by ho Etiópčania boli schopní poraziť. Jeho muži však mali nielen nevhodnú obuv do skalnatého terénu a staré zbrane, ale navyše aj veľmi nepresné mapy. Pri nočnom pochode Baratieri vôbec nevedel, kde sa nachádza a nedokázal rozmiestniť jednotky tak, aby vedeli efektívne čeliť presile. Výsledkom jeho pyšného a neuváženého konania bola rozprášená talianska armáda a vznik nezávislosti Etiópie, ktorá trvala ďalších 40 rokov.

Foto: Profimedia

9. Vylodenie pri Gallipoli
Dňa 25. apríla 1915 sa vojaci Trojdohody vylodili na tureckom polostrove Gallipoli s cieľom otvoriť nový front. Operáciu od začiatku sprevádzali problémy, chyby vznikali najmä v logistike. Vylodenie sa odkladalo, čo Osmanská ríša využila na prípravu obrany. Britský generál Hamilton napokon začal s ofenzívou, velil jej z lode, ktorá ostreľovala osmanské pozície. Bol kilometre od mužov, ktorí dobýjali pobrežie. Poriadne nevedel, čo sa deje, komunikácia zlyhávala. Dve tisícky Britov sa bez strát vylodili na nechránenom kuse pobrežia, ale od Hamiltona nedostali ďalšie rozkazy. Namiesto obchvatného manévru sa teda utáborili a uvarili si čaj, zatiaľ čo inde padali muži po stovkách. Omyly vyústili v osemmesačnú zákopovú vojnu, ktorá sa skončila potupným ústupom útočníkov.

8. Bitka v Teutoburskom lese
„Varus, Varus, vráť mi moje légie!“ Takto vraj bedákal rímsky cisár Augustus nad stratou troch légií v Teutoburskom lese. Viedol ich Publius Quinctilius Varus hustým lesom v niekoľko kilometrov dlhom zástupe, takže v prípade núdze nemohli čeliť nepriateľovi v zovretých formáciách. Treba však povedať, že túto chybu urobil z naivnej dôverčivosti: veril vodcovi Germánov Arminiovi, ktorý sa k nemu na pochode pripojil a tvrdil, že Rimanom nehrozí nebezpečenstvo. K útoku barbarov napokon došlo v hustom daždi, od ktorého Rimanom oťaželi štíty a zvlhli tetivy v lukoch. Germáni ich obkľúčili a rozprášili. Légie mali asi 30-tisíc mužov, z ktorých dve tretiny zomreli počas bitky a ďalší skončili v otroctve. Varus sa v zúfalstve prebodol mečom a jeho hlavu poslali útočníci kráľovi Markomanov.

Foto: Shutterstock

7. Bitka pri Karánsebesi
Tma, alkohol a množstvo jazykov, ktorými hovorili muži cisárskeho vojska. To všetko sa podpísalo pod fakt, že sa rakúska armáda v roku 1788 porazila sama. Táborila pri rumunskom meste Karánsebes a jej veliteľ vyslal za rieku Timiș husársku jazdu, aby pátrala po Osmanoch. Tí však narazili len na skupinu kočovníkov, od ktorých kúpili alkohol a začali piť. Onedlho na podgurážených husárov narazili pešiaci, ktorí sa tiež dožadovali omamného nápoja. Vypukla roztržka a padol prvý výstrel. Ten počul zvyšok armády za riekou a vypukol chaos. Muži si v tme mysleli, že k nim idú Turci, niektorí utekali, iní začali strieľať. Dôstojníci kričali po nemecky: „Halt!  Obyčajní vojaci zo všetkých kútov ríše však mohli počuť niečo celkom iné: „Alah!“ Po boji ostalo na zemi asi tisíc mŕtvych. Keď ku Karánsebesu o dva dni naozaj dorazili Osmani, našli len demoralizované zvyšky armády a mesto ľahko dobyli.

Foto: Profimedia

6. Bitka pri Hattíne
Bojovať s nadaným vojvodcom Saladinom v dusivom púštnom teple, navyše v júli a bez zásob vody, sa nezdá ako dobrý nápad. Jeruzalemský kráľ Guy z Lusignanu však v roku 1187 bral tieto okolnosti do úvahy len okrajovo. Odmietol obchvatný manéver, ktorým mohol narušiť Saladinove zásobovacie trasy a namiesto toho sa v duchu rytierskej cti rozhodol čeliť protivníkovi v bitke. Už počas pochodu križiakov napádali malé oddiely moslimskej ľahkej jazdy a vyčerpaní pešiaci i jazdci v ťažkej zbroji sa napokon nechali obkľúčiť na kopci Hattín. Saladinove jednotky im odrezali únikové cesty i prístup k vode. Guy de Lusignan sa dostal do pozície, z ktorej sa nedalo vyviaznuť. Pokusy o prielom boli neúspešné a napokon padol do Saladinovho zajatia aj samotný jeruzalemský kráľ.

Foto: Profimedia

5. Bitka pri Little Bighorne
V júni 1876 viedol podplukovník George Custer 650 jazdcov proti spojenectvu Siouxov, Čejenov a ďalších kmeňov, ktoré táborili pri rieke Little Bighorn. Vydal rozkaz zaútočiť na Indiánov z viacerých smerov, prekvapiť ich, dezorientovať a zabrániť, aby sa stihli zorganizovať a vyraziť do protiútoku. Zrejme pozabudol, akých mali domorodci skvelých stopárov. O pohybe Custerových mužov Indiáni dobre vedeli. Dňa 25. júna asi o tretej popoludní zaútočil prvý z troch podplukovníkových oddielov. Indiáni mu však vyrazili naproti, odrazili ho a zahnali na ústup. Rovnako skončila aj druhá skupina jazdcov. Custer hrubo podcenil nielen početnosť protivníkových síl, ale aj ich schopnosti. Navyše nechal svojich mužov útočiť neoddýchnutých. Zaplatil životom rovnako ako asi 270 jeho vojakov.

