Štíty na afganskej strane Váchánske doliny dosahujú výšku viac ako 7000 metrov nad morom. Foto: Peter Hupka

Tunajší ľudia patria k minoritnej islamskej vetve ismailitov a ich život v drsnej prírode je zmesou poézie i tvrdej reality. Svetlo, ktoré presvitá pomedzi ojedinelé stromy na svahy hôr a osvetľuje aj horské toky s tyrkysovou vodou, akoby ani nebolo z tohto sveta. Je zvláštne zafarbené, čistejšie. Nemožno sa tomu príliš čudovať: oblasť východného Tadžikistanu leží v nadmorských výškach od 2000 až do 7495 metrov. Toľko meria štít Ismail Somoni, niekdajší najvyšší vrchol Sovietskeho zväzu, kedysi známy ako Pik Kommunizma.

Hlavným chodom sú väčšinou výdatné polievky „šurbo“ s mäsom, zeleninou a zemiakmi. Foto: Peter Hupka

„Dajte si šurbo, polievku!“ volá nás sympatická pani v tradičnom pestrofarebnom vzorovanom odeve do „čajchany“, reštaurácie s vysokým sedením na kobercami vystlaných konštrukciách, rozumne umiestnených v tieni stromov. „Šurbo“ je vynikajúci vývar s veľkými kusmi vareného mäsa, dokonale sa oddeľujúcimi od kosti, v ktorom plávajú celé uvarené zemiaky a troška zeleniny. Počas únavnej cesty proti prúdu Pjandžu do centra tadžickej časti Badachšánu, mesta Chorog, zasýti i osvieži, rovnako ako príjemné slová domácich. „Máme radi hostí. Podľa správnosti by sme vás mali kŕmiť, tak ako Rusi celé tie desaťročia kŕmili nás,“ povie skôr vážne než žartovne sympatický deduško v typickej štvorhrannej tadžickej čiapke.

Aliberdi je jeden z hrdých horalov z horskej osady (kišlaku) – Drum. Foto: Peter Hupka

Domy plné symboliky
Dedinky, nazývané „kišlaky“, tu lemujú cesty a mnohé ležia ešte vyššie v horách: na miestach, kam sa možno dostať len peši alebo na oslíkovi. Tvoria ich kamenné stavby omietnuté zmesou blata a trávy, ktoré na prvý pohľad ničím nevynikajú. Platí to však len pri pohľade zvonka. Interiér pamírskych domov je plný prepracovaných detailov, z ktorých má každý svoj význam. Hoci „čidy“, ako sa tunajšie príbytky volajú, nemajú okná, sú prekrásne osvetlené. Slnečné lúče do nich vnikajú svetelnou kupolou – „čorchonou“. Tá je tvorená štvorhranným otvorom v strope, pod ktorým sú v štyroch vrstvách umiestnené ďalšie rovnaké tvary z dreva, takže pri pohľade na strop „čidu“ uvidíme v sebe uložené štyri štvorhrany posunuté jeden voči druhému o 45 stupňov. Tie podľa slov domácich symbolizujú štyri živly: oheň, vodu, zem a vzduch. Obyvatelia Pamíru ich vzostupne nazývajú „domom zeme, vody, vetra a ohňa“, pričom najvyšší z nich zároveň predstavuje slnko.

„Čorchona“ svetelná kupola, ktorou do tradičného „čidu“ vniká svetlo. Foto: Peter Hupka

