Zrnko po zrnku sem po stáročia vyplavujú podmorské prúdy Atlantického oceána a neúnavný vietor ich rozfúka ďaleko do vnútrozemia. V zelených oázach si skromne nažívajú domorodí pastieri kôz, známi svojou srdečnosťou.

Cessna 172 na malom letisku v Barreirinhas.

Drobný tieň osobného lietadla Cessna 172 kopíruje slnkom zaliate duny a jazierka v púšti Lençois Maranhenses na severovýchode Brazílie. Vo výške 300 metrov nad zemou, z kresla druhého pilota, sa cez malé okno pozerám na tento kuriózny svet. V slúchadlách sa ozýva hlas charizmatického pilota Joãa Batistu, ktorý je čiastočne prehlušovaný bzučaním vrtule. „Počas 30-minútového letu uvidíme veľkú časť národného parku, ktorý má rozlohu metropoly São Paula. Práve prelietavame ponad jazierka naplnené dažďovou vodou, napravo je Atlantický oceán a pred nami sa črtá oáza Baixa Grande.“ Hlas sa odmlčí a naše pohľady a myšlienky sa opäť rozletia do diaľav. Práve z lietadla je možno najlepšie si uvedomiť veľkosť a unikátnosť tohto miesta, kde je hádam za každou dunou učupené jazierko sfarbené do odtieňov zelenej, modrej či vyprahnutej hnedej farby. Pozerajúc sa z vtáčej perspektívy na ich farby a tvary si uvedomujem ukrytú symboliku v názve Lençois – šatky. Ani sa nenazdáme a kapitán sa už pripravuje na mäkké pristátie. Spolu s ďalšími dvoma pasažiermi vystupujeme na malom letisku na okraji mesta. João čaká na ďalší let a my sa vraciame do Barreirinhas s odhodlaním absolvovať viacdňový trek cez túto tajuplnú púšť. Terénna Toyota leteckej spoločnosti AVA nás dopraví späť do mesta Barreirinhas, hlavného turistického centra Lençois. Toto menšie provinčné mesto, ležiace na brehu rieky Rio Preguiça a na okraji púšte, poskytuje pohodlie a pestrú paletu služieb aj pre náročnejšieho domáceho či zahraničného turistu. Od São Luís, hlavného mesta štátu Maranhão, je vzdialené štyri hodiny autom. V júli, teda v čase hlavnej sezóny, je Barreirinhas nezvyčajne rušné a usmiati domáci vábia okoloidúcich na rôzne poznávacie výlety do okolia. Ubytujem sa v príjemnom rodinnom penzióne pri drevenom móle, priamo v centre mesta, kde je možné si vybrať z niekoľkých reštaurácií a cestovných agentúr, ale aj kúpiť základné potraviny, lieky či chýbajúce oblečenie. Prechádzajúc sa po drevenom móle na brehu rieky sympatizujem s unavenými rybármi, ktorí sa práve vrátili z rieky alebo mora. Určite nie náhodou natrafím na Islanďana Stefana, veselého mladíka, rovnako odhodlaného ísť na viacdňový pochod do púšte. Zájdeme do neďalekej cestovnej kancelárie na prieskum. Predstaví sa nám zhovorčivý sprievodca António, rodák z neďalekej oázy. Dohodneme si podmienky, trasu a čas. Večer pred odchodom si zbalíme ľahký batoh, do ktorého vložíme dve tričká, slnečné okuliare, opaľovací krém s UV 60, dva litre vody a chemický prípravok na úpravu vody.

