Joga svojmu vzniku vďačí mníchom, ktorí po dlhých hodinách meditácií a opakovania mantier potrebovali uvoľniť a rozhýbať stuhnuté svalstvo a zlepšiť kvalitu života.  V tomto je skvelá aj pre ajťákov a iných „zapécečkárov“ (prosím nemýliť s pojmom „cépečkár“ – t.j. cezpoľný), ktorí sa podobne modlia k obrázkom na monitore dlhé hodiny pracovného dňa a opakujú postupy programových kódov a mantier zaznamenaných do Excelu. Nuž, a kde sa dozvedieť viac o cvičení, ako v krajine kde vznikla. A opačne, ako lepšie spoznať krajinu ako pomocou niečoho prirodzene miestneho. Podobne, ako keď idete na Kubu a cestu dláždite popolom cigár a pohárikmi rumu.

Tí, ktorí zažili Indiu vravia, že sú len dve možnosti. Buď sa ľudia radi vracajú, alebo časť si je istá, že už určite nikdy. Vďaka Vande Gallo, ktorá sa venuje joge už roky a cvičí v centre Fredyho Ayisi, som mal možnosť spoznať tú luxusnejšiu podobu. Teda rozhodne som bol mentálne pripravený na horšie podmienky. Aj tak na niektoré veci pripravení nie ste.

Prvá vec, čo Vás dostane je trvanie cesty, ale s tým kvôli fyzikálnym zákonom a limitom peňaženky nič nespravíte. Nakoniec, ak chodíte sem tam na východ Slovenska, toto je tiež len východ. Podobné cesty, podobné trvanie. Takže pohoda. Druhú vec, ktorú som nečakal, bol prístup k jazde po ich dosť jednoduchých cestách, keď sa Indovia hrajú na nesmrteľných. Prvú hodinu sme boli v šoku a nočnú jazdu pretínali naše výkriky a lúčenie so životom, druhú hodinu sme sa tomu už smiali a uznanlivo oceňovali predbehnutie do tmavej neprehľadnej zákruty míňajúc protiidúcich motocyklistov a tretiu hodinu tí viac zmierení so životom a smrťou už aj podriemkavali. Dosť to pripomínalo, keď môj synček pozerá na YouTube záznam z akčnej video hry. Ono miestni to dávajú, lebo miesto zbytočných smeroviek používajú klaksón. Nie som si istý kódom, ale dvakrát bolo vľavo a trikrát vpravo a keď dlho, tak to znamenalo predbieham, nemám rodinu a je mi všetko jedno. Vďaka tomu protiidúce autá reagovali a sem tam pribrzdili, zvírili prach na hlinenej krajnici, kde sa ešte aj ponevierali psi, kravy a chodci.

Tretie prekvapenie bolo iba vegetariánske jedlo počas prvej pauzy na miestnu večeru. Moje prekvapenie celkom pobavilo účastníčky zájazdu, kompletne oddané vegetariánstvu a napriek argumentu, že podmienka nekonzumácie mäsa nie je súčasť zmluvy o zájazde, som nakoniec zvládol celý pobyt bez mäsa a zachránil tak niekoľko kureniec a minimálne jedno prasiatko. Ono aj tak tataráčik v Indii je na kriminál kvôli ich postoju k uctievaniu kráv. A nejaké obete na oltár cestovania treba priniesť. A hlavne, aj keď ako zanietený pojedač mŕtvych zvierat musím navyše uznať, fungovať ako vegetarián tam nie je vôbec problém, jednoducho máte 80% jedál a chutí vege. Kým u nás je výber tak maximálne 10% jedál a to ešte s top gurmánskym zážitkom typu vyprážaný Eidam s hranolkami, úprava silno doladená pre zlepšenie vášho zdravia. Aj keď sa to zlepšuje a aj slovo vegetarián nie je už taká nadávka ako pred pár rokmi.

Chute, farby a koreniny jedla v Indii sú špeciálna kapitola, a prvých pár dní to bolo riadne prejedanie sa, tak chutilo. Hlavne si bolo treba zvyknúť, že keď je niečo podľa nich neštipľavé, stále sa z toho potíte. Keď je to normálny level, tak sa dá, ale ak by ste chceli štipľavejšie, asi vám ustrelí dekel. Vanda s lokálnym sprievodcom menom Maviee nám dokonca zariadili malý kurz varenia v Ajurvédskej kuchyni. Hlavne bolo fajn sledovať patriarchát v akcii, hlava rodiny rozprávala, sem tam hodila zrnkami koreniny, no a keď bolo treba naozaj niečo spraviť, tak požiadal manželku.