V takejto symbolike možno vidieť výrazné stopy zoroastrizmu, hlavného náboženstva Perzie v časoch pred príchodom islamu. Ďalšie symboly v tradičnom príbytku ľudí v Badachšáne sa už spájajú s islamom, presnejšie s jeho šiitskou vetvou, z ktorej ismailizmus vznikol – päť drevených pilierov v interiéri domu predstavuje Mohameda, jeho dcéru Fatimu, zaťa a bratranca Aliho a ich dvoch synov Husejna a Hasana. Podľa etnológov mali stĺpy v predislamskom období zoroastriánsku symboliku a stelesňovali Zarathuštru, Arvisuru-Anahitu, Mitru, Spentu Aramaiti a Aša Vahištu – hlavné zoroastriánske božstvá. Medzi stĺpmi Hasana a Husejna nájdeme drevenú hradu nazývanú „bučkovač“, bohato zdobenú vyrezávanými symbolmi slnka a ohňa, slúžiacu ako obetný oltárik. Podlaha domu má tri úrovne rôznej výšky, ktoré nielen zaujímavo členia jeho priestor, ale zároveň symbolizujú tri úrovne bytia: neživý svet, rastlinný svet a svet zvierat a ľudí – cítiacich bytostí s dušou. Na tunajšej tradičnej architektúre je zaujímavé pozorovať nielen symboliku, ale i stáročiami preverenú praktickosť stavieb. Tie dobre udržujú teplo a ich integrovanou súčasťou je pec zapustená pod akýmsi dreveným pódiom, tvoriacim vyvýšenú časť centrálnej miestnosti domu. Prístup do nej je kruhovým  otvorom na vrchu a využívať sa dá nielen na kúrenie a varenie, ale i pečenie chleba. Priestor príbytku pamätá aj na ročné obdobia – má zimnú časť – samotný „čid“, miestnosť využívanú v prechodnom období, nazývanú „darundalic“ a letnú „pechvost“.

Typický pamírsky dom „čid“ pôsobí zvonku nenápadne. Foto: Peter Hupka

Tajomní ismailiti
Väčšina obyvateľov Badachšánu patrí k minoritnej islamskej sekte ismailitov. Jej názov je odvodený od mena imáma Ismaila, pri ktorom sa skupina oddeľuje od šiitskej vetvy islamu. Ismaila považujú za zákonitého nástupcu šiesteho imáma Džafara, a ich cesty so šiitmi sa v tomto mieste religióznej histórie rozchádzajú. Na rozdiel od šiitov, ktorí uznávajú dvanásť imámov, potomkov proroka Mohameda, majú ismailiti v súčasnosti už svojho 49. imáma, „žijúceho potomka proroka“ – Aga Chána IV. Titul Aga Chán bol ismailitským imámom pridelený v polovici 19. storočia vo vtedajšej britskej Indii. Podľa ich viery je Aga Chán priamym pokračovateľom rodinnej línie proroka Mohameda, Aliho a Fatimy. Ismailiti sa neskôr v rámci schizmy ďalej rozdelili na nizarskú a mustalskú vetvu. Hoci navonok pôsobia rodiny ismailitov otvorenejšie a svetskejšie než väčšina sunitských komunít, o svojom učení inovercom rozprávajú neradi. Možno práve preto o nich koluje množstvo legiend. Literatúra ich učenie považuje za neoplatonistické, vytvárajúce most medzi helenistickou filozofiou a náboženstvom, či akúsi kozmológiu s ezoterickým výkladom koránu. Mnohí suniti ich zasa vidia ako heretikov. Viaceré zdroje zároveň ismailitov spájajú s rozenkruciánmi, asasínmi či templármi. Akákoľvek je skutočnosť, Aga Chána, ktorému sú zarábajúci členovia svetovej komunity nizarských ismailitov povinní odvádzať 12 % zo svojho zisku, si obyvatelia Badachšánu vážia. „Vďaka nemu sme prežili občiansku vojnu i najťažšie roky po nej. Posielal nám múku, iné potraviny a lieky,“ vraví šesťdesiatnik Mojonšo, obyvateľ údolia Róštkala ktorého dom takisto zdobí portrét Aga Chána, visiaci na stene.

Obedňajšia prestávka pracovníkov píly v Róštkale. Foto: Peter Hupka

V doline teplých pramenňov
Pokračovať proti prúdu rieky Pamír, sútokom ktorej s Bartangom vzniká Pjandž, cez sedemtisícové mestečko Iškašim ďalej na severovýchod, kam sa v tomto bode rieka stáča, znamená vstúpiť do sivomodrého kraja skalných úbočí, snehom pokrytých štítov a „kišlakov“ s malými políčkami, obrábanými takmer ako v stredoveku. Jednoduché pluhy tu ťahajú páry volov a žatva sa vykonáva len ručne. Pamír označujú domáci niekedy v ruštine nežne – „riečka Pamírka“, aby sa jej názov neplietol s rovnakým pomenovaním tunajších hôr. I tu si možno znamenite oddýchnuť. Termálne pramene Bibi Fatima sú len jednými z množstva, ktoré tadžická strana doliny v oblasti Vachanu ponúka. Tunajší „wellness“ je pochopiteľne skromný, no s prekrásnym okolím. Kým domáci turisti zo vzdialenejších častí Tadžikistanu uprednostňujú platený vnútorný bazén s jaskynkou, dedinčania neváhajú vyjsť o pár desiatok metrov vyššie a kochať sa krásou okolia z kúpeľa pod holým nebom. Kto by čakal prílišnú hanblivosť domácich, zostane prekvapený. Nielen muži, ale i ženy sa tu kúpu nahé, pravdaže v krytých bazénoch a oddelene. Ak však miestne devy naokolo nevidia žiadneho votrelca, v okamihu sú šaty na kôpke a krásavice skončia s hlasitým smiechom vo vode i pod holým nebom. Akoby si chceli dokázať, že aj v drsných horách Pamíru a na dohľad od Afganistanu možno aspoň na okamih zažiť raj na zemi.