Foto: Shutterstock

4. Bitka pri Carrhae
Rímsky generál Marcus Licinius Crassus sa na čele asi 50-tisíc mužov vydal na vojenskú výpravu proti Partom dosť neuvážene. V snahe dostať sa k bohatým mestám Mezopotámie čo najrýchlejšie, kým hlavnú partskú silu viazalo vojenské ťaženie v Arménsku, vyberal pre armádu čo najkratšie cesty, hoci aj cez nehostinnú púšť bez zdrojov vody. Dňa 6. mája 53 pred Kristom sa mu však Parti napokon postavili na odpor. Crassus neodhadol ich počet a rozhodol sa bojovať napriek tomu, že jeho muži boli vyčerpaní a smädní. Neskoro zistil, že nepriateľ má k dispozícii najmenej desaťtisíc jazdcov, z ktorých väčšinu tvorili lukostrelci. Tí prinútili Rimanov k ústupu a zajali aj samotného Crassa, ktorému vraj naliali do krku roztavené zlato. Obeťami jeho nepremysleného konania bolo asi 20-tisíc mŕtvych.

Foto: Profimedia

3. Útok Ľahkej brigády
Veliteľ Ľahkej brigády lord Cardigan dostal 25. októbra 1855 zvláštny rozkaz. So svojimi 660 jazdcami mal vyraziť proti Rusom a zabrániť im, aby z bojiska odviezli delá. Jeho nadriadený z vyššie postavenej pozorovateľne presne vedel, kde má lord zaútočiť, Cardigan ale nie. Najprv váhal, no potom rozkaz dostal znovu. Vyrazil, ale zlým smerom. Vydal sa rovno proti 12 ruským delám, ktoré mali Cardiganových mužov ako na strelnici. Napriek tomu elitná Ľahká brigáda na nádherných koňoch prekonala celé asi dva kilometre široké údolie a dostala sa až k nepriateľskej artilérii, hoci zato krvavo zaplatila. Tu ju už čakali ruskí kozáci, ktorí jazdcov donútili k ústupu. Počas najslávnejšieho útoku kavalérie, ktorý bol výsledkom banálneho omylu, zomrelo 110 elitných jazdcov a 161 sa zranilo.

Foto: Shutterstock

2. Napoleonov vpád do Ruska
Napoleon urobil viacero chýb, no z vojnového hľadiska bol útok na Rusko tou najvážnejšou. Pre jeho Grande Armée, Veľkú armádu, znamenal tento omyl absolútnu katastrofu. Nebola to len slávna ruská zima, kto sa postaral o porážku Francúzov. Veď len počas prvých dvoch mesiacov operácie, ktorá sa začala koncom júna 1812, sa sila Napoleonovej armády zmenšila o tretinu pre dezercie a choroby. Cisár sa jednoducho prepočítal. Rusi navyše aplikovali taktiku spálenej zeme, takže Francúzi si nemali kde doplniť zásoby. Konečnou zastávkou sa stala Moskva, ktorú Grande Armée našla doslova vyrabovanú. Na ústupe prišla kvôli hladu a mrazu o obrovské množstvo mužov. Odhaduje sa, že z asi 680-tisíc ich ostalo po návrate do Francúzska bojaschopných len okolo 150-tisíc.

Foto: Shutterstock

1. Stalingrad
V lete 1942 zaútočilo Nemecko na južnú časť východného frontu. Hneď prvou Hitlerovou chybou bolo rozhodnutie o útoku súčasne dvomi smermi: jeden bol namierený na ložiská ropy na Kaukaze a druhý na Stalingrad. Poradcovia Hitlerovi vraveli, že nemá dostatok mužov, on sa však nedal odradiť. Mesto malo podľa jeho plánov rýchlo padnúť, Sovieti však bránili Stalingrad doslova hrdinsky a v jeho uliciach sa rozhorel tvrdý boj. Nemuselo k nemu dôjsť, keby Nemci mesto obkľúčili, lenže na to nemali dosť síl. Nasadenie tankov v uliciach bolo pre spadnuté budovy čoraz nemožnejšie, čo hralo do kariet obrancom. Nemecko síce dominovalo na oblohe, na zemi sa však sily postupne vyrovnávali. Bojovalo sa o každý dom. Sovietov motivovala chuť pomstiť sa za zverstvá, ktoré spáchali Nemci pri postupe ich vlasťou a tiež Stalinov rozkaz číslo 227: „Ani krok späť!“ V praxi znamenal zastrelenie tých, ktorí sa pokúsili o ústup. V novembri dalo velenie Červenej armády dohromady dostatok síl, prerazilo krídla nepriateľskej línie a v okolí mesta obkľúčilo tisíce Nemcov. Hitler nevydal rozkaz, aby sa Wehrmacht pokúsil prebiť, vojaci mali odolávať do posledného dychu. Poľný maršal Paulus sa však napokon vzdal. Do zajatia padlo asi 90-tisíc mužov a celkovo ich počas bitky o Stalingrad na strane Nemcov zomrelo asi 850-tisíc. Pre Hitlera bola snaha dobyť mesto pomenované po Stalinovi osudovým omylom.


Mohlo by vás zaujať:

Napoleon nebol výnimočne malý, ale mal ho naozaj malého
Najväčšie a rozhodujúce bitky dejín

Facebook Comments