Zároveň vždy aspoň raz zaznie pieseň We Are the Champions. Dlhoročným zvykom tiež je, že hokejisti sa počas play-off neholia a futbalisti si po dôležitých zápasoch vymieňajú dresy so súpermi. Niektoré tradície sú však na prvý pohľad naozaj nezvyčajné až bizarné a človek sa im môže čudovať, pokiaľ nepozná ich príbeh.

V hokejových kruhoch je zaužívaných hneď niekoľko dlhoročných tradícií. Niektoré ako spomínané neholenie sa či hádzanie šiltoviek na ľad po dosiahnutí hetriku sú dobre známe. Rovnako tak povera, že tímy, ktoré postúpia do finále play-off NHL a čaká ich vzájomný súboj o Stanleyho pohár, sa nemajú dotknúť trofeje za víťazstvo vo Východnej, respektíve Západnej konferencii.
Pred dilemou, či sa má trofeje dotknúť alebo nie, bol v roku 2011 aj slovenský kapitán Bostonu Zdeno Chára. „Ja som bol za to, aby sme sa trofeje nedotkli, ale tiež som v kabíne navrhol, aby sa celý tím okolo nej zhromaždil a spoločne zapózoval. Spoluhráčom sa tento nápad zapáčil, chceli sme to poňať ako záležitosť celého tímu, nie len samotného kapitána,“ povedal vtedy Chára. Povera, že trofeje sa nie je dobré dotknúť, pretože to vo finále prinesie danému tímu smolu, však až takú veľkú silu nemá. Napríklad v roku 2016 sa trofeje pre víťaza Východnej konferencie dotkli hráči Pittsburghu na čele s kapitánom Sidneym Crosbym. Následne vo finále zdolali San José, ktorého hráči sa svojej trofeje dotknúť odmietli. O rok neskôr sa situácia zopakovala, len s tým rozdielom, že súperom bol Nashville. Za posledných dvadsať rokov je bilancia v tomto smere vzácne vyrovnaná: desaťkrát uspel tím, ktorý sa trofeje dotkol a desaťkrát tím, ktorý sa dotyku vyhol.

Foto: Profimedia.sk

Keď smú trénera obliať
Basketbalisti zas majú vo zvyku po zisku titulu odstrihnúť sieť z basketbalového koša. Robia tak tímy NBA, kluby v európskych súťažiach, ale aj mnohé mládežnícke družstvá. Táto tradícia pritom siaha do roku 1947 a vznikla v Spojených štátoch. Začal s ňou tréner univerzitného basketbalového tímu zo Severnej Karolíny Everett Case. Keďže v hale nemali žiadny rebrík, na ktorý by sa mohol postaviť, zdvihli ho na plecia jeho hráči. A dôvod? Jednoducho chcel nejaké gesto, ktoré mu bude pripomínať veľké víťazstvo. V USA sa rozšíril aj ďalší nezvyčajný rituál, a to najmä v americkom futbale a bejzbale. Dané mužstvo má po zisku titulu nepísané právo obliať svojho trénera z veľkej nádoby, v ktorej je zvyčajne namiešaný energetický nápoj. Známe sú najmä zábery po výhre vo finálovom zápase ligy amerického futbalu NFL, známom ako Super Bowl. Tradícia pritom nevznikla ako oslavné gesto víťazstva, skôr naopak. Jej založenie sa pripisuje hráčovi amerického futbalu Jimovi Burtovi z tímu NY Giants, ktorý sa v roku 1984 po víťazstve tímu v zápase základnej časti NFL rozhodol obliať svojho trénera Billa Parcellsa. Mala to byť akási pomsta za to, ako zle s ním tréner počas predošlého týždňa zaobchádzal. Aby však na neho Parcells nebol ešte viac nahnevaný, nahovoril na túto akciu jedného zo svojich spoluhráčov, ktorý bol trénerovým obľúbencom.

Foto: Profimedia.sk

Pre víťaza mlieko
Automobilové preteky na ovále 500 míľ Indianapolis sa radia medzi najprestížnejšie podujatia v celom motoršporte. Kým však na iných pretekoch hráči strieľajú šampanské, na Indy 500 hrá hlavnú úlohu mlieko. Víťaz pretekov sa musí podľa zaužívanej tradície krátko po dojazde do cieľa napiť z fľašky s mliekom. Aspoň symbolicky by tak mali urobiť aj jazdci, ktorí mlieko nemajú radi. Tradícia sa datuje ešte do roku 1933, keď si vtedajší víťaz Louis Meyer po dojazde do cieľa nečakane vypýtal pohár cmaru. Miestna mliekarenská spoločnosť v tom videla svoju príležitosť na prezentáciu, a tak začala víťazom každý rok ponúkať fľašku mlieka zadarmo. Tradícia sa dodržiava dodnes, pričom jej porušenie vnímajú Američania ako urážku. Bolo to tak aj v roku 1993, keď sa Brazílčan Emerson Fittipaldi po svojom víťazstve napil pomarančového džúsu. Fanúšikovia mu to dali pocítiť na mnohých ďalších pretekoch, keď na neho z tribún hlasno „bučali“.

Foto: Profimedia.sk

Mohlo by vás zaujať:

Virtuóz, ktorý dokonale ovládal aj volant
Športoví agenti a svet mimo tribún
Pri pohľade na ne aj prehra tímu menej bolí

Facebook Comments