Ísť so skupinkou vyznávačov jogy znamená aj zážitok v podobe cvičení na netradičných miestach. Prvá lokalita bola pláž Kudle pri meste Gokarna, obľúbená cestovateľmi a hipíkmi z celého sveta. Krásne západy slnka podčiarkli atmosféru, akú si k cvičeniu viete len predstaviť. A to sme necvičili len klasickú jogu. Skúsili sme aj Acro-jogu s prvkami akrobacie a Aerial jogu na zavesených plachtách.

No a joga nie je len o cvičení asán, je to aj duchovné cvičenie a spôsob meditácie. Zažiť spievanie mantier pri východe slnka na pláži alebo na skalách našej druhej lokality Hampi malo svoju silu. Hampi je oblasť chrámov a palácov starej indickej kultúry umiestená na planine posiatej skalami sformovanými vodou, ktorá tam bola pred miliónmi rokov. Skaly s priemerom metrov a desiatok metrov zostali postavené do mohýl a balansujú niekedy na hranách poznačených eróziou. Také okrúhliaky veru nemá ani moja mama v záhrade. Sú obľúbené aj bouldristami, ktorí nám hore robili spoločnosť.

K oblasti zapísanej do svetového dedičstva UNESCO sme sa dopravili motorovou kompou – člnom za 20 rupií, približne 25 centov, cez rieku. Zrúcanín chrámov sú tam desiatky. Z väčšiny zostali kamenné základy, keď po nájazdoch moslimov horné podlažia zo santalového dreva zhoreli. Niektoré mali na sebe až sedem poschodí, takže dosahovali výšku desiatok metrov. Začali sme v kúpeľoch kráľovnej, kde mala obrovský bazén diskrétne len pre seba. Zapôsobila aj sedem metrov vysoká kamenná socha boha Ganeshu (to je ten so sloňou hlavou). Napriek tomu, že je poškodená a chrám sa aktívne nepoužíva na obrady z nej prúdi obrovská energia. Ďalšie zaujímavé hinduistické chrámy boli Sri Virupaksha alebo Hanuman temple, steny zdobené reliéfmi, každý jedinečný a zaujímavý do chvíle, keď ich pozriete asi sto tridsať a zistíte, že ich je ešte pár tisíc, pričom tie zničené nerátam.

Ako vyvrcholenie nášho pobytu Vanda naplánovala návštevu Monkey Temple pri západe slnka. Aktívny chrám na skalách, kam sa dostanete chodníkom po 575 schodoch poskytuje výhľad na okolitú planinu. Na jednej strane zapadajúce slnko s odtieňmi červenej a oranžovej, za chrbtom mesiac so škvrnami v tvare zajačika, čím sa vyznačuje mesiac v splne v Ázii. Posadili sme sa, náš sprievodca Maviee vytiahol ukulele a naša skupinka si vychutnala západ slnka v sprievode mantier.

Cestovateľov, ktorí si potrpia na úrovni ubytovania pridám krátky popis rezortov. V Gokarne sme mali pekné murované domčeky, jedna časť slúžila ako obytná a druhá cca štvrtina rozlohy bola sprcha s WC. Jasné, že na zemi sem tam pobehovali mravce a dokonca som zo dvakrát vyprevadil von malé žabky, aby som ich potme v noci nepristúpil. Podobne sme mali v Hampi okrúhle bambusové chatrče so slamenou strechou, posteľ prikrytá sieťou proti komárom a celkom efektívne aj proti slame a špine padajúcej zo strechy. Niektorí naši cestovatelia mali šváby, ja však nie. Ja som mal myši. Ale len dve noci, potom som dostal mačku a bol kľud. Odniesla si to akurát moja kozmetická taštička, ktorej tie mrchy myšky rozhrýzli zips, lebo zacítili moje tajné zásoby čokolády. Ono šváby sú súčasť podnebia ázijských krajín a určite sa oplatí pri návrate pozorne prezrieť batožinu a všetko vyprať.

To isté platí aj o Thajsku, ktoré hlavne pre prirodzene priateľských Thajčanov u mňa stále vedie ako top krajina. Ale silný zážitok spojenia poznávania Indie prepletený jogou spravil z tých 12 dní niečo úžasné. A podľa zásady budhizmu o žití tu a teraz, v prítomnosti, bolo úžasné v partii skvelých ľudí len tak cestovať, jesť a vnímať všetkými zmyslami život v jeho jednoduchosti.

Foto: Štefan Lukáč

Ďalšia nádielka exotiky:

Erik Goldschmidt študoval jogu v Indii, učí ju v Bratislave
VIDEO: Chcete lepší sex? Inšpiráciu vám dodajú pavúčí milenci

Facebook Comments