To sú časté veci, ktoré o Sudáne počúvame, ale napadlo vám, že tá krajina má toho omnoho viac? Čo tak plavba pokojným Nílom, neznáme egyptské chrámy, pri ktorých budete sami, nomádi so svojimi stádami tiav, tancujúci derviši pri západe slnka na miestnom cintoríne alebo pyramídy vyrastajúce z piesku? Sudán má viacero tvárí a ak mu dáte šancu, pripraví vám cestu, na akú nezabudnete.

Prílet do sudánskeho Chartúmu je zvláštny. Človek by čakal ostrých policajtov, veľa otázok, kontrolu potvrdení, sem-tam úplatok či „bakšiš“, prehliadku batožiny a množstvo strateného času. Nič také sa nekoná a ospalým úradníkom akoby sa ani nechcelo. Premerajú si pas, vtlačia pečiatku a bez slova mávnu rukou. Vonku sa o turistu nebije žiaden taxikár a všade je zvláštny pokoj. Ticho pred búrkou? Nie, nie, to sa len nenaplnili stereotypy. Chartúm, hlavné mesto Sudánu, sa ráno zaobalí do svojho orientálneho chaosu. Akoby stál na neviditeľnej čiare a jedna noha je položená v arabskom svete, kým tá druhá už kráča Afrikou.

Chartúm je veľmi príjemná zmes dvoch kultúr a aby to nebolo príliš jednoduché, primieša sa sem kúsok Káhiry v podobe egyptských mešít a architektúry. Málokto si vie predstaviť, ako sudánske hlavné mesto vyzerá, pretože nemá ikonické pamiatky a jeho devízou je atmosféra. Ráno je rušné, ľudia sa prepletajú medzi autami či bicyklami, na križovatke stoja policajti s vyžehlenými uniformami, čistí, bez jedinej smietky, obklopení prachom ulice, muži ťahajú svoje vozíky k bazárovým uličkám a niektorí predávajú priamo zo zeme, kedy pult vymenili za zažltnutú plachtu a rozložili na nej niekoľko nepotrebných vecí. Možno ani nejde o to predať, ale byť tam, stretnúť sa so známymi či neznámymi a jednoducho byť súčasťou mesta. Chartúm je najživší na miestnom trhovisku Souq al-Arabi. Kto by čakal kryté upravené trhovisko, ten by dostal facku. Souq sa totiž rozlieva špinavými ulicami mesta a spája do seba niekoľko blokov. Zanedbané domy sa pozvoľna rozpadávajú, „veksláci“ s bankovkami cmukajú na okoloidúcich, ženy sa prehrabujú v kopách šatstva a v obrovskej panvici sa na prepálenom oleji frituje čerstvý falafel, najobľúbenejší sudánsky streetfood. Je krásne sledovať ľudí. Tu v Sudáne sa miešajú tváre aj rasy, a tak sa tu stretávajú vysokí, štíhli černosi, potomkovia Núbijčanov, iní majú zase črty tváre výsostne arabské, akoby boli zo Sýrie či Egypta, a niektorí sú výsledkom oboch. Presne takto to vyzerá na mieste, kde na seba narážajú dve odlišné kultúry. Neďaleko mešita Masjed Kabir s dvojicou minaretov zvoláva veriacich a viacero mužov pridá do kroku, aby nezmeškalo svoju modlitbu. Niekoľko chlapov rozprestrie koberček vonku pod palmou a modlí sa tu. Pred mešitou už čakajú predavači modlitebných korálikov, Koránov, ale aj zubných kefiek, ktoré tu majú len podobu vetvičky s rozstrapateným koncom.

Ranný ruch v Chartúme.