Za vetrom do Atins
Ráno o 8. h sa na móle stretávame s Antóniom a nasadáme na motorový čln „voadeira“, ako ho volajú domáci, a spolu s ďalšími turistami sa po prúde rieky odvezieme do rybárskej viesky Atins. Absolvujeme tri povinné turistické zastávky, na ktorých si pozrieme maják Preguiças, ponúkajúci panoramatický pohľad na rieku, duny či oceán. Čakáme v dlhej rade na obed a pozorujeme rodinky, ako kŕmia malé opičky hneď vedľa tabule hovoriacej o zákaze kŕmenia divých zvierat. Žiaľ, nedisciplinovanosť tunajších návštevníkov sa nelíši od ostatných, ktorých som stretol na svojich cestách po Brazílii. Ekológia sa len pomaly dostáva do povedomia domácich. V Atins, v samotnej delte rieky Preguiça, sa oddelíme od skupinky a traja sa vyberieme po hlavnej ulici, kde je namiesto asfaltu či dlaždíc len biely piesok rozfúkaný vetrom. Aj napriek príjemnej morskej bríze, ktorá miestami dosahuje až 50 km/h, nám sálajúce teplo dáva zabrať. Táto idylická rybárska vieska, donedávna nepoznaná turizmom a odrezaná od okolitého sveta, pôsobí pokojne a jej jednoduchí obyvatelia sa nesmelo prizerajú záplave gringov – cudzincov. Dnes sa tu dá zájsť na večeru do rybacej reštaurácie a dokonca aj na taliansku pizzu, kde sa ceny podobajú viac európskym, a ubytovať sa v luxusných ekologických penziónoch s bazénom. Avšak vyspať sa dá bez problémov aj za 7 eur s raňajkami v niektorom z hostelov v prenajatej hojdacej sieti alebo na posteli za 12 eur.

Zvedavá opička pripravená ukradnúť sušienku.

Telefónny signál (aj internet) často vypadáva, a tak je možné sa úplne „vypnúť“ a zrelaxovať pri vode či na dunách pri západe slnka. Atins je vychyteným miestom pre športuchtivých kitesurferov z Európy. „Dobré veterné podmienky, plytká voda a nízke vlny sú ideálne pre začiatočníkov. Za dobrú cenu je možné si dohodnúť u mňa hodinu výučby (50 eur) či požičať kompletnú výbavu. Nemusíš mať žiadne skúsenosti. Príď si to vyskúšať,“ s úsmevom mi hovorí inštruktor Jacson v drevenom bare na pláži. Aj tu je možné si požičať štvorkolky a len tak si zajazdiť po pláži alebo sa so sprievodcom vybrať na viachodinové púštne rely.

Výlet na rieke Preguica a motorový čln „voadeira“.

Chýrne krevety
Po krátkom občerstvení chladeným açaí, čo je mrazená dreň z palmového ovocia, sa vyberieme pozdĺž dlhej piesočnatej pláže až k poslednej chatrči. Tu na nás už čakajú tri osedlané kone a spolu s ďalšími štyrmi jazdcami sa vyberieme krížom cez duny a jazierka k prvej oáze, vzdialenej približne 15 km. Náhle z kroku prejdeme do ľahkého klusu a rozvírený piesok spod kopýt unáša vietor. Po dlhej chvíli a niekoľkých brodení sa cez vodu postojíme na hrebeni jednej z dún, ktorá odhadom siaha do výšky 10 metrov. Z pohodlného koženého sedla sa rozhliadame po púštnej krajine a pozorujeme piesok, ako sa presýpa od jednej duny k druhej v smere vetra, ktorý počas obdobia sucha vanie neprestajne z východu. Je to ako mlčky sa prizerať presýpacím hodinám, ako plynie čas. Krátko po západe slnka na oblohu vypláva veľký oranžový mesiac a v neďalekých chatrčiach zablikajú prvé svetlá. Práve v malej oáze Canto do Atins sa končí naša dvojhodinová jazda. António nám ukáže naše hojdacie siete, v ktorých budeme spať a po krátkej osviežujúcej sprche sa stretávame pod veľkou strechou, kde sa podáva spoločná večera. Ďaleko za hranicami Lençois sa šíri chýr o grilovaných obrích krevetách pani Luzie (20 eur na osobu), ktoré sú súčasťou kulinárskeho dedičstva miestnych rybárov. Sú skutočne lahodné, treba ich vyskúšať! Okrem nás troch je tu ešte niekoľko skupiniek so svojím sprievodcom, ktoré pred svitaním vyrazia na trek. Dôležitá rada – v celom národnom parku neveriť hlineným filtrom na vodu a určite nepiť z jazierok, treba si kúpiť fľaškovú vodu alebo si pitnú vodu vyrobiť, pretože následky môžu byť rýchle a veľmi nemilé, dokonca dokážu až znemožniť ďalší pochod!

Výlet na koňoch pri západe slnka.