Na letných pastviskách pod priesmykom Matz. Foto: Peter Hupka

Spútané vody
Rieky Amudarja a Syrdarja, väčšine z nás známe ešte zo školských lavíc, na svojom hornom toku z južnej i severnej strany vymedzujú tadžické územie. Nejdeme teraz rozprávať o tom, ako sú ich vody na dolnom toku odvádzané do kanálov zavlažujúcich polia, a ani o tom, že vďaka takejto činnosti človeka takmer zmizlo z povrchu zeme Aralské jazero. V zdrojovej oblasti Amudarje na tadžickom území – na riekach Vachš a Bartang nájdeme zhodou okolností dve hrádze s prívlastkom najvyššie. Kým hydroelektráreň Nurek na rieke Vachš má najvyššiu sypanú hrádzu na svete s výškou tristo metrov, nemenej zaujímavé je jazero Sarez na rieke Bartang, nazývanej v tejto časti toku aj Murgab. Keď oblasť v roku 1911 postihlo zemetrasenie so silou siedmich stupňov na Richterovej stupnici, dala sa do pohybu masa zeminy a kameňa, ktorá vytvorila až 567 metrov vysokú prirodzenú hrádzu – najvyššiu na našej planéte. Za ňou vzniklo nové jazero, dlhé 76 kilometrov a široké vyše 3 kilometrov. „Sarez dnes obsahuje 16 km3 vody a panujú obavy, že pri opätovnom silnom zemetrasení by mohla Usojská hrádza, ktorá ho drží, povoliť. Keďže je údolie pod ním uzučké, následky prívalovej vlny by boli katastrofálne,“ tlmočí obavy geológov jeden z obyvateľov Chorogu. Na život pod zdvihnutým prstom geohazardov sú však obyvatelia seizmicky aktívnej oblasti zvyknutí.

Jeden z peších mostov v malebnej doline Róštkala v centrálnej časti tadžického Bachachšánu. Foto: Peter Hupka

Lepšie časy?
Hoci návštevníkovi sa môže zdať návšteva Tadžikistanu romantická, v jeho obyvateľoch dodnes rezonuje občianska vojna z rokov 1992 až 1997 a často až neskrývaná nostalgia za časmi Sovietskeho zväzu. Tie boli, podľa ich vlastných slov, obdobím, kedy hranice medzi stredoázijskými republikami nejestvovali, každý mal prácu a dopestované ovocie vozili na trhy do turkménskeho Ašchabadu. Cítili sa bezpečne, nemali starosti o zajtrajšok a životná úroveň bola podstatne vyššia než dnes. Za začiatok problémov v regióne možno považovať vstup sovietskych vojsk do Afganistanu, ktorý mnohí obyvatelia regiónu dodnes vnímajú ako výsledok súperenia svetových veľmocí i politických systémov. Následkom „vojny, ktorá sa nedá vyhrať“, bolo nielen ľudské utrpenie, ale aj posilnenie islamských frakcií podporovaných zo zahraničia na jednej strane a začiatok konca štátu Sovietov na druhej strane.