Na stretnutí Nílu
Chartúm, podobne ako egyptská Káhira, leží na rieke Níl. Keby len to, on leží na brehu dvoch Nílov, pretože práve tu v Chartúme na konci ostrovčeka Tuti sa zleje dokopy Modrý Níl prichádzajúci z Etiópie a Biely Níl vytekajúci z legendárneho prameňa v čiernej Afrike, ktorý opantal myseľ mnohých dobrodruhov. Chartúm ich spojí dokopy a pošle vodu na sever v podobe mohutného Nílu. Ten potom vdýchol dušu slávnej civilizácii Egypta. Všetko do seba akosi zapadá. Na nábreží je ľudoprázdno. Bulvár sa tiahne popri Modrom Níle, no horúčava všetkých vyhnala. Iba stráž Prezidentského paláca so samopalmi v ruke si premeriava pohľadom strateného turistu. Naokolo panuje prísny zákaz fotenia, pretože práve tu na Nílskom bulvári sa stretáva viacero ministerstiev, vládnych budov či palácov. Kedysi musel dokonca každý disponovať povolením na to, že môže vôbec v Sudáne fotiť, ale toto už našťastie pár mesiacov neplatí. Opatrnosti však v týchto končinách nikdy nie je dosť. Až o dva či tri kilometre sa opäť objaví život. Neďaleko luxusného hotela Corinthia, ktorý je najlepším v celom Sudáne, kotví na brehu rieky niekoľko lodí. Mladí chlapci zháňajú záujemcov do člnu na plavbu po Níle, ale ostatné lode sú ukotvené pod mostom smerujúcim na ostrov Tuti. Tie dnes slúžia ako čajovne. Na hornej palube sedia hlúčiky mladých, dievčatá aj chlapci, študenti, študentky, všetci spoločne horlivo diskutujú nad pohárikom sudánskej kávy s príchuťou zázvoru a škorice. Ak si v Chartúme chcete sadnúť na čaj, tak možno nenájdete klasickú čajovňu, ale po čase si všimnete, že napokon sú čajovne všade okolo vás. Stačí zájsť na okraj trhoviska alebo na križovatku väčších ulíc, prípadne tam, kde rastie strom poskytujúci tieň. Na zemi sedí žena a pred sebou má varič, niekoľko hrncov, kýbeľ vody, v ktorej umýva pohárik a asi tucet pohárikov, kde má kávu, čaje, bylinky, koreniny. Stačí ukázať, že chcete čaj a pustí sa do roboty. Zatiaľ si sadnete na kartónové škatule, tie menšie slúžia ako stolčeky. Tomu sa povie atmosféra. Zastavujú sa tu muži v oblekoch, študenti s knihami v rukách, ale aj dvojica smetiarov. Čaj tu maže rozdiely. Sudánci pijú radi čaj mimoriadne sladký, v ktorom stojí lyžička, alebo červený, jemne kyslý z ibištekových kvetov zvaných karkade.

Sai – na brehu Nílu.

Mahdí a krokodílie kože
„Najkrajšie trhovisko nenájdeš v Chartúme, ale v Omdurmane,“ radí Selma, manažérka cestovného ruchu, ktorá sa snaží už roky prilákať viac a viac turistov do Sudánu. Omdurman je síce samostatné mesto, ale dnes pôsobí ako jedna z mnohých chartúmskych štvrtí. Leží na opačnom brehu Nílu, najprv na brehu Bieleho Nílu, potom na brehu veľkého Nílu. Kým Chartúm je pomerne novým mestom, založili ho len v roku 1821, tak Omdurman je jeho opakom. Tu cítiť, že ste sa ocitli v staršom chaotickom meste a na cesty pribudli aj indické tuktuky. Trhovisko v Omdurmane je rušné podvečer alebo ráno, pretože počas siesty či modlitby jeho ruch utíchne. Cestou sa vyrysuje kupolovitá hrobka Mahdího, muža, ktorý chcel zmeniť dejiny a so svojím vojskom v roku 1885 napadol Chartúm, porazil Britov, nechal zabiť generála Gordona a zbavil sa britských či osmanských okov. Pre mnohých bol hrdina, človek džihádu so snom o islamskom štáte. Netrval dlho, pretože Briti sa vrátili a práve tu v Omdurmane sa v roku 1898 pomstili a rozbili jeho štát na malé kúsky. Dnes je jeho hrobka pre domácich pútnickým miestom a vnútri sa rozlieva vôňa kadidla horiaceho v rohu miestnosti. Aj teraz tu je dvojica žien a muž v dlhej snehobielej džalábiji, ktorí si sem prišli posedieť do tieňa stromu. Omdurman Souq skutočne dýcha exotikou. „Nájdeš tu všetko,“ smeje sa predavač ľadu, ktorý ho práve sekáčikom delí na menšie časti. Predávanie ľadu je v Sudáne bežné. Ak ho počas dňa predá, má peniaze. Ak nie, nezostane mu nič, len mláka vody. Trhovisko sa rozbehne do nekonečného priestoru a exotiku mu pridávajú aj miestni ľudia odetí v tradičných odevoch. Ženy vo farebných šatách so šatkami na vlasoch a muži v džalábiji s čiapočkami na hlave.

