Keď sa začiatkom 20. storočia objavili lode typu dreadnought, štáty sa predháňali, aby ich mali vo výzbroji čo najviac. Celokovové lode s delami veľkého kalibru v otočných vežiach vzbudzovali rešpekt a krátko po Britoch ich začali budovať Nemci, Američania i Francúzi. Keď sa skončila prvá svetová vojna, väčšina týchto plavidiel putovala do šrotu. Vysoké prevádzkové náklady ich odsúdili na zánik a pojem dreadnought sa prakticky prestal používať. Koncept ťažkých bojových lodí však nezanikol. Práve naopak, inžinieri ho naďalej zdokonaľovali. Dialo sa tak napriek aktivitám amerického generála Williama Mitchella, ktorý bol horlivým obhajcom prevahy letectva nad námorníctvom. Už v 20. rokoch 20. storočia viackrát dokázal, že lietadlové lode majú nad tými bojovými absolútnu prevahu.

Prekvapivé obry
Vývoj námorného vojenstva im síce neprial, štáty však bojové lode v prípravách na druhú svetovú vojnu naďalej budovali. V Nemecku vznikli Bismarck a Tirpitz, Japonci zašli čo do veľkosti ešte ďalej. Dobre si uvedomovali, že Američania majú v počte bojových lodí prevahu. Rovnováhu chceli dosiahnuť práve tým, že spustia na vodu tri najväčšie bojové plavidlá, aké kedy svet videl.  Napokon postavili len dve: Jamato a Musaši. Tretie plavidlo menom Šinano ešte počas jeho budovania prerobili na lietadlovú loď. Tá bola až do roku 1961 najväčšou svojho druhu na svete. Išlo o obrovské kolosy s dĺžkou 263 metrov a výtlakom takmer 73-tisíc ton. Hlavnú výzbroj tvorilo deväť kanónov kalibru 460 milimetrov umiestnených vo vežiach s pancierom hrubým vyše 60 centimetrov. Z takejto zbrane bolo možné vystreliť protipancierový granát s hmotnosťou 1460 kilogramov na vzdialenosť až 40 kilometrov. Jamato spustili na vodu v decembri 1941 krátko po útoku na Pearl Harbor a Musaši o pol roka neskôr. Príslušníkov americkej rozviedky ich veľkosť zaskočila. Netušili, že Japonci pracujú na stavbe takých obrovských plavidiel. Musaši a Jamato boli pýchou japonského námorníctva. Problém bol jediný, ale dosť podstatný: velenie sa tak bálo straty týchto lodí, že ich len veľmi neochotne nasadzovalo v boji.

Skrývanie v ústraní
Treba povedať, že strach bol oprávnený. V roku 1942, keď Musaši uviedli do prevádzky, už na amerických lietadlových lodiach slúžili stroje Grumman TBF Avenger. Tie mohli niesť na palube takmer tonu bômb alebo jedno torpédo s priemerom 56 centimetrov. Pre plavidlá so slabou protivzdušnou obranou išlo o obrovskú hrozbu. Aj preto sa počet protilietadlových kanónov vo výzbroji Jamata a Musaši postupne zvyšoval až na počet 166. Prvé roky služby strávili tieto lode presúvaním sa medzi rôznymi prístavmi. Išlo však len o zdanlivé bezpečie, obe plavidlá boli totiž vážne poškodené americkými ponorkami. Podarilo sa ich však opraviť a admiralita ich napokon bola nútená nasadiť do boja. V bitke o Filipínske more v júni 1944 do akcie príliš nezasiahli, išlo skôr o súboj lietadlových lodí. V októbri 1944 však už aktívne zasiahli do vývoja bitky pri Leyte. Jamato pomohla potopiť americkú eskortnú lietadlovú loď USS Gambier Bay i torpédoborec USS Johnston. Utrpela však ťažké poškodenie a musela uniknúť do prístavu.

Koniec gigantov
Musaši mala oveľa menej šťastia. Zaútočili na ňu lietadlá najmenej zo šiestich lietadlových lodí. Odhaduje sa, že japonské plavidlo zasiahlo najmenej 17 bômb a 19 torpéd, kým sa potopilo. Z 2399 členov posádky ich zomrelo vyše tisíc. Medzi nimi bol i viceadmirál Tošihira Inoguči. Jamato sa opäť dostala do boja až v apríli 1945 v dobe, keď bolo Nemecko na pokraji kapitulácie. Stála na čele flotily, ktorú zúfalé japonské velenie vyslalo do bitky o Okinavu. S minimálnym krytím zo vzduchu sa lode pustili do bitky so stovkami amerických bombardérov a stíhačiek. Trvalo 100 minút, kým sa Jamato potopila. Loď zasiahlo 6 bômb a 11 torpéd. Potom sa prevrátila a explodoval jej muničný sklad. Bol 7. apríl 1945 a stĺp dymu bolo vidieť zo vzdialenosti desiatok kilometrov. Z 3332 členov posádky sa ich zachránilo len vyše 200. Viceadmirál Seiiči Itó šiel ku dnu so svojou loďou. Jamato sa dostala len do vzdialenosti 200 kilometrov od Okinavy. Stavba týchto plavidiel v dejinách vyšla Japonsko draho. Obrovské náklady stálo nielen samotné budovanie, ale aj ich prevádzka. V neskorších fázach vojny Japonci dokonca nemali ani dosť paliva, aby mohli zabezpečiť ich nepretržité fungovanie. V boji sa navyše títo giganti príliš neosvedčili. Moriam už vtedy vládli lietadlové lode. Prvenstvo v rebríčku vlastníctva najväčších bojových lodí však už Japoncom zrejme nikto nevezme. Po druhej svetovej vojne sa ich využívanie začalo redukovať a v 90. rokoch sa do večných lovísk pobrali aj posledné veľké bojové lode, ktoré vlastnili Američania.

Najväčšia lietadlová loď
Z tretej sestry Jamata a Musaši sa v priebehu výstavby stala najväčšia lietadlová loď na svete. Ešte pred dokončením na jeseň 1944 však našla svoj osud vo Filipínskom mori. Zahynulo 1435 členov posádky vrátane kapitána. Išlo o vôbec najväčšiu vojenskú loď, akú kedy potopila ponorka.

Foto: arch.

Mohlo by vás zaujať:

Operácia Meetinghouse: Deň, na ktorý Tokio nezabudne
Hitlerovu pýchu potopili na prvej plavbe
Ponorka, ktorá napadla USA

Facebook Comments