S batohom cez duny
Náhle ma budí môj „parťák“ Stefan, pozriem na hodinky, ktoré práve ukazujú 2.30 h. „Je čas ísť na raňajky a pripraviť sa na odchod,“ natešene prehovorí. Od ranného občerstvenia ubehla hodina a naša malá skupinka už dlhšie kráča pozdĺž piesočnatej pláže. „Hľa, svetlá, nejakí pútnici sú už pred nami, lenivci,“ povzbudzuje nás António do svižnejšieho kroku. Svieža bríza od mora rozháňa oblaky v momente, keď sa začína červenať zore. Prvé slnečné lúče zohrievajú tvár, ale aj odkrývajú, doposiaľ v tme ukryté, nánosy smetí ako plastové fľaše či obaly od motorového oleja, ktoré do mora hodili nedbanliví rybári. Príliv ich vyplaví na pláž ako nechcené svedectvo a o ich rozptýlenie po národnom parku sa, žiaľ, postará sám vietor. Ako hádam v každej púšti, aj tu sa putuje v noci a počas dopoludnia, kedy je sviežo a slnko ešte tak nepáli. Po niekoľkých hodinách sa pristavíme pri jednom dozelena sfarbenom jazierku, ktoré nám stojí v ceste. Vo väčšine prípadov sa ich snažíme obísť. Avšak tu voda siaha niekde len po pás, takže ho s radosťou prebrodíme a na druhej strane zložíme batohy a naskáčeme do osviežujúcej priezračnej vody. Je obdobie sucha, dažde ustali a väčšina jazierok je naplnená sladkou vodou. Okolo jedenástej, značne unavení z toľkého šliapania na slnku, sa vyštveráme na ďalšiu dunu a tu, na naše prekvapenie, nám náš sprievodca ukazuje oázu Baixa Grande, kde budeme odpočívať až do ďalšieho rána.

Malá farma v oáze Baixa Grande.

António, ako domáci a zvyknutý na časté vychádzky, nejaví žiadne náznaky únavy. Preštrikujeme sa pomedzi zelené kríky a onedlho sa ocitáme na malej farme na okraji oázy. Zhodíme batohy pod prístreškom z palmového dreva a listov, kde je zavesená jedna hojdacia sieť vedľa druhej. Koruny vysokých paliem vrhajú kolmý tieň, v ktorom odpočívajú učupené kozľatá či strakaté kury. Navôkol vládne pokoj a nezvyčajný poriadok. Podáva sa výdatný obed „galinhada“, domáci slepačí perkelt s ryžou a posýpkou z manioku. V tomto kraji na stole nemôže chýbať chutná štipľavá čili paprička. Televízor tu nemajú a mobilný signál nie je vždy dostupný, takže chvíle oddychu trávia hraním biliardu. Prijímame výzvu od hlavy rodiny, Huasi a jeho vnuka Dahlana. Po dvoch hodinách oduševnenej hry náš európsky tím odchádza zahanbený. Len čo sa zotmie, stretávame sa všetci pri veľkom ohnisku, kde domáci zapaľujú vatru z palmového dreva, znie gitara a popíja sa domáca pálenka z manioku, ktorej sa tu vraví „pinga“. Iskry lietajú do výšky a miešajú sa s tisíckami hviezd nočnej oblohy.

Drevené mólo a rybárske člny po rybačke.

Naboso až na koniec
Skôr, než sa ozve budík, nás hlasné kohútie kikiríkanie vyženie zo sietí. Pri svetle petrolejky si dáme tapioku, placku z manioku plnenú syrom a strúhaným kokosom, ktorú zapijeme horúcou čiernou kávou. Vezmeme si malý proviant, ktorý nám pripravili domáci a okolo 4. h vyrážame opäť na cestu. Po skúsenosti z predošlých dní si vyzúvame sandále a kráčame naboso hneď od začiatku. Púšť nám učarovala. Síce putujeme v skupinke, ale predsa je každý z nás ponorený do svojich myšlienok. Vietor neúnavne rozfúkava piesok a tentokrát nám rovno do tváre. Slnečné okuliare a omotaná šatka či tričko výrazne uľahčia ďalšie kráčanie. Míňame jednu dunu za druhou, jazierko za jazierkom a zdá sa nám, že to nikdy neskončí. Na náš neskúsený odhad vzdialenosti či veľkosti v púšti sa sotva môžeme spoľahnúť. Náhle brodenie či kúpanie sa v tyrkysovo modrom jazierku vzpruží telo i myseľ. António sa pri jednom pristaví a ukazuje na malé rybky, ktoré tu veselo plávajú. „Ich ikry sem boli zanesené vtáčím trusom, tak ako aj riasy, trávy či drobné lekná,“ vysvetľuje. Lençois je plná nečakaného života, ale pútnik sa často stretne aj s voľne sa pasúcimi kozami či koňmi, ktorých vypustili domáci pastieri.