Predavači vtipkujú, smejú sa, niektorí prehodia dve či tri slová, ale panuje tu príjemná až priateľská atmosféra. To až do momentu zjednávania, kedy si treba zachovať chladnú hlavu a venovať sa obchodu. Majú tu asi naozaj všetko. Dokazuje to obrovská koža krokodíla, ktorú si môžete kúpiť a položiť na zem namiesto koberca. Nájdete tu aj kabelky či topánky z krokodílej kože za ceny, ktorej by Európania nechceli veriť. Hadie kože, ebenové drevo, mahagónové sošky a keby sa človek dobre pozrel, možno natrafí aj na slonovinu.

Hrobka Mahdího v Omdurmane je pútnickým miestom.


Tancujúci derviši
Najunikátnejším miestom, ktoré viete v Omdurmane zažiť, je cintorín Hamad al-Nil v spleti starého mesta. Každý jeden piatok v týždni sa tu podvečer, tesne pred západom slnka stretávajú ľudia, aby spoločne s dervišmi, súfijskými svätcami recitovali, spievali a tancovali. Mnohí Sudánci sa hlásia v islame k mystickej súfí sekte Qadiríja a toto je ich svätá hodinka. Cintorínom sa poneviera niekoľko duší a pri jednej vykopanej jame stojí hlúčik chlapcov či mužov. Telo sa pomaličky spúšťa do hrobu a najbližší východ slnka už zažije v raji, ako káže islamská tradícia. Už z diaľky vidno skupiny ľudí a dvojicu okázalých, veľkých hrobiek. Pod nimi sa koná rituál. Ľudia utvorili kruh, do stredu ktorého vojde skupina kráčajúca naokolo. Vyjde z nej azda tucet mužov, odetých v bláznivých zeleno-červených mundúroch, mnohí s dredmi na hlave či obrovskými korálikmi na krku. Bavia sa, spievajú a každý po svojom tancuje. „Lá illáha illaláh,“ ozve sa a dav to opakuje. Prvý, druhý, desiaty, tridsiaty raz. Mnohí akoby boli v tranze, iní sa usmievajú a komunikujú s davom. Vtom sa dav pochytá za ruky a tancuje rýchlymi, trhanými pohybmi, pričom sa začne hýbať a zväčšovať. Zimomriavky. Sledovať toto predstavenie, absolútne neturistické, je krásnym splynutím divokej Afriky a islamskej Arábie. Zapadne slnko a akoby sa odrazu vypol gombík. Všetko utíchne, zvíri sa prach a ľudia sa rozlezú do okolia. Sudán je plný unikátnych zážitkov.

Tradičné sudánske jedlo shaiya.