Cesty sú v Badachšáne strmé, úzke a nebezpečné. Foto: Peter Hupka

Po príchode Gorbačova k moci a následnom rozpade ZSSR sa otvorili dvere mocenskému vákuu v postsovietskom stredoázijskom regióne, čo napokon vyústilo do spomínanej občianskej vojny. Ekonomická situácia v krajine je dodnes zlá a množstvo rodín prežíva len vďaka ich členom pracujúcim v zahraničí, najčastejšie pri podradných prácach v Rusku. „Našťastie, náboženskí fanatici boli porazení a ušli do Afganistanu, ale aj naše sekulárne klany sú len biednou alternatívou. Aspoň, že je mier. No korupcia je na každom kroku a životná úroveň bude ešte dlho zaostávať za časmi ZSSR,“ uzatvára analýzu situácie domáci vodič kamiónu, ktorý si neželá byť menovaný. „A lepšie časy? Tie sú ďaleko. Zostáva nám len pracovať, aby sme prežili, a na každom kroku rozdávať úplatky,“ dodá rezignovane, keď v podvečernom svetle prichádzame do Dušanbe kľukatou cestou z Nureku. V rádiu pritom hrajú piesne asi najslávnejšieho rodáka z Badachšánu – pesničkára Sašiho Zaifiho. V tých z nich, ktoré spieva po rusky, sa dá asi najpresnejšie vyčítať, ako prežíva súčasnosť človek s citlivou pamírskou dušou.


ZÍDE SA VEDIEŤ

– Na cestu do Tadžikistanu potrebujete cestovný pas a víza, ktoré sa dajú vybaviť elektronicky na stránke evisa.tj v angličtine. Do GBAO, ako sa „Gorno-Badachšanskaja avtonomnaja oblasť“ v skratke nazýva, je potrebné ďalšie povolenie, nazývané GBAO Permit, ktoré je možné vybaviť zároveň s elektronickými vízami. Spiatočná letenka do Dušanbe vyjde okolo 600 eur, najčastejšie s prestupom v Istanbule, Dubaji alebo niektorom z ruských miest.

– Menou je tadžický somoni s kurzom približne 11 somoni za 1 euro. Vo väčšine miest v krajine sa dohovoríte po rusky niektorí mladí Tadžici a Badachšánci však už skôr ovládajú angličtinu. Tadžický jazyk je veľmi príbuzný perzštine, ako písmo však používa azbuku s niekoľkými doplnenými písmenami. V Badachšáne jestvuje viacero lokálnych pamírskych jazykov, ktoré sa výrazne líšia aj od oficiálneho tadžického jazyka. Patria sem jazyky či dialekty: iškašimský, rýnsky, váchánsky a mnohé ďalšie.

Na návšteve u rodiny pastierov v ich príbytku pod priesmykom Matz. Foto: Peter Hupka

– Bezpečnostná situácia v krajine je považovaná za prijateľnú, no ojedinelé náhodné útoky jednotlivcov s pozadím islamského extrémizmu sa nedajú vylúčiť. Posledný sa odohral 29. júla 2018, kedy sympatizanti zakázanej „Strany islamskej obrody Tadžikistanu – IRPT“ v oblasti Kuljabu zámerne autom zrazili skupinku siedmich cyklistov a zranených turistov vzápätí dobodali nožmi. Štyria svojim zraneniam podľahli a dvaja boli vážne zranení.

→ Vnútroštátna doprava je riešená najčastejšie terénnymi vozidlami, ktorých vodiči vyrazia na cestu hneď, ako majú naplnené všetky miesta v aute. Letecké linky vnútri krajiny ťažko nazvať
pravidelnými – závisia od počasia, záujmu cestujúcich a získať letenky na niektoré z nich môže byť pre uprednostňovanie domácich ťažké. Najzaujímavejším je určite let z Dušanbe na badachšánske letisko Chorog, ktorý sa uskutočňuje len za vizuálnych letových podmienok. Zostup na letisko vedie 80 kilometrov dlhým úzkym údolím, ktoré piloti nazývajú Rošanský koridor.

– V Dušanbe a občas i v regiónoch možno natrafiť na policajtov, ktorí skúšajú získať úplatok. S ruštinou a úsmevom ich však vo väčšine prípadov odzbrojíte, nakoľko ich argumenty bývajú absurdné. Ceny ubytovania i často veľmi chutných jedál sú oproti európskym polovičné i nižšie, v prípade ubytovania je však takou i jeho kvalita. Krajina je populárna i medzi zahraničnými cyklistami, treba si však uvedomiť riziká spojené s premávkou i fyzickú náročnosť trás.

Každý kút sveta stojí za spoznanie:

Úžasná India: Po stopách jogy, hinduizmu a hippies
Alžírske kúpele, ktoré vítajú hostí už dve tisícročia
Galapágy: Ekvádorská perla Pacifiku

Facebook Comments