Brodiť sa jazierkom v horúčave osvieži.

Po ôsmich hodinách sa ocitáme na okraji dún, na konci priam až utopistického sveta, kde má návštevník pocit, že sa prešiel po povrchu akejsi vzdialenej planéty. Za uplynulé dva dni máme v nohách dobrých 50 km a piesok úplne všade. Postojíme na hrebeni obrej duny, ktorá má výšku pozoruhodných 80 metrov a podľa domácich rastie každý rok. Aj napriek úpeku a únave sa kocháme pohľadom raz späť do sveta piesku a enigmatických jazierok a raz na zelenajúci sa svet na opačnej strane duny, kde dočasne víťazí bujná vegetácia nad púšťou. Zabárajúc prsty do bieleho rozpáleného piesku si znenazdajky uvedomujem, že tunajší piesok je oveľa jemnejší ako pri mori, ako vietor a čas vplývajú na púštnu krajinu a aj to, ako človek svojím neohľaduplným prístupom narúša tunajšiu prírodnú rovnováhu. Plní dojmov a novej energie zbehneme dole po piesku a hneď do tieňa, pod prístrešok, kde nás čaká voňavý obed. Naše dobrodružstvá z posledných dní sú len umocnené dramatickým prírodným úkazom, keď spolu s ďalšími desiatkami nadšencov pozorujeme zatmenie mesiaca.


KEDY ÍSŤ:
Hlavná sezóna, teda obdobie, kedy sú jazierka naplnené dažďovou vodou, je od júla do októbra

ČO NEVYNECHAŤ

Barreirinhas

– prelet ponad púšť – let stojí 80 eur a je potrebné ho vopred rezervovať – viac informácií na www.voeava.com.br
– výlet na jazierko Lagoa Azul, Lagoa Bonita – ponúkajú viaceré agentúry za cca 20 eur na osobu
– výlet do rybárskej dedinky Atins so zastávkou pri majáku , cca 25 eur na osobu, môžete sa zviezť aj s lokálnym rybárom za pár drobných
– výlet do púštneho mestečka Santo Amaro  ponúkajú viaceré agentúry za cca 30 eur na osobu.
– dohodnúť si sprievodcu na treking cez púšť, cena za sprievodcu na deň na osobu vychádza približne na 30 eur

Atins
– kurz kitesurfingu, približne 50 eur na hodinu
– prenajatie štvorkolky a jazda po dunách,  80 eur na osobu na 8 hodín
– výlety na koni, od 50 eur na osobu

Návšteva turisticky obľúbeného majáka Preguicas.

ZÍDE SA VEDIEŤ
Pre bežné turistické cesty do Brazílie stačí pre občanov SR platný cestovný pas. V prvom rade je potrebné letieť do Recife, to je možné napríklad z Viedne s jedným prestupom v niektorej z európskych metropol, približne za 700 eur, občas sú však dostupné i oveľa lacnejšie tarify. Následne presadnúť na vnútroštátny let (GOL, LATAM) smerom do mesta São Luís. Menou je brazílsky real s kurzom okolo 4,5 reais za 1 euro. Pri dodržiavaní základných bezpečnostných opatrení je pobyt v Lençois bezproblémový, netreba však zbytočne provokovať drahým oblečením a vybavením. Ceny jedla v reštauráciách sú porovnateľné s cenami na Slovensku. Brazília všeobecne nepatrí medzi lacné krajiny, avšak aktuálny slabý real láka európskych turistov. Ceny ubytovania sa začínajú na 15 eurách na osobu na noc v hosteloch. Pred vycestovaním do Brazílie sa odporúča očkovanie proti žltej zimnici.


Foto: 
Roman Nemec

Mohlo by vás zaujať:

Na vlastnej koži vo veľmoci kakaa a čokolády
Kde sa mieša Afrika s Arábiou
Úžasná India: Po stopách jogy, hinduizmu a hippies

Facebook Comments