Oáza znamená život
Vyhnúť sa Nílu v Sudáne takmer nie je možné. Tiahne sa krajinou od juhu na sever, spája na svojom brehu tie najväčšie mestá, dediny, oázy či historické lokality. Tam, kde je Níl, tam je život. Pravda overená časom, o ktorej by rozprávali aj stavitelia Karnaku, Luxoru či Asuánu. Voda má v týchto vyprahnutých oblastiach cenu zlata a platí to aj dodnes. Severný Sudán je posiaty prázdnymi rovinami vyplnenými prachom, pieskom, kameňmi a tichom. Pretína sa tu Líbyjská púšť s Núbijskou a aby toho nebolo málo, svoje slovo tu má aj púšť Bayuda. Tam, kde sa skončí púšť a objavia sa stromy, tam sa začína Níl. Malé núbijské dedinky sú zapadnuté prachom. Keď prejde auto, chvíľku trvá, kým je opäť vidno na koniec ulice. Čas tu neplatí. Muži sedia s pohárikom čaju, v ktorom škrípu pieskové zrnká pod zubami, v tieni stromov, ženy sú doma. Len školáci sa s úsmevom preháňajú ulicami, kráčajúc po škole domov v čistých uniformách. Spoza rohu vyjde záprah so somármi a na rozhrkotanej korbe si chlapík vezie niekoľko veľkých hlinených džbánov. Len Allah vie, či ich nerozbité prinesie domov. Oáza je raj. Toľko zelene, toľko stromov, paliem, trsov datlí a voda. Po hodinách v prázdnej púšti to musí byť pre ľudí neskutočný pohľad. Podvečer si sem k Nílu prichádzajú posedieť mladíci. Z Nílu sa dvihne jemný vietor a večer sa dá fungovať a zhovárať sa. Dnes už sem-tam niekto ťuká do mobilného telefónu, ale slovo je ešte stále základ. Sem sa 21. storočie nedostalo.

V týchto končinách aj ťava potrebuje piť.

Kompou k egyptskému chrámu
Stará nílska kompa sa blíži k brehu, a hoci s ňou bojuje prúd, kapitán rozvíri motor a odolá mu. S obrovským rachotom sa zastaví a niekoľko postáv naskočí na palubu, akoby ich niekto prenasledoval a išlo im o život. Potom naložia kozy, vrecia plné datlí aj bandasky vody a nakoniec sem opatrne zaparkuje štvorica áut a ideme. Svet sa tu prelieva z východného brehu na západný a nie všade existujú mosty. Pár desiatok metrov od Nílu leží dedinka Soleb. Ak by tu pred 3500 rokmi nepostavil faraón Amenhotep III. obrovský chrám, zrejme by sa tu nikto nikdy nezastavil. Nebolo by prečo. Zopár tradičných domov, ktorých brány zdobia lebky krokodílov, farebné bráničky, no inak tu prevláda sivá, piesková farba okolia. Práve z tejto krajiny sa dvíha niekoľko vysokých stĺpov s lotosovými hlavicami, aké turisti obdivujú v Egypte. Tam sa tlačia, zavadzajú si, fotia sa, všade je hluk či píšťalky strážnikov. Tu je ticho, pokoj a stopy, ktoré vtláčam do prachu, sú jediné široko-ďaleko. Chrám v Solebe je najkrajší pri východe slnka, kedy ho teplé farby zaobalia do fotogenického šialenstva. Stĺpy dodnes zdobia hieroglyfy aj nápisy starých cestovateľov 19. storočia. Tak sa tu človek dokonca cíti. Večer pri západe slnka je tu stále pusto. Objavím cestičku, ktorá vedie na samotný vrchol chrámu, sadnem si a telom prechádzajú zimomriavky z celého miesta. V Egypte by za toto človeka zavreli, tu niet živej duše. Kým cez deň bolo okolie tiché, zapadajúce slnko vlialo život do žíl dedinky. Z oázy vybiehajú drevené vozy, z políčok sa vracajú ľudia s motykami, deti sa odrazu naháňajú vonku a zvírený prach ukazuje na to, že aj hlbšie medzi domami sa žije.

