Američania v tom čase súperili v mnohých smeroch, vrátane dobývania vesmíru, so Sovietskym zväzom. Mohol úzky klub ľudí, ktorí sa dotkli mesačného povrchu, rozšíriť aj sovietsky kozmonaut? Do akej miery to bolo reálne?

Sovieti mali vo vesmírnych pretekoch dlhší čas navrch. V roku 1957 vyslali na obežnú dráhu prvú umelú družicu Zeme – Sputnik 1, o dva roky neskôr uvideli ako prví vďaka Lune 3 odvrátenú stranu Mesiaca. Najväčším úspechom však bol nepochybne let Jurija Gagarina ako vôbec prvého človeka do vesmíru v apríli 1961. Američania však Sovietov napokon vo všetkých smeroch tromfli úspešným pristátím na Mesiaci. Ich deväťročný program vyvrcholil misiou Appola 11 s Neilom Armstrongom, Buzzom  Aldrinom a Michaelom Collinsom v júli 1969. V dobe, keď Američania pracovali na svojom programe Apollo, pripravovali sa na let k Mesiacu aj Sovieti. Kým Američania svoj cieľ verejne deklarovali a ich prácu pozorne sledovali médiá a široká verejnosť, Sovietsky zväz robil všetko v utajenom režime. Komunistická strana vo svojich oficiálnych vyhláseniach prípravy na vyslanie kozmonauta na Mesiac popierala, a tak sa detaily o lunárnom programe verejnosť dozvedela až o viac ako dvadsať rokov neskôr po uvoľnení pomerov.

O polovicu menší ako americký
Sovieti verili tomu, že by v pretekoch o prvé úspešné pristátie na Mesiaci s ľudskou posádkou mohli zvíťaziť. Ich koncept pozostával z troch hlavných súčastí a v mnohom pripomínal americkú cestu, napríklad vrátane manévru tzv. „rendezvous“ medzi veliteľskou loďou a lunárnym modulom. Na to, aby mohli Sovieti pomýšľať na pristátie na Mesiaci, potrebovali vybudovať dostatočne silnú raketu, kozmickú loď a lunárny modul. Na rozdiel od Američanov však mala byť posádka len dvojčlenná, pričom na Mesiac by v pristávacom lunárnom module zostúpil iba jeden kozmonaut. Samotný lunárny modul označovaný ako „LK“ (Lunnyj Korabl) bol asi o polovicu menší ako americký a na pristátie a aj neskorší štart z povrchu Mesiaca mal použiť ten istý motor. To mohlo predstavovať určité riziko v prípade poruchy alebo nedostatku paliva, ktorému sa Američania na svojom lunárnom module vyhli využitím dvoch stupňov a dvoch motorov. Sovieti tento problém plánovali vyriešiť inak. Najskôr chceli na Mesiac vyslať misiu bez posádky, ktorá by priviezla záložný modul a vozidlo – Lunochod. Iný prístup chceli zvoliť aj v prípade spojenia lunárneho modulu s „materskou“ kozmickou loďou, ktorou bol Sojuz 7K-L3 označovaný ako „LOK“. Kým americkí astronauti mohli medzi nimi prechádzať cez vnútorný priechod, sovietsky kozmonaut smerujúci na Mesiac by musel z kozmickej lode vyjsť do otvoreného priestoru a „prerúčkovať“ do lunárneho modulu.

Obeť gulagov
Ako najväčší problém sa ukázal byť vývoj rakety N-1, ktorá mala byť náprotivkom amerického Saturnu V. Príprava rakety aj celého sovietskeho lunárneho programu prebiehali vo veľkom zhone, napätí a pri nedostatočnej organizácii a chýbajúcich financiách. Najväčšou ranou však bolo úmrtie hlavného konštruktéra a „otca“ sovietskeho vesmírneho programu Sergeja Koroljova v januári 1966. Koroljov mal dlhotrvajúce zdravotné problémy, ktoré mu spôsobilo päťročné väzenie v sibírskom gulagu ako následok stalinských čistiek. Podľa pôvodných plánov mala raketa N-1 absolvovať dvanásť testovacích štartov ešte skôr, ako by bola využitá na misiu s ľudskou posádkou. Napokon sa však uskutočnili iba štyri štarty a všetky sa skončili nešťastne. Najhoršie ten druhý zo 6. júla 1969. Dva týždne predtým, ako Američania pristáli na Mesiaci, vyštartovala raketa N-1 z kozmodrómu Bajkonur, no ihneď po štarte došlo k poškodeniu jedného z motorov a následný požiar znefunkčnil takmer všetky ostatné motory na prvom stupni. To spôsobilo, že raketa plná paliva spadla naspäť na štartovaciu rampu.

Foto: NASA

Ničivá explózia
Došlo k obrovskému výbuchu, ktorý je považovaný za vôbec najväčšiu nejadrovú explóziu spôsobenú človekom (ekvivalent zhruba tisíc ton TNT). Zničenie štartovacej rampy zapríčinilo ďalšie osemnásťmesačné zdržanie. Kým Saturn V mal na svojom prvom stupni umiestnených päť veľkých motorov, sovietska N-1 mala až tridsať menších. Po roku 1969 prestal byť lunárny program pre Sovietov politicky zaujímavý, pretože aj tak by pristáli na Mesiaci ako druhí. Program ešte pokračoval s úpravami do roku 1974, no sovietski konštruktéri sa už koncentrovali na iné ciele, najmä na vypustenie vlastnej vesmírnej stanice. Súbežne s vývojom technológií sa na prípadnú cestu na Mesiac od roku 1966 pripravovala aj skupinka deviatich kozmonautov. Ako prvý sa mal na Mesiac dostať Alexej Leonov.

Skúmajte vesmír ďalej:

Posolstvá vyslané do vesmíru majú osloviť mimozemšťanov
Na vesmírnu stanicu začnú lietať súkromníci
Astronóm Peter Vereš skúma nebezpečné objekty vo vesmíre

 

Facebook Comments