Nebola to kariéra ako z príručky, no aj tak patrí Elio de Angelis (na snímke) k nezabudnuteľným tváram 80. rokov v F1. Štatistika s dvoma víťazstvami počas sedemročnej kariéry na vrchole motoristického športu je pri ňom naozaj zlý ukazovateľ. Mnohí ho totiž mali radi predovšetkým ako človeka. Rodák z Ríma pochádzal z bohatej rodiny, čo mu umožňovalo venovať sa svojim záľubám naplno. Keďže to jeho otec skúšal v rely a bol pomerne úspešný v pretekoch motorových člnov, aj malého Elia pritiahli motory. Prvým podstatným riadkom v životopise je taliansky titul vo formule 3 v roku 1977, s ktorým vyrazil do F2.

Hans van Dijk, Nationaal Archief (CC)

Na tretí pokus
Hoci svojím výkonom v F3 vzbudil pozornosť aj u Enza Ferrariho, ktorý s ním uzavrel predbežnú zmluvu ešte na konci roka 1977, do F1 sa dostal až na začiatku sezóny 1979 ako 21-ročný. Ferrari dal totiž nakoniec pri obsadzovaní kokpitu po Laudovi prednosť Gillesovi Villeneuvovi. De Angelis aj preto od Ferrari odišiel. Nepomohol mu ani kontrakt s vtedy ešte dobrým tímom Tyrrell, a tak sa rozhodol vziať osud do vlastných rúk. S pôžičkou od otca si zaplatil sezónu v umierajúcom tíme Shadow. Aj so slabým autom však dokázal zaujať a získať pár bodov, čím si od Lotusu vyslúžil pozvánku na posezónny rozstrel o druhý kokpit. Eliov prirodzený talent porazil neskúseného Mansella, Lammersa a Cheevera. Colin Chapman si k Mariovi Andrettimu nemohol vybrať lepšie. Na prvé víťazstvo však čakal až do sezóny 1982, keď s prázdnou nádržou v Rakúsku o 0,5 sekundy porazil neskoršieho majstra sveta Kekeho Rosberga.

Ešte predtým si však miesto v histórii zaslúžil svojím výkonom na klavíri. Na začiatku sezóny 1982 totiž prišli na svet aj superlicencie. Takmer nikto z pilotov nevenoval novinke pozornosť, až kým Niki Lauda neprišiel s informáciou o klauzule, ktorá bola pre pilotov dosť obmedzujúca. Namiesto do kokpitov ich tak nahnal do autobusu a ním do hotela Sunnyside Park v Johanesburgu, kde vstúpili do štrajku. V záujme zachovania jednoty si prenajali banketovú sálu, kde plánovali aj spať. Na skrátenie dlhej chvíle sa za klavír posadil najprv Villeneuve, jeho ragtime neskôr vystriedala klasika v podaní Elia de Angelisa. „Vedel som, že hrá na piano,“ povedal neskôr Eliov de Angelisov dobrý priateľ Rosberg, „ale nikto nevedel, že až tak dobre…“ Elio mal v zálohe kariéru koncertného klaviristu, motoristický šport však zvíťazil. Hoci ho nikdy netrápili finančné suchoty a pretekal prevažne pre vlastnú radosť, mnohí sa zhodujú, že bol skromný (svojmu otcovi vrátil peniaze, ktoré dostal na rozbeh kariéry) a nepotreboval sa predvádzať. Nemal rád, keď sa poukazovalo na jeho bohatstvo. Samozrejme, že život si patrične užíval a občas sa vedel aj poriadne rozzúriť, ale vo všeobecnosti bol považovaný za milého chlapca, ktorého málokto nemal rád.

Rival menom Senna
Lotus mal za sebou slávnu minulosť, no od Chapmanovej smrti na konci roka 1982 to aj tu už išlo z kopca. Tím nemal dosť zdrojov na to, aby vytváral obom jazdcom rovnaké podmienky, a tak bol definovaný post jednotky a dvojky. Pri Mansellovi de Angelis poľahky získal svojím šarmom na svoju stranu väčšinu garáže, no v roku 1985 prišiel z Tolemanu Ayrton Senna. Pilot, ktorý zmenil pracovné štandardy v F1, zmenil rozloženie síl v tíme a s tým de Angelis odmietol bojovať. Pritom patril k ľuďom, ktorí by Sennu dokázali poraziť aj bez toho, aby prekročil hranice zdravého rozumu. Montreal, 1985, kým Ayrton sedel s inžiniermi nad dátami, Elio s priateľkou Ute v jednej ruke a s cigaretkou v druhej ruke si pohodlne vykračoval preč. On mal v ten deň pole position, Brazílčan bol za ním. Spoliehal sa len na svoj talent, nebol analytický ako Prost či Lauda a doslova neznášal testovanie. Preto možno nikdy naplno nevyužil svoj potenciál a mal na konte iba dve víťazstvá. To druhé navyše až po diskvalifikácii Prosta v Imole v roku 1985. Svoju vieru v lepšie zajtrajšky vkladal do Brabhamu. Radikálne nízky model BT55 z pera Gordona Murraya však bol ťažkým experimentom, ktorý vôbec „nevypálil“ dobre a potreboval ešte veľa práce. Elio sa prekonal a vyšiel na trať aj v ten osudný májový deň. Nové zadné krídlo však nevydržalo a v rýchlosti 270 km/h sa jednoducho odlomilo. Monopost vyletel až za bariéru a začal dymiť, pri trati však bolo len pár maršalov v civile. De Angelisa začal zachraňovať ako prvý Alan Jones, postupne prišli ďalší piloti a z boxov dobehli mechanici. Trvalo veľmi dlho, kým sa požiar podarilo uhasiť a Elia dostať do nemocnice. Zlomená kľúčna kosť a ľahké popáleniny by sa dali prežiť, s pľúcami plnými dymu však nemal šancu a o 30 hodín neskôr v nemocnici zomrel. Na dlhých osem rokov to bola posledná smrteľná nehoda v F1 až do prvého májového víkendu roka 1994…

Hudobné talenty v F1
Zaujímavým zjavom bol predovšetkým Švéd Slim Borgudd, ktorý sa pred vstupom na okruhy živil aj ako bubeník. Hral aj s B. B. Kingom či Abbou, logo slávnej švédskej štvorice mal dokonca chvíľu aj na svojom monoposte. Z klaviristov môžeme ešte spomenúť napríklad aj Francoisa Ceverta či Adriana Sutila. Majster sveta z roku 1996 Damon Hill hral na gitare tak dobre, že sa postavil na pódium s Georgeom Harrisonom či skupinou Def Leppard a mal aj vlastnú kapelu The Conrods. S gitarou to celkom ide aj Lewisovi Hamiltonovi. Najďalej to však dotiahol Jacques Villeneuve, majster sveta 1997, ktorý vydal v roku 2007 album Private Paradise. Nepredalo sa však údajne ani 1000 kópií. Za bicími sme začali a aj skončíme, búchanie totiž celkom dobre išlo aj bývalému majiteľovi tímu Eddiemu Jordanovi.

Titulné foto: Profimedia.sk

Pri rýchlych kolesách ešte ostaneme:

Bratislavčan vdychuje život svetovým formulám
Keď nevieš, čím chceš byť, ale je to veľmi cool
Vraj lyže vyšli z módy. Na zjazdovku už len v monoposte F1

Facebook Comments