Soleb – nikde nikoho, iba vy a chrám.


Kniha posiata históriou
Ostrov Sai patrí dosiaľ k neznámym miestam Severného Sudánu. Cesta k nemu vedie pozdĺž Sedeingy so základmi pyramíd a okolo chrámu kráľovnej Tiyi. Anonymné dedinky, kde žijú Núbijci, sa objavujú aj strácajú v pravidelnom rytme a džíp odrazu zastaví v strede ničoho. „Tu je loďka,“ ukáže k brehu Abdelsalám, ktorý volal svojmu priateľovi, aby nás tu čakal. Sem-tam na ostrov pláva kompa, ale nikto presne nevie, kedy to bude. „Ak sa nazbierajú ľudia, kompa vypláva, Inšalláh,“ smeje sa Mohamed z ostrova. Sai nie je veľkým miestom, má len 12 kilometrov po dĺžke a 5 kilometrov po šírke, no aj tak patrí medzi najväčšie ostrovy stredného Nílu. Dnes tu žijú dve tisícky obyvateľov, ale mnohí ráno odchádzajú za prácou na okolité políčka a večer sa vracajú, preto je to „Ostrov duchov“. Možno aj doslova. Starý džíp sa hrkoce po cestách, necestách až na miesto archeologických vykopávok. Nikde žiadne tabuľky, vstupné, nikto a nič. Na tomto mieste sa tvorila história a dnes je jej tu toľko, že môže byť otvorenou knihou sudánskej histórie. Na zemi sa povaľujú črepy staré štyritisíc rokov, vedľa nich stoja kamenné bloky posiate hieroglyfmi a o tie sa opierajú kamenné kríže kresťanskej Núbie. Vedľa nich zakopnem o skamenené stromy a napokon si posedím na múriku osmanskej pevnosti s výhľadom na Níl. Črepov je tu toľko, že občas niet kam stúpiť, a tak počuť, ako praskajú pod nohami. Toto človek zažije málokde na svete. Raz ostrovu vládli starovekí Egypťania, inokedy zase Núbijci, neskôr kráľovstvo Meroe, kresťanské kráľovstvo Makúrie a po ňom moslimovia. Vedľa stojace pohrebisko tiež nemá obdobu. Vytŕčajú z neho kosti, povaľujú sa tu dve vybielené lebky a ďalšej trčí čelo z hliny. Až na konci sa objaví starší strážnik. „Posaďte sa na čaj,“ vyzve nás, aby sme si sadli do jeho domu. Tmavá miestnosť, stolček, posteľ a starý televízor. Prinesie horúci čierny čaj, premiešaný s cukrom a mätou. Núbijská pohostinnosť prežila stáročia.

Meroe – pyramíd je tu niekoľko desiatok.

Pod posvätnou horou
Karima patrí medzi väčšie mestá Severného Sudánu, a hoci samo osebe nemá takmer žiadnu zaujímavosť, jeho okolie patrí medzi najzaujímavejšie v krajine. Pár kilometrov za mestom sa z roviny dvíha posvätná hora Jebel Barkal, ktorá má dokonca vzácny zápis v UNESCO. Vidno ju z diaľky niekoľkých kilometrov, a preto sa v minulosti používala ako orientačný bod pre karavany naplnené tovarom. Vedeli, že tam za kopcom tečie Níl. V tesnej blízkosti kopca našiel svoj domov aj egyptský chrám pre univerzálneho boha Amona. Dnes leží v ruinách a trošku ho zatieni vedľa stojaci chrám bohyne Mut. Kým Amon je len beztvará kopa kameňov, Mut v sebe ukrýva komoru posiatu unikátnymi maľbami starými viac než 3000 rokov. Už len zohnať strážnika a kľúče. Väčšinou je to tá istá osoba, ale tu v Karime sú na to dvaja. Stará motorka zaparkuje, zídu z nej dve postavy, kľúč padne do zámku a je to. Tmavá komora, niekoľko schodov, vlhkosť, vydýchaný, ťažký vzduch a tma. Stačí však zapnúť lampáš a steny sa premenia na kamenné plátna, kde sa kedysi dávno vyhrali umelci a vtlačili sem nesmrteľné obrázky egyptských bohov či kráľov. Tie farby akoby zaschli včera, ak vôbec. Vonku na dennom svetle sa pár stoviek metrov od chrámu vynorí niekoľko krásnych, pravidelných pyramíd. Kúsok od nich vedie aj cestička hore na posvätnú horu a ak všetko naplánujete tak, aby vás sprevádzalo zapadajúce slnko, nezabudnete na to. V tme už stačí len zísť nadol, vrátiť sa do mesta a na hlavnom námestí sa pridať k davu na pohárik čaju.

Poludňajšia modlitba v Chartúme.


Stretnutie s nomádmi
Z Karimy do Atbarah treba prejsť púšťou Bayuda približne 300 kilometrov. Vďaka kvalitným cestám to už nie je celodenný presun, ale príjemných pár hodín. Za Karimou sa stratí zeleň, pretože Níl odrazu meandruje a objaví sa až pri Atbare, no púšť je skratkou. Ak by sme kopírovali Níl, museli by sme pridať ešte pár hodín cesty. Monotónnosť púšte sa odrazu rozplynie, keď sa na obzore objaví malé jazierko posiate ťavami. Fatamorgána? Nemá byť z čoho, veď človek necestuje týždne na ťave snívajúc o vode. V strede ničoho sa na brehu neveľkého jazierka napája pár desiatok tiav a omnoho viac kôz. Patria nomádom z kmeňa Hassania, ktorí tradične kočovali a obývali tieto púštne oblasti. Kedysi sa sem chodilo na poľovačky, pretože tu žili gazely, zajace či iné menšie zvieratá. „Nomádi pomáhali lovcom a stopovali zver,“ spomenie Abdul. „Aj dnes sa sem ešte chodí poľovať, ale už to nie je tak ako kedysi. Dnes sem prichádzajú najmä bohatí Saudi,“ uzavrie. Nomádi tu zastavili so svojimi zvieratami. Sú tu malí chlapci, školáci, ktorí nikdy nechodili do škôl, tínedžeri, dospelí muži aj starci. „Nikde nie je ani jedna žena,“ ukáže Abdul a povie, že všetky čakajú v stanoch či provizórnych prístreškoch, možno kilometre odtiaľto, kde varia, starajú sa o oheň a o najmenšie deti. Ako z iného storočia. Cez hlavy majú muži uviazané šatky, pretože aj septembrové slnko tu preskakuje hranicu štyridsiatich stupňov. Niektorí žujú tabak, iní len rezignovane hľadia na stádo, akoby čakali na niečo, čo nikdy nepríde. Deti sa rozbehnú, ale nie preto, aby natrčili ruku, ale preto, aby sa zblízka pozreli na biele tváre. Ani raz sa nikto z nich nedožadoval peňazí, no zaujali ich fotoaparáty a chceli sa v nich vidieť. Akoby sa správa rozliala priestorom a spoza pahorku prichádzajú ďalší chlapci a stovka kôz.

Miestny Nomád.

Najkrajšie pyramídy
To, že má Egypt pyramídy, vie aj malé dieťa, ale vedeli ste, že najviac pyramíd je práve tu v Sudáne? Ak chcete vidieť tie najkrajšie a najznámejšie, musíte sa vydať do starobylého mesta Meroe. Jeho meno rozdúcha náboj dobrodružstva podobne ako Timbuktu, Leptis Magna, Marakéš či Kartágo. Čo meno, to pojem a kapitola v hrubej knihe. To, že ste v Meroe, zbadáte hneď. Rad pyramíd sa začne dvíhať na pahorku, akoby to bola hradba či pootvorená čeľusť žraloka s vylámanými zubami. Kedysi tu bilo srdce dôležitej Merojskej ríše, ktorá žila svoj zlatý vek v 3. až 2. storočí pred Kr. a dokonca sa poznali aj s Rimanmi, kde ich spájal obchod. Ruiny kráľovského mesta dnes nezaujmú ani nenadchnú, ale zato nekropola posiata pyramídami dokáže stále vyraziť dych svojou nepoznanou krásou. Pyramíd je tu niekoľko desiatok, niektorí hovoria, že až dve stovky. Pár jazdcov na ťavách spozornie a hneď sa vydajú naším smerom s tým, či nechceme jazdu na ťave až k pyramídam. Sem už turistický ruch zasiahol, no aj napriek tomu tu nikto nie je. Oni však vedia, že niekto príde. Výhodou Meroe je aj fakt, že z Chartúmu sem vedie kvalitná cesta dlhá 3 až 4 hodiny. Vstúpite do areálu Meroe a odrazu máte pyramídy po ľavej aj pravej ruke. Tie naľavo sú ikonické, pretože je ich tam viac a sú nahustené na sebe, a máte pocit, akoby bol z pyramíd hustý les. Niektoré pyramídy rekonštruovali a takpovediac sfušovali, pretože ich chceli „zachrániť“ betónom, a tak dnes bijú do očí. Mnohých sa, našťastie, nedotkli, a tak hrajú svojou typickou krásou. Nekropola sa stala miestom posledného odpočinku niekoľkých merojských kráľov, kráľovien či dokonca významných aristokratov. V čase, kedy mnohé vznikali, bolo „cool“ postaviť si pyramídu ako svoju hrobku, a preto je nimi Meroe prešpikované Najkrajšie je tu počas východu slnka, kedy sa celý rad pyramíd zamaľuje ranným svetlom. V piesku vidíte stopy skarabeov šplhajúcich sa hore na dunu a medzi pyramídami pofukuje vetrík. Dnu do pyramíd sa dnes dostať nedá, ale vstupné komory sú otvorené, a tak aspoň unikátne reliéfy ukážu na zručnosť miestnych umelcov. Ako je možné, že tu nie sú zástupy turistov? Táto otázka sa vynorí snáď každému, kto sa ocitne sám v tieni pyramíd sledujúc dokonalú panorámu. Raz sa to zmení a oni prídu, ale vy stále môžete byť pred nimi.


Zíde sa vedieť:

★ Na cestu do Sudánu budete potrebovať vízum, ktoré si vybavíte najbližšie na ambasáde vo Viedni. Dnes to už nie je problém ako kedysi. Budete k nemu potrebovať buď potvrdenie z hotela, alebo z miestnej cestovnej kancelárie a poplatok 70 eur. Po príchode do krajiny len vypíšete vstupný formulár, dostanete pečiatku a dobrodružstvo sa môže začať.

★ Sudán je ešte stále krajinou povolení a do niektorých, často však problémových oblastí potrebujete špeciálne povolenia. Do bežných, turistickejších častí Sudánu, ako je napríklad sever, to zložité nie je. Musíte si ho však vybaviť priamo v Chartúme osobne, ale to zveríte do rúk za poplatok miestnej agentúre. V princípe platí, že ak sa chystáte opustiť Chartúm, mali by ste byť registrovaní.

★ Časy, kedy ste potrebovali aj byrokratické potvrdenie o tom, že môžete v krajine fotografovať,  sú od roku 2018 preč a dnes máte voľné ruky. Pozor však na fotografovanie v Chartúme, pretože mosty, mnohé budovy či paláce sú mimo limitov a s ich fotografovaním sa môžete dostať do ťažkostí. Ak vám niekde po ceste miestni povedia, aby ste nefotili, rešpektujte to, môže ísť o citlivú oblasť s vojenskou prítomnosťou. Predtým, než odfotíte miestnych, spýtajte sa ich. Nie každý sa chce fotiť.

★ Menou v krajine je sudánska libra a za jedno euro dostanete v priemere 35 až 40 libier v neoficiálnom kurze. V zmenárňach by ste dostali cca 28 až 30 libier. Meniť mimo zmenární je však zakázané, ale skúste sa spýtať v hoteli. Nemeňte peniaze na ulici, hoci takú možnosť dostanete. Bankomaty s našimi kartami veľmi nefungujú a platenie kartou takmer neexistuje.

★Sudán je krajinou, ktorá si pri vstupe nevyžaduje žiadne povinné očkovania, ale určite zvážte očkovanie proti hepatitíde A aj B. Nevyužijete ho len tu, ale aj na každej svojej ceste a vždy je to v hlave akási istota a pokoj, keď viete, že ho máte. Za zváženie stojí aj očkovanie proti brušnému týfusu.

★ Ak chcete kvalitne cestovať po Sudáne a vychutnať si mnohé jeho pamiatky, prenajmite si džíp so šoférom. Väčšie mestá sú prepojené aj autobusovým spojením, ale pamiatky, ako sú hrobky, chrámy či pyramídy, často bez vlastnej dopravy neuvidíte. Pár výnimiek, samozrejme, nájdete. Sudánske cesty sú kvalitné a cestovanie je čoraz pohodlnejšie. Miestny šofér dokonale pozná krajinu, cesty, skratky, a tak si Sudán viac užijete.

★ Sudán nie je drahá krajina, na ulici sa najete za menej než dolár, v menších podnikoch, kam chodia domáci, vás obed či večera vyjde na dva doláre. Najviac zaplatíte za ubytovanie a vstupy do pamiatok, pretože takmer každý vstup do významnej pamiatky stojí dnes 20 USD.

★ Do roku 2011 bol Sudán najväčšou krajinou Afriky. Dnes je po Alžírsku a Kongu na treťom mieste, pretože práve v tomto roku sa od Sudánu oddelil Južný Sudán s vlastným hlavným mestom menom Juba. Vzťahy oboch krajín nie sú najlepšie, ale spolupracujú aj kvôli rope. Južný Sudán jej má obrovské množstvo a Sudán má všetko potrebné na jej vývoz.

★ Sudán sa v minulosti spájal s konfliktmi, tým najznámejším je konflikt v Dárfúre, ktorý sa odvíjal niekoľko rokov a nechal po sebe desaťtisíce mŕtvych a niekoľkonásobne viac utečencov. Pre tento konflikt je dnes na sudánskeho prezidenta Omara al-Bašíra vydaný medzinárodný zatykač.

★ Sudánska kuchyňa je veľmi jednoduchá a často sa zdá, že jednotvárna. Mnohé jedlá majú zeleninový základ, no z mäsa majú Sudánci radi kuracie, kozie či ťavie mäso. Iba sem-tam sa objaví hovädzina. Medzi najbežnejšie jedlá patrí foul, fazuľová kaša, fasuliye, fazuľky v rajčinovej omáčke, falafel, shawarma či rôzne jedlá na spôsob karí.

★ Aj Sudán má svoje pobrežie Červeného mora. Kým to egyptské poznajú na celom svete a stoja na jeho brehu rezortové hotely, Sudán ešte týmto smerom nevykročil. Pre tých, ktorí však chcú zažiť najkrajšie koralové útesy Červeného mora, je Sudán rajom na zemi. Nemal ich kto zničiť, a tak je tu jedno z najlepších potápaní. Vyberte sa do prístavného mesta Port Sudan a potom do oblasti Sanganeb a Angarosh.

Najkrajšie sudánske pyramídy sú v Meroe.


Foto:
  Tomáš Kubuš

Cestovný pas ešte neodkladajte:

Casablanca: Nenápadný drahokam Maroka
Adrenalínové dovolenky pre totálnych bláznov

 

Facebook Comments